Skontaktoval som sa so špecializovanou firmou „Reliplan“ a v očakávaní holandských perverzností som vyrazil. Na stanici v Zwijndrechte ma čakala šéfka Reliplanu. Mickey Bosschert, šesťdesiatnička, oblečená vo svetlých farbách, rezko okrúhla a moderne materinská obchodníčka. Ako podnikateľka zarobila milióny na kozmetike. Začiatkom deväťdesiatych rokov založila Reliplan.
Pani Bosschert na úvod povedala: „Predala som už deväťsto kostolov.“ Malo to znamenať, že už roky robí poradkyňu pre farnosti a pátra po možnostiach využitia kostolov. „Poradenstvo pre cirkvi je zdĺhavá záležitosť“, povedala, „vždy sa hádajú.“ Vraj je to „pekné“, že fary reformovaných obcí smú svoje kostoly predávať samostatne. Pre katolícku cirkev je to „citlivá“ a „ťažká“ téma. U katolíkov rozhoduje diecéza a nejeden biskup uprednostní zbúranie pred odsvätením.
Z niekoľkých stovák kostolov sa stali obytné domy. Niektoré kostoly kúpila ona osobne. Malebný Ardenský kláštor dala prestavať na prázdninové apartmány. Nie všetky kresťanské spoločenstvá predali svoje kostoly. Malá menšina prísne reformovaných, naopak, odkúpila kostoly od liberálnych farností. Pani Bosschert už nechce ako zákazníkov supermarkety, narážalo to na odpor. Z troch kostolov sa stali mešity, ani s tým už nechce mať nič spoločné. Keď ľudia na mieste svojho bývalého kostola vidia mešitu, povedala, tak „nariekajú pri jej múroch“.
Dostal som sa k absolútnej koryfejke predaja kostolov. „Raz som svojmu mužovi povedala, že u mňa už boli všetci, len Indiáni nie. Na druhý deň stál v mojej kancelárii Indián a hľadal kaplnku.“ Dodala, že s indiánskym zákazníkom mala iba starosti. Indiáni tancovali v noci v bielych rúchach a osviežovali sa akousi povzbudzujúcou tekutinou. Susedom sa to nepáčilo.
Zaviedla ma do bývalého kostola „Ichutuskerk“ vo Zwijndrechte, ktorý postavil slávny architekt. „Ten sa predával ťažko.´“ Deväťdesiat percent priestoru zaberala pyramídovitá strecha, ktorá sa nesmela zmeniť. Z priestoru, do ktorého som vošiel, urobili jasle. Chodba bola prívetivo vyzdobená, s plameniakmi, lietajúcimi rybami, umelými palmami. V hojdacej sieti ležala opička, v ruke banán, na nose slnečné okuliare.
Vysvetlili mi, že tento súkromný prevádzkovateľ prijíma už desaťtýždňové bábätká, od skorého rána do 19:00. Uprostred toho bývalého Božieho domu zriadili práčovňu. V roku 1999 predali organ, roku 2001 sa sem nasťahovali jasle. Nikto mi nevedel povedať, kde bol vchod do kostola ani kde bol oltár.
Poprosil som pani Bosschert, aby mi ukázala nejaký kostol na predaj. Jej príťažlivý indonézsky spolupracovník nás po diaľnici zaviezol do južného Holandska, no kostolníka sme nezastihli. Sadli sme si do motorestu. Tam mi pani Bosschert porozprávala, prečo to robí. Isteže, predaj kostolov prekvitá. „V nasledujúcich rokoch sa v Nizozemsku uvoľní 2000 kostolov. Ani stopy po recesii. Svitá nám na lepšie časy.“
Všetko sa to však začalo celkom inak. Pani Bosschert prišla o chorú dcérku. Prestala pracovať a hľadala útechu v kostole. Pastorka jej porozprávala, že chce dať kostol zbúrať. „Myslela som, že by to bola škoda.“ Pani Bosschert dala kostol zrenovovať, tak ako aj ďalšie kostoly. Dalo by sa povedať, že sa upísala záchrane kostolov. V tej chvíli sa mi táto Holanďanka zdala takmer normálna.
Pani Bosschert na úvod povedala: „Predala som už deväťsto kostolov.“ Malo to znamenať, že už roky robí poradkyňu pre farnosti a pátra po možnostiach využitia kostolov. „Poradenstvo pre cirkvi je zdĺhavá záležitosť“, povedala, „vždy sa hádajú.“ Vraj je to „pekné“, že fary reformovaných obcí smú svoje kostoly predávať samostatne. Pre katolícku cirkev je to „citlivá“ a „ťažká“ téma. U katolíkov rozhoduje diecéza a nejeden biskup uprednostní zbúranie pred odsvätením.
Z niekoľkých stovák kostolov sa stali obytné domy. Niektoré kostoly kúpila ona osobne. Malebný Ardenský kláštor dala prestavať na prázdninové apartmány. Nie všetky kresťanské spoločenstvá predali svoje kostoly. Malá menšina prísne reformovaných, naopak, odkúpila kostoly od liberálnych farností. Pani Bosschert už nechce ako zákazníkov supermarkety, narážalo to na odpor. Z troch kostolov sa stali mešity, ani s tým už nechce mať nič spoločné. Keď ľudia na mieste svojho bývalého kostola vidia mešitu, povedala, tak „nariekajú pri jej múroch“.
Dostal som sa k absolútnej koryfejke predaja kostolov. „Raz som svojmu mužovi povedala, že u mňa už boli všetci, len Indiáni nie. Na druhý deň stál v mojej kancelárii Indián a hľadal kaplnku.“ Dodala, že s indiánskym zákazníkom mala iba starosti. Indiáni tancovali v noci v bielych rúchach a osviežovali sa akousi povzbudzujúcou tekutinou. Susedom sa to nepáčilo.
Zaviedla ma do bývalého kostola „Ichutuskerk“ vo Zwijndrechte, ktorý postavil slávny architekt. „Ten sa predával ťažko.´“ Deväťdesiat percent priestoru zaberala pyramídovitá strecha, ktorá sa nesmela zmeniť. Z priestoru, do ktorého som vošiel, urobili jasle. Chodba bola prívetivo vyzdobená, s plameniakmi, lietajúcimi rybami, umelými palmami. V hojdacej sieti ležala opička, v ruke banán, na nose slnečné okuliare.
Vysvetlili mi, že tento súkromný prevádzkovateľ prijíma už desaťtýždňové bábätká, od skorého rána do 19:00. Uprostred toho bývalého Božieho domu zriadili práčovňu. V roku 1999 predali organ, roku 2001 sa sem nasťahovali jasle. Nikto mi nevedel povedať, kde bol vchod do kostola ani kde bol oltár.
Poprosil som pani Bosschert, aby mi ukázala nejaký kostol na predaj. Jej príťažlivý indonézsky spolupracovník nás po diaľnici zaviezol do južného Holandska, no kostolníka sme nezastihli. Sadli sme si do motorestu. Tam mi pani Bosschert porozprávala, prečo to robí. Isteže, predaj kostolov prekvitá. „V nasledujúcich rokoch sa v Nizozemsku uvoľní 2000 kostolov. Ani stopy po recesii. Svitá nám na lepšie časy.“
Všetko sa to však začalo celkom inak. Pani Bosschert prišla o chorú dcérku. Prestala pracovať a hľadala útechu v kostole. Pastorka jej porozprávala, že chce dať kostol zbúrať. „Myslela som, že by to bola škoda.“ Pani Bosschert dala kostol zrenovovať, tak ako aj ďalšie kostoly. Dalo by sa povedať, že sa upísala záchrane kostolov. V tej chvíli sa mi táto Holanďanka zdala takmer normálna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.