Viem totiž po rusky. A pretože si v tom zvláštnom písme, ktoré generácie môjho syna ani nerozlúštia, často aj čítam, a v tej zvláštnej reči všeličo počúvam, tak ešte stále viem po rusky dosť dobre. Občas k nám do redakcie nejaký ruskojazyčný človek zavíta. Väčšinou to býva nejaký zúfalý zblúdený Ukrajinec, ktorého si vypočujem a potom mu dám adresu svojich priateľov, ktorí pre takýchto zúfalých zblúdených Ukrajincov majú poradňu a pochopenie.
Občas to však býva aj niekto iný, lebo akosi okrajovo Rusov zaujímame. Dámy na recepcii a mladšie kolegyne a kolegovia to o mne s tou ruštinou už vedia, tak tých ľudí posielajú za mnou. „Zavolá vám o chvíľu taká Ruska, chce vedieť niečo o kríze či ako,“ povedala mi pred pár dňami kolegyňa z ekonomiky a pozrela sa psím pohľadom, aby som ju toho bremena zbavil. „Z Novej Gazety alebo tak nejako,“ dodala.
Novaja Gazeta však nie sú v Rusku len tak nejaké noviny. Sú to najodvážnejšie opozičné alebo, povedzme, nezávislé noviny v krajine, noviny, v ktorých pracovala zavraždená Anna Politkovská, symbol slobodnej ruskej žurnalistiky, a denník, ktorému keď dal rozhovor Dmitrij Medvedev, bola to udalosť mesiaca, ak nie roka.
„Tak dúfam, že to bude stoosemdesiatcentimetrová modrooká blondína,“ zahlaholil som, keď som odchádzal na obed, na ktorý som Irinu Vitalijevnu pozval. Nemerala stoosemdesiat, nebola blondína a nemala dvadsať, ale milá bola. A bola to slušná novinárka, aspoň na základe vôbec nie hlúpych otázok, ktoré mi kládla. „My v Rusku aj vy u vás máte krízu...“ začala a ja som jej na to hneď opísal ekonomický potravinový reťazec a naše rozdielne miesto v ňom. „Kríza u nás je, pretože Američania nekupujú západoeurópsky tovar, západní Európania u nás neodoberajú a nemontujú a my všetci nekupujeme tú vašu ropu a zemný plyn. Keď začnú Američania nakupovať, čo už hádam začali, budú zo západnej Európy vyvážať, my budeme vyrábať a vy nám budete zase za vysoké ceny predávať zemný plyn a ropu... a kríza sa skončí...“ mudroval som. A dodal som niečo o našej dnešnej extrémnej závislosti od nemeckej ekonomiky. Irina Vitalijevna, ktorá práve dojedla krkonošské kyselo, k tomu podotkla, že keď sa nám závislosť od Nemecka tak neosvedčila, či by sme nechceli obnoviť v nejakej novej forme RVHP, ako navrhol jeden ruský akademik. Pre neskôr narodených, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola taká sovietska napodobenina vtedajšieho Európskeho spoločenstva, ktorá nefungovala – práve preto, že bola napodobenina a sovietska.
„Viete, naozaj nie. Pre nás bola doba komunizmu dobou nášho hospodárskeho úpadku, keď sme klesli z desiateho miesta na svete na nejaké štyridsiate. A to už rozhodne nechceme opakovať. To nám nadlho stačilo,“ šmahom som zavrhol tento postsovietsky nápad. „Navyše, vy miešate obchod a politikou a z toho vášho putinizmu ide strach,“ dodal som. Irina Vitalijevna sa zatvárila smutne. S ňou by som RVHP možno aj obnovil. Lenže takých Rusov, ako je ona a jej kolegovia z Novej Gazety, je v Rusku, bohužiaľ, príliš, príliš málo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.