KNIHA Atik Rahimi Kameň trpezlivosti Slovart 2009
Byť mužom je niekedy ťažké. Byť ženou je takmer vždy ťažšie. Tak je uspôsobený náš svet, tobôž ten afganský. V neveľkej knižke Atika Rahimiho (1962) je sužovaný vojnou, kalašnikov vládne štátu, národu, vierovyznaniu, mestám, uliciam, domom, najbezvýznamnejšiemu jednotlivcovi... aj dušiam. Títo vrahovia patria k vám a títo k nám. Tých, čo za nás vraždia vás, sa netreba báť. Alebo treba? Kameň trpezlivosti dostal v roku 2008 Goncourtovu cenu. Prísnou dejovou jednotou priestoru pripomína divadelnú hru, takmer celý sa totiž odohráva v jedinej miestnosti. Uprostred leží zranený muž v kóme, nevie sa, či patrí k vám alebo k nám, či pred tým vraždil v našom drese alebo vo vašom. Jeho žena delí svoju starostlivosť medzi neho a dve deti. Čas odmeriavajú pravidelné pacientove nádychy a výdychy, vytekajúce kvapky sladko-slanej infúzie; čas odmeriavajú nepravidelné výstrely prichádzajúce spoza domov v diaľke alebo niekedy aj celkom zblízka. A ešte modlitby. Prostredníctvom viet, jednoduchých, neraz pripomínajúcich „inscenačné“ pokyny dramatika nezdobené štylistickými perlami, prenikáme k osudu ženy, čo tu pred umierajúcim manželom vedie niekoľkodňový, celkom otvorený monológ. O minulosti, o sebe, o ich manželskom vzťahu, o rodine a hŕbach krutostí, čo sa ľuďom – a ženám najmä – v tom afganskom svete stávajú... Akoby sa zverovala tomu mytologickému kameňu trpezlivosti, ktorému sa človek môže so všetkým vyžialiť, a keď je toho priveľa, kameň sa rozletí na cimprcampr a spovedajúci sa oslobodí.
.zuzana Mojžišová
FILM Sherlock Holmes
Zvyk na nás často robí „široké plecia“ a tvári sa ako železná košeľa. Sherlock Holmes Arthura Conana Doyla a autorov televíznych či filmových ostrovných adaptácií je skutočným džentlmenom, elegánom, géniom dedukcie, nechýba mu pravý anglický humor... Dvoma slovami: žánrová ikona. Britský režisér Guy Ritchie (Zbaľ prachy a vypadni, Podfuck, Revolver) si pre svoj film z Doylových románov a poviedok vypožičal tri hlavné charaktery – detektíva Sherlocka Holmesa, jeho pomocníka doktora Watsona a inšpektora Lestrada (v podaní neodolateľného Eddieho Marsana). Holmes má aj tentoraz vysoko nadpriemerné kombinačné schopnosti, Watson mu sekunduje, medzi nimi a Lestradom panuje rivalita, literárneho zlosyna profesora Moriartyho nahradil čierny mág lord Blackwood. A tu akoby sa podobnosť končila. Ritchieho Holmes je totiž z rodu akčných hrdinov vystrihnutých na mieru dnešného rýchleho vkusu, nie ako terminátor či demolátor, ale ako Indiana Jones. Aj Holmesov herecký predstaviteľ Robert Downey Jr. je v žurnálovom duchu fešáckejší chlapík, ako boli tí predošlí, William Gillete, či ešte slávnejší Jeremy Brett. Dať sa zviazať zvykom pri tomto filme by bola chyba. Netreba očakávať, treba sa dať prekvapiť. Veď takisto aj súčasný svalnatý agent 007 pácha iné kúsky ako stváral oveľa subtílnejší Connery. Filmová scénografia evokujúca Anglicko pred sto rokmi, príbeh o honbe za svetovládou a povinné jazdy akčného žánru (výbuch, naháňačka, prestrelka) v rukách Guya Ritchieho našli príjemné skĺbenie. Najmä pre tých mladších a menších. Ale nielen.
.zm
KNIHA Roberto Bolaño Divocí detektivové Argo, 2009
„Jádro problému je v tom, jestli je zlo náhodné, nebo má příčinu. Pokud má příčinu, můžeme proti němu bojovat, je sice těžké je přemoci, ale ta možnost existuje, něco jako zápas dvou boxerů stejné váhy. Zato pokud je náhodné, jsme v prdeli.” Obrovská kniha čilsko-mexického, v roku 2003 (vo veku 50 rokov) zosnulého spisovateľa, vyrastá z výživného magického kompostu latinsko-americkej literatúry minulého storočia. Príbeh „žalúdočných realistov” plynie raz ako horský potok, vzápätí padá ako vodopád, pozvoľne meandruje, aby sa hneď nato rozlial všade naokolo. Hlavnými hrdinami rozprávania sú básnici Odysseus Lima (nielen menom poukazujúci na Joyceovho Ulyssesa) a Arturo Belano (nielen menom pripomínajúci samotného autora) a ako v bizarnom panoptiku sa v ňom objavujú a vzápätí miznú postavičky vymyslené, skutočné a tie na pomedzí. Prvá a tretia časť anarchisticky slobodného románu je denníkovým záznamom básnického nadšenca Juana Garcíu Maderu, strednú, ďaleko najdlhšiu časť tvoria „výpovede množstva svedkov,” s odstupom rokov spomínajúcich na Odyssea a Artura. O čom to vlastne všetko je? O poézii, ktorá sa nepíše, ale žije, o kontinente, ktorý by sa rád vymanil z amerického tieňa, o estetických ľavičiaroch, konzervatívnych anarchistoch a bláznoch, obývajúcich „šestnásťmiliónovú dedinu menom Mexico City.” Je to juhoamerické, magické, divoké a krásne. Klobúk treba zložiť aj pred vysvetlivkami, doslovom, slovníkom a vynikajúcim prekladom Anežky Charvátovej.
.jk
Byť mužom je niekedy ťažké. Byť ženou je takmer vždy ťažšie. Tak je uspôsobený náš svet, tobôž ten afganský. V neveľkej knižke Atika Rahimiho (1962) je sužovaný vojnou, kalašnikov vládne štátu, národu, vierovyznaniu, mestám, uliciam, domom, najbezvýznamnejšiemu jednotlivcovi... aj dušiam. Títo vrahovia patria k vám a títo k nám. Tých, čo za nás vraždia vás, sa netreba báť. Alebo treba? Kameň trpezlivosti dostal v roku 2008 Goncourtovu cenu. Prísnou dejovou jednotou priestoru pripomína divadelnú hru, takmer celý sa totiž odohráva v jedinej miestnosti. Uprostred leží zranený muž v kóme, nevie sa, či patrí k vám alebo k nám, či pred tým vraždil v našom drese alebo vo vašom. Jeho žena delí svoju starostlivosť medzi neho a dve deti. Čas odmeriavajú pravidelné pacientove nádychy a výdychy, vytekajúce kvapky sladko-slanej infúzie; čas odmeriavajú nepravidelné výstrely prichádzajúce spoza domov v diaľke alebo niekedy aj celkom zblízka. A ešte modlitby. Prostredníctvom viet, jednoduchých, neraz pripomínajúcich „inscenačné“ pokyny dramatika nezdobené štylistickými perlami, prenikáme k osudu ženy, čo tu pred umierajúcim manželom vedie niekoľkodňový, celkom otvorený monológ. O minulosti, o sebe, o ich manželskom vzťahu, o rodine a hŕbach krutostí, čo sa ľuďom – a ženám najmä – v tom afganskom svete stávajú... Akoby sa zverovala tomu mytologickému kameňu trpezlivosti, ktorému sa človek môže so všetkým vyžialiť, a keď je toho priveľa, kameň sa rozletí na cimprcampr a spovedajúci sa oslobodí.
.zuzana Mojžišová
FILM Sherlock Holmes
Zvyk na nás často robí „široké plecia“ a tvári sa ako železná košeľa. Sherlock Holmes Arthura Conana Doyla a autorov televíznych či filmových ostrovných adaptácií je skutočným džentlmenom, elegánom, géniom dedukcie, nechýba mu pravý anglický humor... Dvoma slovami: žánrová ikona. Britský režisér Guy Ritchie (Zbaľ prachy a vypadni, Podfuck, Revolver) si pre svoj film z Doylových románov a poviedok vypožičal tri hlavné charaktery – detektíva Sherlocka Holmesa, jeho pomocníka doktora Watsona a inšpektora Lestrada (v podaní neodolateľného Eddieho Marsana). Holmes má aj tentoraz vysoko nadpriemerné kombinačné schopnosti, Watson mu sekunduje, medzi nimi a Lestradom panuje rivalita, literárneho zlosyna profesora Moriartyho nahradil čierny mág lord Blackwood. A tu akoby sa podobnosť končila. Ritchieho Holmes je totiž z rodu akčných hrdinov vystrihnutých na mieru dnešného rýchleho vkusu, nie ako terminátor či demolátor, ale ako Indiana Jones. Aj Holmesov herecký predstaviteľ Robert Downey Jr. je v žurnálovom duchu fešáckejší chlapík, ako boli tí predošlí, William Gillete, či ešte slávnejší Jeremy Brett. Dať sa zviazať zvykom pri tomto filme by bola chyba. Netreba očakávať, treba sa dať prekvapiť. Veď takisto aj súčasný svalnatý agent 007 pácha iné kúsky ako stváral oveľa subtílnejší Connery. Filmová scénografia evokujúca Anglicko pred sto rokmi, príbeh o honbe za svetovládou a povinné jazdy akčného žánru (výbuch, naháňačka, prestrelka) v rukách Guya Ritchieho našli príjemné skĺbenie. Najmä pre tých mladších a menších. Ale nielen.
.zm
KNIHA Roberto Bolaño Divocí detektivové Argo, 2009
„Jádro problému je v tom, jestli je zlo náhodné, nebo má příčinu. Pokud má příčinu, můžeme proti němu bojovat, je sice těžké je přemoci, ale ta možnost existuje, něco jako zápas dvou boxerů stejné váhy. Zato pokud je náhodné, jsme v prdeli.” Obrovská kniha čilsko-mexického, v roku 2003 (vo veku 50 rokov) zosnulého spisovateľa, vyrastá z výživného magického kompostu latinsko-americkej literatúry minulého storočia. Príbeh „žalúdočných realistov” plynie raz ako horský potok, vzápätí padá ako vodopád, pozvoľne meandruje, aby sa hneď nato rozlial všade naokolo. Hlavnými hrdinami rozprávania sú básnici Odysseus Lima (nielen menom poukazujúci na Joyceovho Ulyssesa) a Arturo Belano (nielen menom pripomínajúci samotného autora) a ako v bizarnom panoptiku sa v ňom objavujú a vzápätí miznú postavičky vymyslené, skutočné a tie na pomedzí. Prvá a tretia časť anarchisticky slobodného románu je denníkovým záznamom básnického nadšenca Juana Garcíu Maderu, strednú, ďaleko najdlhšiu časť tvoria „výpovede množstva svedkov,” s odstupom rokov spomínajúcich na Odyssea a Artura. O čom to vlastne všetko je? O poézii, ktorá sa nepíše, ale žije, o kontinente, ktorý by sa rád vymanil z amerického tieňa, o estetických ľavičiaroch, konzervatívnych anarchistoch a bláznoch, obývajúcich „šestnásťmiliónovú dedinu menom Mexico City.” Je to juhoamerické, magické, divoké a krásne. Klobúk treba zložiť aj pred vysvetlivkami, doslovom, slovníkom a vynikajúcim prekladom Anežky Charvátovej.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.