Rozhovor s profesorom Jánom Turňom

V podstate som rozbehol na Slovensku to, čomu dnes hovoríme génové inžinierstvo a čo je dnes hlavný nástroj molekulárnej biológie. Robil som to s kolektívom mladých ľudí, ktorých som dal dokopy, zhruba v rokoch 1982 až 83. Na to potom nadviazali nejaké práce s fágmi. Dovtedy sa pracovalo in vitro, to znamená enzýmami v skúmavke sa dala štiepiť nukleová kyselina, potom druhým enzýmom zložiť a následne vrátiť do živého systému. My sme rozbehli systém, kde sa využili niektoré prirodzené procesy v bunke, hlavne s prispením týchto bakteriofágov, a spustili sme vo veľkom takzvané in vivo klonovanie. Toto ako pojem bolo známe už predtým, to nebola originálna myšlienka, ale my sme na jej základe rozrobili niektoré procesy, takzvané procesy náhodne skákajúcich elementov, ktoré boli pôvodne objavila už Barbara McClintock (nositeľka Nobelovej ceny za medicínu – pozn. redakcie), na Cornellovej univerzite, ale to si nikto nevšimol, a potom sa reobjavili najmä v súvislosti so šírením antibiotikovej rezistencie. V tomto prípade sme zase niektoré z tých náhodných preskokov jednej nukleovej kyseliny do druhej dokázali robiť v skúmavke.

Ak profesor Kováč napísal niečo také, tak s tým absolútne nesúhlasím, to je jeho videnie. Kedysi to bola podmienka. Desať rokov som čakal na cestu do Spojených štátov a jedna z posledných podmienok bola, že musím niečo spraviť pre – ako sa vtedy hovorilo – rodnú stranu. A tam mi jasne povedali, že buď súhlas dostanem, alebo nedostanem.

To boli praktikanti. Spočívalo to okrem iného v tom, že som podľa nejakého kalendára pripravoval blahoprajné gratulácie pre akademikov a profesorov, ktorí mali nejaké životné jubileá. To bola hlavná činnosť. A dostal som sa tam k niektorých článkom z Nature a Science, ktoré boli vtedy na indexe.

(Krátke váhanie.) Ja sa snažím riešiť otázky vedy a toto považujem za tému, ku ktorej by som sa nevyjadroval. Napriek tomu, že mám na to jednoznačný názor.

Nebol som členom tých strán a neviem, prečo toto pán profesor vyťahuje. Pretože jeden z tých dôvodov bol aj on, lebo on sa zaslúžil o isté likvidácie. Tak ako bola jeho katedra biochémie rozprášená po šesťdesiatom ôsmom, tak on ten vývoj zopakoval po osemdesiatom deviatom. Ja som celé roky budoval, ja som jednoducho budovateľ a večne som za niečo. Jedna z tragédií slovenskej vedy je, že máme strašne veľa ľudí, ktorí sú proti niečomu. Ktorí odhalia, že proti tomuto treba byť a proti tomuto. V poriadku, ale deštruuje sa veľmi jednoducho, lenže nič sa nepostaví. Čiže ja principiálne odmietam takéto konštrukcie  „proti niekomu„. Keď je to za dobrú vec, tak sa dokážem dohodnúť s každým, kto ma presvedčí, že chce niečo tvoriť. To, že som sa ocitol v nejakom prostredí v nejakom čase, to nepopieram. Ale nie cielene. Niečo bolo práve reakciou na tunajší vývoj. Ja som bol v tom čase riaditeľom Biotechnologického ústavu Univerzity Komenského a do deväťdesiateho piateho roku sa slovo biotechnológie nemohlo použiť, bolo spojené so starým režimom. A tam, kde som sa ocitol, som sa ocitol cez biotechnológie.

Predstavte si, že súvisí. Mesto Viedeň malo vtedy celé programy, a doteraz ich má, napríklad na podporu viedenského biocentra. A keď som o tom aj s Ďurkovským diskutoval, tak pripustil, že by sa niečo také malo diať aj u nás, tak sa nestalo nič. A ja ako človek z vysokej školy a z vedy ťažko nesiem, že podpora našich zástupcov, a konkrétne mesta je taká, aká je. Mesto nerobí nič pre komunitu vedcov alebo pre oblasť inovatívnych firiem. 

Viete, ľahšie znesiem tie politické narážky, ako takúto otázku. Toto je totálny nezmysel. Nestálo to nič. A hneď vám poviem, čo všetko centrum robí a kde sú tie peniaze...

Ale ja vám poviem, kde tie peniaze sú, veď tie nie sú na CVTI.

Hovoríme o väčších peniazoch, keď už to chcete presne vedieť. Jeden projekt je dvadsať miliónov eur, čiže okolo šesťsto miliónov korún, a druhý, ktorý je vo výstavbe, je do miliardy.

Jeden je prístup k elektronickým informačným zdrojom, kde tie peniaze slúžia ľuďom na univerzitách, platia sa z toho prístupy k elektronickým informačným databázam. Druhý je dátové centrum, čo je v podstate informačná infraštruktúra.

Áno, veď tie prístupy sú na päť a pol roka. Svetový trh vedeckých informácií predstavoval v roku 2007 tridsaťsedem miliárd dolárov, pričom svetový trh antibiotík bol tridsaťtri miliárd dolárov. Za tým sú takéto čísla. Nič kvalitné nie je zadarmo.

Ešte smutnejšia otázka. Priam tragická. Toto je najväčšia tragédia a najväčšia škoda, ktorú tu niektorí ľudia robia. Znova je to totálny nezmysel, ktorý len ukazuje našu biedu. Ja nič neprenajímam, prenajíma Univerzita Komenského. A ľudia z fakulty neplatia za použitie prístrojov ani halier. Platia len za spotrebný materiál, ktorý sa k tomu kupuje, platia len za réžiu.