Je to príležitosť?

A nie je to celkom nepravdivé. Len sa treba vyhnúť „omylu s rozbitým oknom“, čiže nezačať hlásať do sveta, že zničenie niečoho je vlastne ekonomicky výhodné, pretože poskytne prácu nespočetným výrobcom a obnovovateľom a budovateľom. Je však naozaj možné, že Haiti začne po tejto hrôze odznovu a lepšie?
Korupcia, kriminalita a obyvatelia, ktorí si už takmer zvykli prežívať zo dňa na deň v provizórnych podmienkach nefunkčného štátu – to je Haiti, aké bolo pred zemetrasením. Je dosť naivné očakávať, že katastrofa môže nejakým spôsobom magicky transformovať fungovanie krajiny a myslenie jej ľudí, no aj také úvahy sa objavili. Niektorí komentátori sa netaja nádejou, že Haiťania, prispôsobiví a vynaliezaví pri prežívaní v materiálnej biede, teraz zmobilizujú svoje schopnosti ešte väčšmi a, slovami C. Rossa Anthonyho z Rand Corporation, „začnú aj s tým, čo v minulosti robiť nedokázali“. Také jednoduché to zrejme nebude.
Ešte bizarnejšie sú teórie, podľa ktorých sa teraz samo Haiti stáva príležitosťou pre veľmoc – Spojené štáty americké. Barack Obama prisľúbil tomuto štátu stomiliónovú pomoc a vyslúžil si kritiku z viacerých strán. Niektorí konzervatívci ho odsúdili, že bezhlavo míňa zdroje potrebné pre americký rozpočet, vyčerpávaný hospodárskou krízou aj vojnami. Asi pozabudli, že prezident George W. Bush sľúbil po cunami, čo zanechalo v Ázii vyše dvestotisíc obetí, až 350 miliónov dolárov.
Obamu za to gesto veľmi neocenili ani vlastní. Značná časť ľavice sa síce starostí o osud Haiti, no viac ako o prežitie ľudí postihnutých katastrofou jej ide o to, aby si USA čírou náhodou neuzurpovali nad týmto štátom nejakú nepatričnú vojenskú alebo politickú kontrolu a nezdvorilo neodstavili na vedľajšiu koľaj miestne autority. Znepokojenie týchto konšpiračných teoretikov harmonicky ladí s hlasom venezuelského prezidenta Huga Cháveza, ktorý sa najskôr vyjadril, že Američania chcú Haiti vojensky obsadiť (tak nejako si vysvetlil prítomnosť amerických vojakov, ktorí prišli zaručiť bezpečnosť pri odovzdávaní zahraničnej pomoci), a potom doložil, že samo zemetrasenie na Haiti zapríčinila skúška americkej tektonickej zbrane zvanej aj „zemetrasná zbraň“. To prezradil španielskym novinám ABC. Vie aj to, že nabudúce už Američania neodpália svojho „zemetrasa“ na skúšku, ale naostro, a cieľom bude – Irán. Akosi zabudol dodať, prečo si Washington skúša také ničivé zbrane práve na Haiti. (Žeby preto, že za najchudobnejšou krajinou západnej pologule nik plakať nebude? Alebo preto, aby mohli démonickí Američania vzápätí tú biednu krajinu prevziať pod kontrolu a vytvoriť si z nej neoceniteľného spojenca?)
Ak však aj ponecháme bokom konšpiračné teórie, nedá sa poprieť, že toto zemetrasenie sa môže stať pre zúbožené Haiti novým začiatkom. Alebo sa ním skôr stať musí – hoci nik by si taký nový začiatok pre svoju vlasť neželal.
Ťažko sa nám akceptuje, že by nový život krajiny mal mať za základ zmarené životy tisícov ľudí, utrpenie zranených a chorých, žiaľ pozostalých, zúfalstvo ľudí bez domova a perspektívy.
Lenže nejaký ten život bude musieť Haiti viesť a uvažovať o ňom už teraz nie je cynizmus, ale nutnosť. Ak sa preto Američania a Západ vôbec budú musieť vystaviť kritike za zasahovanie do záležitostí Haiti, nebude to vysoká cena – len snaha o nápravu haitských pomerov bude musieť byť rozumná a efektívna. Financial Times píšu: „Kým ešte záchrancovia vyhrabávajú z trosiek na Haiti obete, vo Washingtone a na celom svete politici a ich tímy uvažujú, ako sa dá biedna, skorumpovaná a zdevastovaná krajina transformovať na sebestačný štát.“ Dúfajme, že je to tak.