Očami Doroty Nvotovej

„Aha ho, chudáka, skončil ako autobusár...“ Tu v Indii je všetko po starom. Autobusár je NIEKTO. Niekto, kto to dotiahol z dediny von, von z blata, biedy, niekto kto má každý deň čistú košeľu a môže zatrúbiť na celý svet, kedy sa mu zachce. Autobusár je volanie slobody. Sú ľudia, ktorí sa nikdy nedostanú za hranice svojej obce, a taký autobusár, ten si príde, sadne si do čajovne a rozpráva príhody z ciest. A ostatní počúvajú a tiež chcú byť autobusári. Je pravda, že autobusári sú väčšinou úplní blázni, čiastočne pomätení z neustáleho žutia betelu. Zuby majú od drogy červené a cez otvorené okienko po pravej strane pľujú von červené sliny. Hlasy majú zachrípnuté, jazdia zbesilo, sem tam niečo trafia a trúbia pravdepodobne len na dôkaz moci. Namiesto autoklaksónu však majú nainštalovanú lodnú trúbu, a tak sa to väčšinou nedá vydržať. Miestnym pasažierom to však neprekáža, keď sa o niečo šuchneme, alebo sa zakolíšeme nad priepasťou, len sa začnú pochechtávať, že aké je to smiešne. Zažila som už naozaj všeličo, ale ešte nikdy som nezažila, aby v noci, po dvoch hodinách jazdy po dobrom asfalte, prasklo z ničoho nič bezdôvodne masívne predné sklo. To by ešte bolo v pohode, autobusár vôbec nespanikáril a po pár minútach usúdil, že sa ide ďalej. Mysleli sme, že asi do najbližšieho mesta. Keď sme však prefrčali cez hlavné mesto štátu, a svetielka sa mihotali a odrážali vo všade poletujúcom skle, usúdili sme, že ide asi zase o blázna. Pán autobusár išiel bez jediného čriepku čelného skla v noci v zime, zababušený do deky, 10 hodín – až do cieľovej stanice. Dvakrát sa zastavil na záchod, dal si čaj v pouličných čajovniach, a vždy, keď zbadal tie obdivné pohľady od nás turistov, skromne sa usmial. My sme zatiaľ robili, čo sa dalo. Prvú hodinu sme sa rehotali, hlavne na fakte, že sme vyfasovali predné sedadlá, kde bol nápor vetra neznesiteľný a všetky ostatné boli obsadené. Potom nás prešli všetky žarty a bojovali sme o prežitie. Zviazali sme svetre, dali dokopy všetko, čo sa dalo obliecť a túlili sa k sebe. Po pár hodinách to niekto za nami vzdal, a tak sa pred nami ocitol predný štít pozostávajúci z jedného sedačkového radu. Drkotali sme zubami a modlili sa, aby sme cestu do Varanasi prežili a neskončili spopolnení na spaľovacom gháte do Gangy. Ale náš hrdina autobusár jazdu hravo a hrdo zvládol. Ruky mal modrasté, tvár ošľahanú vetrom, ale úsmev mu zostal. Možno preto, že si prvýkrát mohol vyskúšať, aké je to pľuť požutý betel cez predné okno.