O pár minút klope na dvere čašník s tromi kávami. Ráno sa odvážny zobudí na búchanie a krik: „Otvorte, Štátna bezpečnosť, pôjdete s nami!“ Odvážny nechápe, pýta sa, kde sú jeho kamaráti. „Tých sme zobrali už v noci, vás sme nechali spať, lebo sa nám páčil ten váš fór s tromi kávami.“
Tak na tento starý socialistický vtip som si spomenula, keď som si prečítala nasledovnú správu. Dvadsaťšesťročný Brit Paul Chambers, sklamaný, že mu pre snehovú kalamitu možno nevyjde výlet do Írska, si na Twitteri zažartoval: „Letisko Robina Hooda je zatvorené. Máte ešte týždeň a kúsok na to, aby ste ho dali dohromady, inak letisko vyhodím do vzduchu." Netrvalo dlho a zazvonila u neho polícia, strčila mu pod nos vytlačenú stránku s jeho odkazom, zatkla ho a šesť hodín vypočúvala. Snažil sa im vysvetliť, čo to Twitter je a ako funguje, vraj o ňom nikdy nepočuli. Napokon ho na kauciu prepustili, ale mobil a počítač ďalej expertne skúmajú. Súčasne polícia zverejnila výzvu, aby sa také stránky používali s rozvahou, lebo nepatričné výroky môžu vyvolať obavy u verejnosti a niekto to môže nahlásiť polícii.
Otázka znie, či sa osobná stránka používateľa na Twitteri dá považovať za verejný priestor, keď k nej má prístup len ten, komu to používateľ povolí. V slobodnej krajine by mal byť rozdiel v tom, či rozprávam nepatričné veci v kruhu priateľov, v hotelovej izbe, či v uzavretej virtuálnej „miestnosti“ na Twitteri, alebo ich verejne publikujem. Problém je len v tom, že Paul Chambers povolil prístup na svoju stránku 769 kamarátom a našiel sa jeden vystrašený, a ten ho išiel udať. Súd možno nebude, na letisko Robina Hooda však už v živote nesmie vkročiť. Dôverných kamarátov si treba dobre vyberať, to platí na internete rovnako ako v socialistických hoteloch.
Tak na tento starý socialistický vtip som si spomenula, keď som si prečítala nasledovnú správu. Dvadsaťšesťročný Brit Paul Chambers, sklamaný, že mu pre snehovú kalamitu možno nevyjde výlet do Írska, si na Twitteri zažartoval: „Letisko Robina Hooda je zatvorené. Máte ešte týždeň a kúsok na to, aby ste ho dali dohromady, inak letisko vyhodím do vzduchu." Netrvalo dlho a zazvonila u neho polícia, strčila mu pod nos vytlačenú stránku s jeho odkazom, zatkla ho a šesť hodín vypočúvala. Snažil sa im vysvetliť, čo to Twitter je a ako funguje, vraj o ňom nikdy nepočuli. Napokon ho na kauciu prepustili, ale mobil a počítač ďalej expertne skúmajú. Súčasne polícia zverejnila výzvu, aby sa také stránky používali s rozvahou, lebo nepatričné výroky môžu vyvolať obavy u verejnosti a niekto to môže nahlásiť polícii.
Otázka znie, či sa osobná stránka používateľa na Twitteri dá považovať za verejný priestor, keď k nej má prístup len ten, komu to používateľ povolí. V slobodnej krajine by mal byť rozdiel v tom, či rozprávam nepatričné veci v kruhu priateľov, v hotelovej izbe, či v uzavretej virtuálnej „miestnosti“ na Twitteri, alebo ich verejne publikujem. Problém je len v tom, že Paul Chambers povolil prístup na svoju stránku 769 kamarátom a našiel sa jeden vystrašený, a ten ho išiel udať. Súd možno nebude, na letisko Robina Hooda však už v živote nesmie vkročiť. Dôverných kamarátov si treba dobre vyberať, to platí na internete rovnako ako v socialistických hoteloch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.