Nasledujúce dva roky až po zvolenie za prezidenta na jeseň 2008 boli spanilou jazdou muža, ktorý sa už zaradil medzi najlepších rečníkov moderných čias, ktorý s textmi Abrahama Lincolna v ruke dokázal nadchnúť a zmobilizovať milióny priaznivcov, ktorý dokázal predstaviť vízie a ktorý sľúbil Amerike nový začiatok.
Po roku na najťažšom politickom poste sveta by Obama takýto nový začiatok sám potreboval, a to napriek métam, ktoré už dosiahol: napríklad tým, že vstúpi do dejín ako prvý černošský prezident krajiny, ktorá len pred päťdesiatimi rokmi zrušila rasovú segregáciu a pred stopäťdesiatimi rokmi otroctvo. Alebo spôsobom, akým dokázal pomocou sociálnych sietí získať podporu – na konci kampane mal už tím kandidáta Obamu vo svojich databázach 13 miliónov mailových adries. Vládnutie v Amerike je však pre prezidenta Obamu rovnako ťažké, aké bolo pre prezidenta Busha či pre prezidenta Clintona. Barack Obama síce zostáva osobne sympatický väčšine Američanov, popularita jeho politiky však už klesla hlboko pod polovicu opýtaných, a to takmer v každom skúmanom segmente, od zdravotníctva cez ekonomiku až po boj proti terorizmu. Prezident okrem toho, napriek svojej doľava orientovanej politike, stratil časť skalných prívržencov, ktorých sklamali sľuby ako obmedzenie vplyvu lobistov či diskusie o dôležitých reformách (napríklad tej zdravotnej) prenášané v priamych prenosoch – sľuby, ktoré sa nakoniec nestali realitou. V jesenných kongresových voľbách, podľa všetkého, zvíťazia Republikáni.
Po voľbách v roku 2004, keď Republikáni získali prezidenta i celý Kongres, hovorili niektorí republikánski stratégovia o republikánskej „permanentnej väčšine“ a o totálnej odtrhnutosti Demokratov od väčšiny Američanov. Prezidentovi Bushovi sa však krátko nato prestalo dariť, nepopulárna vojna v Iraku sa spojila s nástupom ekonomickej krízy, a o štyri roky neskôr – v roku 2008 – Demokrati, naopak, na hlavu porazili Republikánov. Demokratickí stratégovia zasa písali o „konci konzervativizmu“. Obamov rok vo funkcii stačil na to, aby sa karta znova obrátila. Viac ako na nejaké pravidelné pohyby kyvadla vľavo a vpravo sú očakávania konca liberalizmu či konzervativizmu odrazom zvláštne rozdelenej krajiny, ktorá sa v minulosti väčšinou dokázala napriek rozdielnostiam zhodnúť na tom, čo ju spája, no ktorá dnes akoby strácala istotu, či ešte také jednotiace puto stále má. Prezident je „stlačený“ medzi pravicou, ktorá ho obviňuje zo zavádzania socializmu, a ľavicou, ktorá ho obviňuje zo spojenia s veľkým kapitálom. Spojené štáty zažili vlani pozoruhodnú vlnu „tea parties“, čajových protestov proti vyšším daniam, ktoré budú musieť financovať ako plánované zdravotnícke reformy, tak aj čoraz vyšší štátny dlh. Pokračovanie všetkého – dlhov, daní i protestov – bude aj v tomto roku.
Európe by vo vlastnom záujme malo záležať na tom, aby Amerika dokázala znížiť svoje dlhy a aby sa oživil americký dopyt. Dôležitý je Obamov sľub, ktorý nesplnil – nezasiahol proti zóne voľného obchodu s Kanadou a Mexikom, a neurobil ani väčšie zásahy do slobody obchodu s inými krajinami. V Iraku a v Afganistane u Američanov napriek horúcej predvolebnej rétorike ohľadom irackej vojny nenastala veľká zmena. Otáznejšie sú iné časti Obamovej zahraničnej politiky: ohlásené uzatvorenie Guantanáma, ktoré prispelo k Nobelovej cene za mier, spochybnili aj nedávne teroristické aktivity al-Káidy, a prezidentova ústretovosť voči Rusku, Číne či dokonca Iránu zatiaľ veľkú zmenu zo strany týchto asertívnych hráčov nepriniesla. Možno by si Barack Obama okrem Abrahama Lincolna občas potreboval zalistovať aj vo Winstonovi Churchillovi, napríklad v prepise jeho prejavu vo Fultone, v ktorom sa možno dočítať, ako niektoré krajiny (v tom čase Sovietsky zväz) voči ničomu nechovali tak málo rešpektu ako voči slabosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.