Prehra

Priamy dôkaz, že obrovské problémy pri spustení mýta korenia už v pochybnom tendri, nikto nedá. Ale ak už hlavným kritériom „verejnej súťaže“ o mýto nebola cena (keďže o 200 miliónov eur lacnejší projekt prehral), logicky by sme očakávali, že vyššie náklady musí vyvažovať kvalita a pripravenosť prevádzkovateľa. Namiesto toho sme videli chaos, ktorý väzí v zlyhaní informačnej kampane pre vodičov pred zavedením, a tiež kopu technických nedostatkov, ktoré sa idú riešiť až ako dôsledok blokády prepravcov. Ako by mýtne zadanie zvládlo lacnejšie konzorcium, to sa už nikdy nedozvieme, avšak za to, čo doteraz predviedol koalícii zrejme milší SkyToll, sa zdá príplatok 6 miliárd dokonale tristný. Prípad je názornou ukážkou, že spoločenské náklady netransparentných verejných obstarávaní nespočívajú „iba“ v cenových rozdieloch. Predpoklad, že víťaz, ktorý si k zákazke pomáha manipuláciou, je aj kvalitou horší ako konkurencia, vyplýva z logiky veci. 

Blokáda, ktorou kamiónisti vymáhajú nejaké požiadavky, je takmer bežná próza európskeho života. Taký štát, kde by občas nezatarasili premávku, v Európe neexistuje. Jedinou novinkou na Slovensku je blesková ústretovosť, s akou Robert Fico kapituloval. Iste, ide o vplyvnú nátlakovú skupinu s veľkým vydieračským potenciálom (na rozdiel od učiteľov, vedcov či divadelníkov). Avšak splnením troch zo štyroch požiadaviek hneď po dvoch dňoch podliezol slovenský predseda vlády všetky latky, ktoré držia iní premiéri v takýchto konfliktoch záujmov. Príklad – aktuálnemu masívnemu štrajku MHD v Budapešti, s veľkým ochromením prepravy cestujúcich, vzdoruje Bajnai už dva týždne...

Fico predviedol, aký slabý je v obrane širšieho záujmu taký premiér, ktorého politickou filozofiou je neriskovať konflikt, ktorý môže znížiť preferencie Smeru. Nečudo, že prepravcovia už ohlasujú ďalšie požiadavky, hoci napríklad o znížení spotrebnej dane, ktoré Fico vyhlasoval za „nezmysel“, na Silvestra ešte nesnívali. Do akej miery môžu byť priania a sťažnosti dopravcov oprávnené, pritom nie je do debaty o premiérovi dôležité. Zaujímavé je len to, že s vážnymi výhradami voči celej mýtnej stratégii (miera presúvania nákladov na podnikateľov, ktorí sa dopravou tovarov živia), prichádzajú až po impulze, ktorým bolo jeho zbabrané zavádzanie.

Spotrebná daň z nafty, ktorá má byť po piatkovom zasadaní vlády znížená dokonca viac, než bolo dohodnuté, je téma, v ktorej sa zráža množstvo hľadísk. Štandardné trhové stanovisko, že čím nižšia daň, tým principiálne lepšie, je v tomto prípade lineárnym zjednodušením, ktoré ignoruje nielen dynamiku energeticko-bezpečnostných súvislostí, ale aj stav krízového rozpočtu, do ktorého sa tým rozhodnutím navŕta ďalšia hlboká trhlina. A to za potlesku populistickej opozície, ktorej neprekáža, že diera sa bude plátať na iných daniach...

Ficov nápad so zlučovaním ministerstiev, čím operáciu „podmieňuje“, je nehodný serióznej vety. Podstatnejšie, ako diskusie, že to nestačí a že v rozpočte už dnes figuruje 700 miliónov eur bájnych úspor zo „zoštíhlenia štátnej správy“, je vidieť, ako sa za Ficovej vlády na základe situačnej improvizácie, bez akejkoľvek verejnej diskusie, liahnu rozhodnutia so zásadnými dopadmi na krajinu.