Vyšla v češtine, čo trochu umenšuje jej význam pre nás, Slovákov. Zaslúžili by sme si, aby podobná kniha, obsažná, kompetentná a výsostne odborná vyšla aj v našom rodnom jazyku. Aj keď, to treba podotknúť, flatulológia, meteorizmus, iným slovom prdenie, je v pravom slova zmysle nadnárodná záležitosť prekračujúca akékoľvek skutočné i pomyselné hranice. Je to niečo podobné ako sex. Azda nie také ušľachtilé, ale celkom iste rovnako vášnivé. Vyvrcholením sexu môže byť počatie. Meteorizmus prináša zase úľavu a často je vítaným zdrojom komiky. Ako sa píše v úvode knihy, „hlasný prd je schopný vyvolať úsmev, či dokonca búrlivý smiech medzi prítomnými a stať sa tak ventilom jednak nahromadených plynov, jednak dusnej atmosféry.“ Knihu uvádza aforizmus Gabriela Lauba „Niekto zápasí s búrkou, niekto s veternými mlynmi, niekto len s vetrami“. Aforizmus vtipný, aj keď nepresný. Nemyslím si, že zápasenie s vetrami je menej namáhavé ako zápas s búrkou, pretože pred búrkou môžete ujsť, schovať sa, uniknúť, ale pred vetrami nie. Idú s vami všade, bez ohľadu na to, či sa vám to hodí, alebo nie. Ale to je len taká poznámka na okraj pri hodnotení inak užitočnej aj poučnej knihy. A netreba zabudnúť, že jej vydanie je svojím spôsobom revolučným činom, pretože otvorene a nahlas hovorí o niečom, čo sme doteraz, aj keď nie vždy vydarene, utajovali. Autorom slúži ku cti, že v kapitole Prd cudzojazyčný sa okrem angličtiny, francúzštiny, španielčiny, taliančiny, ruštiny a poľštiny venujú aj slovenskému pomenovaniu tohto javu. Uvádzajú podstatné mená: bzina, črevný plyn, prd, samopalník, špión, trt, vajchr, vetry. A slovesá: bzdieť, bzďúriť, bžuknúť, drisnúť, perdzec, vyhlobiť sa, zatrúbiť, aby som spomenul aspoň tie najpoetickejšie a zriedka používané. Veľmi ma zaujala kapitola Prd historický. V nej sa totiž dozvedáme fakty, ktoré nám umožnia pozrieť sa na historické udalosti novým pohľadom. Píše sa tu, že problémy s flatulológiou nemal len Francois Villon „ktorý si s tým príliš hlavu nelámal“, ale aj Adolf Hitler a Jozef V. Stalin. Hitler od mladosti trpel nekontrolovaným prdením, ktoré ešte umocňoval svojím vegetariánstvom. Užíval silné lieky, ktoré boli (možno) príčinou jeho hysterických záchvatov. Stalin vraj zas kamufloval vetry „intenzivním rachtáním skleněnou karafou na vodu“. Vyprovokovalo ma to k nasledovnej hypotéze. Hitler aj Stalin potrebovali prehlušiť neskrotný meteorizmus, a preto sa obaja často a radi zúčastňovali masových verejných zhromaždení. Je jasné, že Hitler počas svojich niekoľkohodinových prejavov, ustavične prerušovaných volaním davu, mohol dať voľný priechod svojim vetrom, a pretože dav burácal „ueber alles“, ani citlivé mikrofóny nedokázali zachytiť vodcovo popŕdanie. Stalin nerečnil tak ohnivo, ale zase na tribúne straníckych zjazdov sedel vždy v druhom rade. Až teraz chápem, prečo. Ukončím túto správu povzdychom môjho spolužiaka na strednej škole. „Čo po nás zostane? Len nekonečné množstvo prdov v medzihviezdnom priestore.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.