Prečo je spontánnych potratov viac

Čakajúce páry, rodinní príslušníci, všetci sú bez slov a keď na to príde, radšej sa vyhýbajú pohľadu na mladú ženu, ktorú presúvajú po zákroku na iné oddelenie.  Potraty sú na Slovensku stále veľký problém. V roku 2008 síce o pár desiatok klesol počet umelých potratov na požiadanie, zvýšil sa však počet potratov spontánnych. Znamená to, že kvôli nárastu spontánnych potratov prvý krát od roku 1988 stúpol absolútny počet potratov. Konkrétne v minulom roku podľa evidencie Štatistického úradu skončilo až 5058 ľudských životov takzvaným samovoľným potratom. A hoci umelý a prirodzený potrat nemožno porovnávať, zaujímavé je, že v posledných rokoch sa mení aj ich pomer: ešte pred pár rokmi pripadali na osem umelých dva spontánne, v roku 2008 to bolo sedem ku trom. Čo sa deje?

 „Medicína sa  na dôvody zisťovania spontánnych potratov v prípade, keď nie sú opakované, tak nesústredí.  Prirodzený potrat sa berie ako náhoda, ku ktorej, žiaľ, dochádza pomerne často,“ hovorí pre .týždeň lekár Ivan Wallenfels z gynekologicko-pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne. Odborník uvádza, že 15 až 20 percent tehotenstiev sa končí spontánnym potratom. Ak by sme však zarátali aj tehotenstvá končiace spontánne v skorom štádiu, keď žena registruje len mierne oneskorené krvácanie a ani nemusí vedieť, že bola tehotná, číslo by bolo ešte vyššie. Lekárka a profesorka Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity Eva Grey dopĺňa: „Vo všeobecnosti sa zvykne hovoriť, že spontánnym potratom končí asi každé štvrté tehotenstvo. Ak by sme však brali do úvahy aj oplodnené vajíčka, ktoré majú len niekoľko dní či hodín, pomer by mohol byť až 40 percent.“  Čím možno vysvetliť tak vysoké čísla? Predpokladá sa, že vo väčšine prípadov za to môže stav plodu. „Najčastejšie ide o nejakú anomáliu, genetickú poruchu, poškodenie či iný prípad nezlučiteľnosti so životom,“ hovorí Grey. Dochádza teda k istému prirodzenému výberu a život, ktorý by neprežil, končí už v rannom štádiu tehotenstva. To je práve druhý významný znak: až v 80 percentách dochádza ku spontánnym potratom počas prvého trimestra. Ak je to v úplnom začiatku tehotenstva, tak samotná žena, prípadne neskôr jej okolie zväčša ani nezaznamenajú, že žena bola vôbec tehotná. Druhým hlavným faktorom sú príčiny zo strany matky, respektíve spojené príčiny matky a plodu. V niektorých častiach sveta môže ísť o ťažké ochorenia, ako napríklad malária, u nás spravidla poškodenie alebo zvláštny tvar maternice, porucha vývoja placenty, zriedkavo životný štýl, fajčenie, stres alebo vykonávanie namáhavej práce. Gynekológ Wallenfels vidí vec podobne. Hlavnú skupinu tvoria geneticky podmienené potraty, keď sa konkrétny plod nevyvíja tak, ako by sa mal a jeho život nevyhnutne končí predčasne. Ďalšími častými dôvodmi spontánnych potratov sú anomálie vývoja trofoblastu – budúcej placenty, a príčiny zo strany matky – hormonálne či hematologické,  kam patrí hlavne zmenená zrážanlivosť krvi, často opäť geneticky podmienená. 

Počtu spontánnych potratov zodpovedajú  aj sociologické dáta. V čase baby-boomu na konci 70. rokov, keď rodili matky zo silných povojnových ročníkov, bolo spontánnych potratov zhruba 9 tisíc ročne, dnes je to primeraný podiel, ktorý zodpovedá nižšej pôrodnosti. A hoci ide o číslo najvyššie za posledných 7 až 8 rokov, vysvetlenie je pomerne jednoduché. Zatiaľ čo dlhodobo dochádza k znižovaniu umelých potratov, počet spontánnych potratov sa zvýšil úmerne malému zvýšeniu pôrodnosti v ostatných rokoch. Aj v tom sú však rozdiely. Ako vyplýva z ročenky Potraty v SR vydávanej Národným centrom zdravotníckych informácii, najvyššia miera spontánnej potratovosti sa neobmedzuje len na oblasti s vysokou pôrodnosťou. Dôkazom sú napríklad okresy Komárno a Galanta, ktoré na slovenské pomery nevykazujú žiadnu vysokú pôrodnosť, napriek tomu je tam spontánna potratovosť spolu s okresmi Stará Lubovňa, Kežmarok a Levoča najvyššia v celej krajine. Čím to možno vysvetliť? „V okrese Galanta bola v rokoch 1998-2007 v kategórii 20 až 24 ročných žien až o 63 percent vyššia spontánna potratovosť, ako v okresne Trnava,“ hovorí pre .týždeň Zuzana Tóthová, študentka štvrtého ročníka Trnavskej univerzity, ktorá sa téme venovala v svojej bakalárskej práci. Domnieva sa, že problém je v neprimeraných environmentálnych podmienkach, najmä dnes už zatvorenej niklovej huty v Seredi či Dusle Šala. Zvykne sa hovoriť aj o vplyve jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach, ktorá so Sereďou a Šalou tvorí pomyselný Bermudský trojuholník, to je však podľa Tóthovej nepreukázané. Naopak preukázané je, že potratovosť v Seredi bola pred zatvorením niklovej huty ešte vyššia a dnes problém predstavuje najmä tamojšia skládka. Urobiť z toho jedinú príčinu však nemožno, pretože spontánne potraty ovplyvňujú a vekové extrémy tehotných mamičiek, prípadne ich ďalší zdravotný stav a hygienické podmienky. Utrpenie dotknutých žien a rodín to však ani zďaleka nezmenšuje.

„Stalo sa to pred pár rokmi a som s tým už vyrovnaná,“ hovorí o svojom spontánnom potrate  štyridsaťročná Jana, napriek tomu jej okamžite zvlhnú oči. „Bolo to o to ťažšie, že sme o tehotenstve už povedali našim deťom. Veľmi chceli mladšieho súrodenca, tak sme si s manželom povedali, že prečo nie,“ hovorí pomaly a opatrne. Jane však v treťom mesiaci počas ultrazvukového vyšetrenia diagnostikovali takzvaný zamĺknutý potrat. „Nechcela som tomu veriť, stále som mala všetky príznaky tehotenstva, bývalo mi veľmi zle, ďalší gynekológ, ktorého sme pre istotu vyhľadala, to však potvrdil.“ Situáciu ďalej zhoršovalo, že plod sa rozkladal, jeho zvyšky sa nevylúčili prirodzenou cestou a preto bol nevyhnutný operačný zákrok. Jana musela teda podstúpiť ten istý zákrok ako ženy, ktoré sa pre potrat sami rozhodli. Ako sa žena a rodina s niečím takým môže vyrovnať? „Konali sme spontánne. Najhoršie to bolo pochopiteľne počas prvých dní. Museli sme to vysvetliť deťom, musela som prejsť obdobím, keď som za všetko vinila samú seba, hľadala som rady na internete a postupne s prekvapením zisťovala, koľko žien v mojom okolí, ktoré o tom nikdy nehovorili, zažili niečo podobné.“ Onedlho Jana ukazuje pohľadnicu s holubicou. „Dala mi ju sestra so slovami, aby nám pripomínala naše bábätko. Viete, pre nás je to dieťa, ktoré chýba,“ hovorí. Presne takýto postup schvaľujú aj Eva Grey a Patrícia Dobríková, autorka knihy Zvládanie záťažových situácii, kde sa okrem iného venujú aj následkom potratu. „Žena musí prejsť procesom smútenia, následky sú pri spontánnom potrate veľmi individuálne, ale v podstate zodpovedajú strate blízkej osoby,“ hovorí Dobríková. Grey dodáva, že pomáha symbolický akt rozlúčenia, napísanie listu, či dokonca – hoc aj po dlhšom čase - dať dieťaťu meno, prijať smútok a nenarodené dieťa oplakať. Mnohým pomôže zakúpenie nejakého spomienkového predmetu, napríklad anjelika, finančná podpora iného dieťaťa, veriacim odslúženie omše, modlitby. Obidve pedagogičky zdôrazňujú aj potrebu čeliť sebaobviňovaniu. Všetky dostupné dáta dokazujú, že spontánne potraty v podstate nie sú spôsobené ženami-matkami. Samozrejme, životný štýl môže zvýšiť riziká, ale keďže poznáme prípady, ako deti donosili ťažko choré ženy, fajčiarky či dokonca drogovo závislé ženy, svedčí to o tom, že v normálnom prípade je sebaobviňovanie za dva poháre vína či zvýšenú námahu úplne zbytočné. Napokon, aj úplná nečinnosť by pre tehotnú mamičku mohla predstavovať riziko. Zaujímavo v tomto kontexte vyznieva dlhodobý výskum Fínskeho národného výskumného a rozvojového centra pre zdravie a sociálne veci, podľa ktorého úmrtnosť žien po spontánnom potrate sa na rozdiel od žien, ktoré o potrat požiadali, nijako neodlišuje od bežnej populácie. Naopak, hoci sa veľa hovorí o popôrodných depresiách, fínsky výskum dokázal, že najnižšiu úmrtnosť majú matky, ktoré dieťa porodili. Narodenie dieťaťa teda z pomedzi všetkých alternatív ženy najviac chráni.

Vyhľadávajú postihnuté ženy pomoc psychiatrov? „Zriedkavo, rádovo by som to odhadol na pár desiatok v celej krajine,“ hovorí psychiater Alojz Rakús z Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Ružinove. Pre ženu je spontánny potrat ťažký stresový zážitok. Dokáže sa s ním však vyrovnať, povahou ide skôr o prirodzený zármutok a nie depresiu, preto podľa Rakúsa nie je potrebné nasadiť lieky, ale ak už treba, postačuje psychoterapia. „Postihnutá žena tým musí prejsť a odtrpieť si to. Ak by sa to potlačilo umelo, hrozí chronifikácia, celoživotné ťažkosti či posttraumatický stres,“ dodáva Rakús. Keďže psychické utrpenie je po prirodzenom potrate ďaleko vážnejšie ako fyzické, dôležité je aj správanie otca dieťaťa a blízkeho okolia. Patrícia Dobríková hovorí o zníženej spoločenskej empatii, keďže o tehotenstve sa často nevie. Ženy sa občas sťažujú na mužov, že nemajú pochopenie pre ich smútenie, pričom muži sa na druhej strane snažia byť ženám oporou a neukazovať, že stratu nevedia zvládnuť. Nemenej dôležitý je aj citlivý prístup ošetrujúceho lekára a bezprostredne po zákroku aj ošetrujúceho personálu. Hoci lekári zväčša ženám po prirodzenom potrate odporúčajú počkať s ďalším otehotnením šesť mesiacov, často k nemu dochádza už skôr. A nie je s tým žiadne problém, skôr naopak. Napokon, presne to sa stalo aj Jane.