Deti by nemali umierať, ale umierajú. Kým sa to stalo, tvorili štastnú rodinu: mama, otec a tri ratolesti. Keď sa to stalo, zmenilo to ich existencie. Najmä ženinu. Nastal boj o život, duševný aj telesný. V nespočetných mutáciách sa rojili otázky o zmysle... Čoho? Hocičoho. Premýšľanie o vine. Telefonovanie s pohrebnou službou, terapeutické skupiny... Má mať škôlkar v truhle pred kremáciou aj spodnú bielizeň? Alebo netreba? A k tomu tie ďalšie dve – stále žijúce – deti. Podrobné rozpomínanie sa na zdrvujúcu minulosť siahajúcu v podobe ustavične otvorenej rany až do prítomnosti. Hrôzostrašné mesiace, dni, minúty, ťažké sekundy. Pamäť ako nástroj opakovaných vnútorných múk, ale aj ako jediné miesto, kde sa mama môže stretnúť s mŕtvym dieťaťom. Smútok je práca, veľký smútok hrdlačina. Nemožno ju prestať vykonávať, lebo sú tu ešte ďalší malí, bezmocní, čo povstali z maminho lona. Marie Darrieussecq, francúzska spisovateľka, už dva razy reálne pokukujúca po Goncourtovej cene, ponúka bôľne čítanie, desať rokov jazdy po krajine s nízkymi vyvýšeninami a hlbokými zrázmi. Pri každej stránke sa človeku žiada zaprisahávať sa: Pane Bože, prosím, ušetri moje deti!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.