Ľudia prišli v podstate odvšadiaľ. Táto skutočnosť nás nijako zvlášť neprekvapuje, ale trochu pozornosti si predsa len zaslúži. Pretože, hoci zlato ľudí láka odnepamäti, nie v každej forme ich dokáže prilákať tak veľa.
Skúsme si na chvíľu predstaviť, že v roku 1848 by chlapi pri stavbe Sutterovho mlyna neobjavili v kalifornskej American River zlaté zrnká a šupinky, ale zlatý pirátsky poklad. Spočiatku by asi všetko prebiehalo rovnako. Chlapi by sa na stavbu mlyna vykašľali a vrhli sa na zlato. Zrejme by tam tiež časom prišli obsmŕdať ľudia z blízkeho okolia. Ale potom by sa už asi nedialo nič dramatické.
Keby po štvrťroku dorazila správa o poklade do neďalekého San Francisca, asi by nebolo potrebné zavrieť práve otvorenú školu pre okamžitý nástup trvalej absencie všetkých žiakov aj učiteľov. A keby po roku spomenul nález pokladu prezident Polk vo výročnej správe o stave Únie, zrejme by sa do Kalifornie nenahrnulo stotisíc ľudí vrátane 25-tisíc Francúzov a 20-tisíc Číňanov.
Zlaté horúčky vďačia za svoju existenciu tomu, že hoci sú prírodné zlato a zlaté poklady v niečom úplne rovnaké, v niečom inom sú zas podstatne odlišné. Zhoda spočíva v tom, že jedno aj druhé je veľmi vzácne. A rozdiel zas v tom, že nález zlatého pokladu obvykle neznamená, že sa v blízkom okolí s veľkou pravdepodobnosťou hojne nachádzajú ďalšie poklady.
Prečo je to tak? Prečo sa prírodné zlato vyskytuje pomerne zriedkavo, ale keď už sa vyskytne, tak v relatívne veľkých množstvách?
.zlatý dážď
Začnime konštatovaním, že zlata je v zemskej kôre a v zemskom plášti (to je tá vrstva medzi kôrou a jadrom) nejako priveľa. Je ho tam podstatne viac, než by sme očakávali. Koľko by sme ho očakávali a na čom je toto očakávanie postavené?
Zlato, rovnako ako všetky ďalšie ťažké prvky, nie je na svete od jeho počiatku. Vzniklo až po miliardách rokov vo výbuchoch supernov (nijaký iný mechanizmus vzniku ťažkých atómov nepoznáme). Z materiálu vyvrhnutého týmito výbuchmi sa postupne sformovali nové hviezdy a ich planéty, medzi inými aj Slnko a Zem. Zem ako horúca plynová guľa, ktorá postupne chladla a tuhla, sa v dôsledku gravitácie rozvrstvila – ťažké atómy vytvorili zemské jadro, ľahšie plášť a ešte ľahšie kôru. Na základe tejto predstavy o geologickej histórii Zeme a na základe súčasných poznatkoch o jej stavbe vieme vypočítať, aké by malo byť zastúpenie jednotlivých prvkov v rôznych vrstvách Zeme. A ťažkých kovov je v horných vrstvách asi stokrát viac, než hovoria tieto výpočty.
Odkiaľ sa vzal tento nadbytok zlata (a jeho kamarátov) v zemskej kôre a plášti? Podľa našich súčasných predstáv prišlo toto zlato z neba. Napršalo nám sem v podobe meteoritov.
Meteority vznikli z tých istých zvyškov výbuchu supernovy, z ktorých vznikla aj Zem a ostatné planéty. Preto obsahujú aj zlato a iné ťažké kovy. Povrch Zeme, ktorý bol gravitáciou ochudobnený o ťažké kovy, sa dopadmi meteoritov o tieto kovy znova obohacoval. Inak si nevieme vysoký obsah zlata v zemskej kôre vysvetliť.
.zlatá žila
Zlato, ktoré sa k nám pred miliardami rokov dostalo v meteoritoch, však nezostalo na zemskom povrchu. Postupne sa dostalo do značných hĺbok a to, čo dnes ťažíme, sa z týchto hĺbok na povrch znova vrátilo.
Ako sa vrátilo? To je celkom zaujímavé. Dostalo sa sem rozpustené vo vode. Zaujímavé je to preto, lebo – ako vie skoro každé dieťa – zlato je nerozpustné. Nielen vo vode, ale aj v drvivej väčšine zásad a kyselín.
Lenže, rozpustnosť látok závisí od teploty a tlaku. Ak voda prenikne do blízkosti horúcej magmy, dosiahne takú vysokú teplotu, že sa v nej dokáže rozpustiť všeličo, medzi iným aj kremeň a tiež niektoré zlúčeniny zlata so sírou. Keď sa taká voda dostáva bližšie k povrchu, jej tlak a teplota klesajú, a niektoré látky, v nej rozpustené, sa postupne z vody vyzrážajú.
Kadiaľ stúpa takáto horúca voda z veľkých hĺbok? Nuž, tadiaľ, kde je pre ňu vytvorené nejaké miesto, a to je najčastejšie v miestach tektonických zlomov alebo rozhrania dvoch rôznych typov hornín. V týchto miestach sa postupne hromadí vyzrážané zlato a tým sa vytvára zlatá žila, ktorá má často formu dlhej a úzkej plochy, čo je typický tvar zlomu.
Zlato sa teda dostáva do iných hornín prostredníctvom geotermálnej vody. A ako sa dostáva z týchto hornín do riečnej vody?
.zlaté rúno
No, to už je pomerne jednoduché. Eróznou činnosťou vody a vetra sa horniny rozrušujú, ale zlato, ktoré je trvácnejšie ako kameň, sa nerozruší. Ak teda hornina na zemskom povrchu obsahuje zlato, časom sa to zlato môže obnažiť a dažďovou vodou je potom odnášané do potokov a riek. No a tam už sa dá ryžovať.
V antických dobách sa zachytával zlatý prach v riekach na ovčích rúnach (tam niekde má asi svoj pôvod aj legenda o Iásonovi, Médei a zlatom rúne). V časoch kalifornskej zlatej horúčky sa zlato oddeľovalo od štrku a piesku z dna potokov a riečok pomocou ryžovacích panvíc. V nich sa využíva vysoká hustotu zlata, vďaka ktorej tečúca voda odplaví všetky látky s nižšou hustotou a na dne panvice zostanú zlaté zrniečka.
Už v antike si ľudia uvedomili aj to, že vo vhodnej lokalite si dokonca možno zlatonosnú rieku svojpomocne vyrobiť. V bohatých španielskych ložiskách používali Rimania takzvanú hydraulickú metódu, pri ktorej sa hornina rozrušovala prudkým prúdom vody. Z ekologického hľadiska išlo o dosť drastickú metódu, ale v porovnaní s neľudskými podmienkami otrokov v starovekých zlatých baniach to bol výrazný pokrok. V Kalifornii sa táto metóda dočkala svojho znovuzrodenia a používala sa až do roku 1884, keď ju, práve z ekologických dôvodov, postavili mimo zákona.
Zlato sa však nehľadalo len v riekach. Pôda v okolí riek je predsa tvorená naplaveninami, ktoré tiež obsahujú tento kov. A tak sa nielen ryžovalo, ale aj kopalo. Vykopaná zemina sa preplavovala vodou a zlato sa opäť hromadilo na dne používaného zariadenia. A táto metóda, podobne ako ryžovanie, nevyžadovala nijaké významné kapitálové náklady.
Geologické vlastnosti zlata tak nakoniec viedli k úžasne demokratickej možnosti jeho ťažby. Zlatokopom sa mohol stať naozaj každý. Stačilo získať maličký kúsok zeme a z neho sa dalo pomocou jednoduchého zariadenia vydolovať senzačné bohatstvo.
.zlaté požehnanie
Práve demokratický charakter ťažby zlata viedol k zlatým horúčkam a ich skvelým dôsledkom. Do Kalifornie priviedlo zlato obrovské množstvo podnikavých ľudí a z tohto bohatstva (ľudského, nie zlatého) ťaží tento štát dodnes.
Ešte dramatickejší efekt mala zlatá horúčka v Austrálii, ktorá bola jedným z dôsledkov kalifornskej zlatej horúčky. Istý Edward Hargraves zo Sydney sa dva roky nepríliš úspešne pokúšal o šťastie pri San Franciscu, potom sa vrátil do Austrálie a vyzbrojený náradím a skúsenosťami z Kalifornie sa vydal hľadať zlato v oblastiach geologicky podobných povodiu Sacramenta. Tentoraz bol úspešnejší.
Zlatá horúčka vypukla s obrovskou intenzitou a prilákala desiatky tisícov ľudí z Európy aj iných častí sveta. Austrália sa v priebehu desiatich rokov zmenila z krajiny s povesťou trestaneckej kolónie takmer na zasľúbenú zem. Moderné dejiny Austrálie a jej stopäťdesiat rokov trvajúca demokracia sa začínajú zlatom.
Skúsme si na chvíľu predstaviť, že v roku 1848 by chlapi pri stavbe Sutterovho mlyna neobjavili v kalifornskej American River zlaté zrnká a šupinky, ale zlatý pirátsky poklad. Spočiatku by asi všetko prebiehalo rovnako. Chlapi by sa na stavbu mlyna vykašľali a vrhli sa na zlato. Zrejme by tam tiež časom prišli obsmŕdať ľudia z blízkeho okolia. Ale potom by sa už asi nedialo nič dramatické.
Keby po štvrťroku dorazila správa o poklade do neďalekého San Francisca, asi by nebolo potrebné zavrieť práve otvorenú školu pre okamžitý nástup trvalej absencie všetkých žiakov aj učiteľov. A keby po roku spomenul nález pokladu prezident Polk vo výročnej správe o stave Únie, zrejme by sa do Kalifornie nenahrnulo stotisíc ľudí vrátane 25-tisíc Francúzov a 20-tisíc Číňanov.
Zlaté horúčky vďačia za svoju existenciu tomu, že hoci sú prírodné zlato a zlaté poklady v niečom úplne rovnaké, v niečom inom sú zas podstatne odlišné. Zhoda spočíva v tom, že jedno aj druhé je veľmi vzácne. A rozdiel zas v tom, že nález zlatého pokladu obvykle neznamená, že sa v blízkom okolí s veľkou pravdepodobnosťou hojne nachádzajú ďalšie poklady.
Prečo je to tak? Prečo sa prírodné zlato vyskytuje pomerne zriedkavo, ale keď už sa vyskytne, tak v relatívne veľkých množstvách?
.zlatý dážď
Začnime konštatovaním, že zlata je v zemskej kôre a v zemskom plášti (to je tá vrstva medzi kôrou a jadrom) nejako priveľa. Je ho tam podstatne viac, než by sme očakávali. Koľko by sme ho očakávali a na čom je toto očakávanie postavené?
Zlato, rovnako ako všetky ďalšie ťažké prvky, nie je na svete od jeho počiatku. Vzniklo až po miliardách rokov vo výbuchoch supernov (nijaký iný mechanizmus vzniku ťažkých atómov nepoznáme). Z materiálu vyvrhnutého týmito výbuchmi sa postupne sformovali nové hviezdy a ich planéty, medzi inými aj Slnko a Zem. Zem ako horúca plynová guľa, ktorá postupne chladla a tuhla, sa v dôsledku gravitácie rozvrstvila – ťažké atómy vytvorili zemské jadro, ľahšie plášť a ešte ľahšie kôru. Na základe tejto predstavy o geologickej histórii Zeme a na základe súčasných poznatkoch o jej stavbe vieme vypočítať, aké by malo byť zastúpenie jednotlivých prvkov v rôznych vrstvách Zeme. A ťažkých kovov je v horných vrstvách asi stokrát viac, než hovoria tieto výpočty.
Odkiaľ sa vzal tento nadbytok zlata (a jeho kamarátov) v zemskej kôre a plášti? Podľa našich súčasných predstáv prišlo toto zlato z neba. Napršalo nám sem v podobe meteoritov.
Meteority vznikli z tých istých zvyškov výbuchu supernovy, z ktorých vznikla aj Zem a ostatné planéty. Preto obsahujú aj zlato a iné ťažké kovy. Povrch Zeme, ktorý bol gravitáciou ochudobnený o ťažké kovy, sa dopadmi meteoritov o tieto kovy znova obohacoval. Inak si nevieme vysoký obsah zlata v zemskej kôre vysvetliť.
.zlatá žila
Zlato, ktoré sa k nám pred miliardami rokov dostalo v meteoritoch, však nezostalo na zemskom povrchu. Postupne sa dostalo do značných hĺbok a to, čo dnes ťažíme, sa z týchto hĺbok na povrch znova vrátilo.
Ako sa vrátilo? To je celkom zaujímavé. Dostalo sa sem rozpustené vo vode. Zaujímavé je to preto, lebo – ako vie skoro každé dieťa – zlato je nerozpustné. Nielen vo vode, ale aj v drvivej väčšine zásad a kyselín.
Lenže, rozpustnosť látok závisí od teploty a tlaku. Ak voda prenikne do blízkosti horúcej magmy, dosiahne takú vysokú teplotu, že sa v nej dokáže rozpustiť všeličo, medzi iným aj kremeň a tiež niektoré zlúčeniny zlata so sírou. Keď sa taká voda dostáva bližšie k povrchu, jej tlak a teplota klesajú, a niektoré látky, v nej rozpustené, sa postupne z vody vyzrážajú.
Kadiaľ stúpa takáto horúca voda z veľkých hĺbok? Nuž, tadiaľ, kde je pre ňu vytvorené nejaké miesto, a to je najčastejšie v miestach tektonických zlomov alebo rozhrania dvoch rôznych typov hornín. V týchto miestach sa postupne hromadí vyzrážané zlato a tým sa vytvára zlatá žila, ktorá má často formu dlhej a úzkej plochy, čo je typický tvar zlomu.
Zlato sa teda dostáva do iných hornín prostredníctvom geotermálnej vody. A ako sa dostáva z týchto hornín do riečnej vody?
.zlaté rúno
No, to už je pomerne jednoduché. Eróznou činnosťou vody a vetra sa horniny rozrušujú, ale zlato, ktoré je trvácnejšie ako kameň, sa nerozruší. Ak teda hornina na zemskom povrchu obsahuje zlato, časom sa to zlato môže obnažiť a dažďovou vodou je potom odnášané do potokov a riek. No a tam už sa dá ryžovať.
V antických dobách sa zachytával zlatý prach v riekach na ovčích rúnach (tam niekde má asi svoj pôvod aj legenda o Iásonovi, Médei a zlatom rúne). V časoch kalifornskej zlatej horúčky sa zlato oddeľovalo od štrku a piesku z dna potokov a riečok pomocou ryžovacích panvíc. V nich sa využíva vysoká hustotu zlata, vďaka ktorej tečúca voda odplaví všetky látky s nižšou hustotou a na dne panvice zostanú zlaté zrniečka.
Už v antike si ľudia uvedomili aj to, že vo vhodnej lokalite si dokonca možno zlatonosnú rieku svojpomocne vyrobiť. V bohatých španielskych ložiskách používali Rimania takzvanú hydraulickú metódu, pri ktorej sa hornina rozrušovala prudkým prúdom vody. Z ekologického hľadiska išlo o dosť drastickú metódu, ale v porovnaní s neľudskými podmienkami otrokov v starovekých zlatých baniach to bol výrazný pokrok. V Kalifornii sa táto metóda dočkala svojho znovuzrodenia a používala sa až do roku 1884, keď ju, práve z ekologických dôvodov, postavili mimo zákona.
Zlato sa však nehľadalo len v riekach. Pôda v okolí riek je predsa tvorená naplaveninami, ktoré tiež obsahujú tento kov. A tak sa nielen ryžovalo, ale aj kopalo. Vykopaná zemina sa preplavovala vodou a zlato sa opäť hromadilo na dne používaného zariadenia. A táto metóda, podobne ako ryžovanie, nevyžadovala nijaké významné kapitálové náklady.
Geologické vlastnosti zlata tak nakoniec viedli k úžasne demokratickej možnosti jeho ťažby. Zlatokopom sa mohol stať naozaj každý. Stačilo získať maličký kúsok zeme a z neho sa dalo pomocou jednoduchého zariadenia vydolovať senzačné bohatstvo.
.zlaté požehnanie
Práve demokratický charakter ťažby zlata viedol k zlatým horúčkam a ich skvelým dôsledkom. Do Kalifornie priviedlo zlato obrovské množstvo podnikavých ľudí a z tohto bohatstva (ľudského, nie zlatého) ťaží tento štát dodnes.
Ešte dramatickejší efekt mala zlatá horúčka v Austrálii, ktorá bola jedným z dôsledkov kalifornskej zlatej horúčky. Istý Edward Hargraves zo Sydney sa dva roky nepríliš úspešne pokúšal o šťastie pri San Franciscu, potom sa vrátil do Austrálie a vyzbrojený náradím a skúsenosťami z Kalifornie sa vydal hľadať zlato v oblastiach geologicky podobných povodiu Sacramenta. Tentoraz bol úspešnejší.
Zlatá horúčka vypukla s obrovskou intenzitou a prilákala desiatky tisícov ľudí z Európy aj iných častí sveta. Austrália sa v priebehu desiatich rokov zmenila z krajiny s povesťou trestaneckej kolónie takmer na zasľúbenú zem. Moderné dejiny Austrálie a jej stopäťdesiat rokov trvajúca demokracia sa začínajú zlatom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.