Tri krát Európa

Pre Angelu Merkelovú sa minulý týždeň skončil oveľa lepšie, než sa začal. Najprv útok kritikov z radov jej CDU, nasledovala vášnivá diskusia v strane. A kancelárka? Mlčala a na konci s jemnou iróniou zmietla kritiku (aj kritikov) zo stola. Jasné, typická Angela – to v týchto dňoch napadlo nielen jej manželovi Joachimovi. 

Ale poďme po poriadku. Denník Frankfurter Allgemeine Zeitung uverejnil článok štyroch regionálnych predstaviteľov CDU, ktorí ostro kritizovali stranícke vedenie za to, že v posledných voľbách strana získala najhorší výsledok od roku 1947. Príčinou zlého výsledku vraj bolo to, že sa CDU vzdala svojho kresťanského profilu, ignoruje kmeňových voličov a sústreďuje sa iba na prelietavých voličov. Kritika sa ušla aj osobne Merkelovej za jej výrok „nie som konzervatívna“. Ako ďalej dôvodili kritici, výsledkom súčasnej stratégie je, že v CDU stratili svoj domov konzervatívni voliči, ktorí sčasti neprišli voliť, ako aj ekonomickí liberáli, ktorí presedlali k liberálnej FDP. „Sloboda, rodina, ochrana života a vlastenectvo,“ to sú štyri hodnoty, ktoré by si podľa štyroch kritikov mala CDU opäť vpísať do erbu. 

Reakcie nedali na seba dlho čakať. Kým Merkelová v tom čase vystúpila s prvým novoročným prejavom, v ktorom sa energicky prihovárala za zachovanie biodiverzity, prominentní straníci rad radom odmietali kritikov. Výnimkou bol len Jürgen Rüttgers, premiér Severného Porýnia – Vestfálska, ktorý vyhlásil, že CDU potrebuje „hodnotovú namiesto materialistickej politiky“. Napokon sa minulý piatok diskusia aj skončila. Programová konferencia CDU prijala strategický dokument, ktorý potvrdzuje, že strana musí ostať „ľudovou stranou stredu“ a deklaruje otváranie pre voličov v ľavom spektre. Kmeňovým voličom CDU neponúka nič, iba to, že im treba nové akcenty strany vysvetliť. Strana si týchto voličov vyhodnotila ako neperspektívnych, keďže konzervatívnych, najmä katolíckych prívržencov ubúda, a naopak, rastie podiel voličov, ktorí nie sú fixovaní na jednu ideológiu. CDU má byť preto naširoko rozkročená v strede a o čosi viac ukazovať svoju ľavú nohu. Kresťanskí demokrati dúfajú, že tým preberú časť voličov ľavici, a spolu s FDP tak vytvoria stabilnú väčšinu v spoločnosti. A ako napokon znášala Merkelová výhrady kritikov na konferencii? S lakonickým úsmevom. Keď bolo po všetkom a dokument schválený,  novinárom povedala: „Bavilo ma to. (...) Moja očakávaná radosť sa naplnila.“ Typická Angela. A karavána môže ísť ďalej.

Nemeckí Zelení oslávili 30 rokov od svojho vzniku a mohli si pogratulovať. Z kedysi protestnej anti-strany, ktorej politici chodili zásadne vo svetroch a teniskách, je dnes etablovaná partaj, ktorá inšpirovala zelené politické hnutia v ďalších európskych krajinách. Za jej vzostupom stáli silné demografické ročníky, ktoré v 70. rokoch nasávali radikálne myšlienky na univerzitách a po štúdiu často končili na úradoch práce. Dnes sú Zelení stranou úspešnej mestskej elity, ktorá nosí slušivé obleky, nechce voliť veľké strany, z pojmu tradičné hodnoty sa jej ježia vlasy, odmieta vojnu a nemeckých vojakov v Afganistane, záleží jej na planéte (heslo: Zachráňme klímu!), miluje alternatívne riešenia a najmä alternatívne zdroje energií. Títo „postmateriálni občania“ sú zárukou stabilných percent strany, hoci tá musela  počas ôsmich rokov v koalícii s vtedajšou Schröderovou SPD neraz zradiť svoj autentický program (napríklad keď hlasovala za nemeckú účasť na zásahu v Kosove a Afganistane). No celkovo boli Zelení politicky úspešní: ich ekologické koncepcie, ako zrušenie jadrových elektrární, ktoré pokladal hlavný prúd v 80. rokoch za absurdné a utopické, sa dostali do agendy ďalších strán. Začínali ako uletená avantgarda, časom sa však prispôsobovali svetu a najmä, svet sa prispôsoboval im. A hoci zvyšok politickej scény „zozelenel“ do tej miery, že Zelení dnes márne tápajú po nových alternatívach, voliči pri nich – čuduj sa svete –  ostávajú. Also herzlichen Glückwunsch!

Nemci však viac než jubileom Zelených žili počasím, konkrétne snehom. Husté sneženie a záveje, ktoré sprevádzala víchrica, ochromili veľké časti krajiny. Kým školáci v Hamburgu sa tešili zo zimných prázdnin, médiá boli plné titulkov o „snehovej katastrofe“ a dopodrobna o nej informovali dramatickým tónom. Alfons Kaiser si však vo Frankfurter Allgemeine Zeitung z mediálnej paniky uťahoval: „Hovoria o veľkej poveternostnej katastrofe. Nazývame ju zima. (...) Sme už skutočne tak ďaleko, že v zime nevieme, že je práve zima?“. Kaiser Nemcov povzbudzuje, aby sa nedali znechutiť a užívali si bohatú snehovú nádielku: „Sneh môže byť, celkom jednoducho, aj – povedané celkom nedramaticky – pekný. Od majstrovstiev sveta vo futbale sa na uliciach v mestských štvrtiach ešte nikdy neusmievalo toľko ľudí, ako teraz. Sánkovanie zväčša prospieva zdraviu. A snehuliaci v parku sú predsa roztomilé nemé bytosti“. Aj vy ste práve dostali chuť na menšiu kalamitu?