Strop pre deficit a zadlžovanie

Na začiatku minulého roka ratingová agentúra Moody’s zvýšila rating Čile, najnovšieho člena OECD, jediného z Južnej Ameriky. Na pohľad geograficky vzdialená epizóda je zaujímavá z troch dôvodov. Čile má malú otvorenú, od zahraničného dopytu závislú ekonomiku podobne ako Slovensko. Na zlepšeniu ratingu pritom došlo uprostred obdobia, keď boli slovenské i svetové médiá zaplnené správami o globálnej hospodárskej apokalypse. O zlepšenie ratingovej známky pre Čile sa pričinila najmä vlaňajšia rozpočtová politika tejto krajiny. Áno, to je ten priťažujúci fenomén, ktorý sa vlani najčastejšie skloňoval v súvislosti s rastúcimi dlhmi. Recesiou oslabené daňové príjmy a zvýšené rozpočtové deficity prakticky po celom svete pripomenuli, že štát nemôže rozdávať, ak najprv nevzal. 

Príbeh zlepšeného ratingu Čile je pútavejší o to viac, že vo vzťahu ku globálnej recesii nejde o žiadnu zázračnú krajinu. Aj tam vlani čelili poklesu HDP, ako aj prehĺbeniu deficitu verejných financií. Búrku recesie Čile síce prečkalo s menšou ujmou (HDP klesol o 1,9 percenta), ale nezamestnanosť vzrástla zo 7,4 na takmer 11 percent. Už v tomto roku sa však Čiľania môžu tešiť na silnejšie oživenie odhadované čilskou centrálnou bankou na viac než 4,5-percentný reálny rast HDP. A to aj napriek tomu, že ten rast nebudú „pumpovať“ rozpočtové stimuly. Vlaňajší deficit rozpočtu (viac než 5 percent HDP) sa má tento rok znížiť a v budúcom roku sa má dokonca vrátiť k prebytku. Vlaňajšie zvýšenie deficitu rozpočtu tak Čile využilo ako učebnicový automatický stabilizátor (vankúš na zlé časy) bez toho, aby ohrozilo svoju súčasnú kredibilitu či budúce vyhliadky rastu. Bol to pritom prvý deficit po siedmich hojných rokoch nielen rastu, ale aj rozpočtových prebytkov.

Tak ako v živote, aj v hospodárstve sa najsladšie plody neoberajú hneď po zasadení stromu, sú skôr výsledkom dlhodobého úsilia. Aj na pohľad paradoxný čilský úspech bol plodom dlhodobého dodržiavania striktných pravidiel rozpočtovej disciplíny. Tie zaviedlo Čile v roku 2000, teda ihneď po tom, čo sa vymanilo z recesie v roku 1999. 

Rozpočtové pravidlo tejto krajiny pritom nepožaduje dosahovanie rozpočtového prebytku ako takého, definuje len to, že rozpočet musí byť navrhnutý s plánom „štrukturálneho prebytku“. Keďže definícia štrukturálneho deficitu zohľadňuje zmeny v hospodárskom cykle, takto navrhnuté pravidlo samo osebe nebráni rozpočtovej politike plniť svoju úlohu automatického stabilizátora – hospodárenia s deficitom v zlých časoch. Na vyrovnanie deficitu si však Čile nemusí požičiavať, keďže z prebytkov dobrých rokov naakumulovala rozpočtový stabilizačný fond a je čistým veriteľom (požičala viac, než má požičané). Aj v strednej Európe existujú jednoduché a zároveň elegantné riešenia, ako krotiť deficity. Napríklad Poliaci majú ústavný strop na výšku verejného dlhu. 

Štátny rozpočet by sa mal riadiť pravidlami ako rozpočet každej solídnej domácnosti. V dobrých časoch treba šetriť, aby bolo z čoho míňať v časoch recesie.

Na starom kontinente boli uplynulé dva roky cenným pripomenutím toho, že toto cyklické pravidlo je základným predpokladom prípustného limitu pre deficit v rámci Paktu stability a rastu (do 3 percent HDP).  Povolený deficit mal slúžiť len ako vankúš na zlé časy. Ale týmto vankúšom si všetci nezmyselne ustielali aj počas rastu, a dôsledky sme videli a zažili už vlani počas krízy.

Slovenské porekadlo hovorí, že je darmo nadávať na zimu, ak sa na ňu nemyslelo už na jar. Okrem potreby opätovne upratať na dvore štátneho rozpočtu po globálnej recesii je možno vhodný čas poučiť sa (varovných prstov je v Európe veľa) z uplynulého roka a zmeniť rámec pre spoločnú kasu tak, aby sme sa pripravili na budúce recesie. Vyhnúť sa im totiž možno rovnako dobre, ako sa dá pripraviť na tvrdú zimu. Ústavný strop pre verejný dlh v Poľsku, ako aj jasné pravidlá hospodárenia v Čile ukazujú, že kapry si možno samy nevypustia rybník, musia sa však starať o to, ako ho čo najlepšie ochrániť pred ničivými búrkami.