Ako napríklad Slováci. Tých je dnes v Česku odhadom niečo okolo pol milióna, no nemajú žiadne svoje slovenské dediny a mestá. Hoci, prísne vzaté, nejaká tá obec, kde prekračujú zákonom stanovený limit desiatich percent, ktorý umožňuje tie dvojjazyčné cedule, by sa možno aj našla. Napríklad Praha. Ale to by sa Slováci nesmeli tak rýchlo asimilovať.
S Poliakmi v Česku je to podobné ako u vás na Slovensku s Maďarmi, len ich je o dosť menej. Kedysi, v ére, keď si z poľského hľadiska Česi uzurpovali po jedinej česko-poľskej vojne vo svojich moderných dejinách polovicu Tešínska (z hľadiska českého to bolo naopak), ich tam bolo okolo stopäťdesiattisíc. Po druhej svetovej vojne, keď Poliaci na pár mesiacov v roku 1938 obsadili aj českú polovicu Tešínska, a potom všetko obsadili Nemci, ich tam zostalo osemdesiattisíc. Dnes ich je päťdesiattisíc, z toho poľsky každodenne hovorí dvadsať- či tridsaťtisíc. Podobne ako u vás s Maďarmi, záleží na tom, ako sa na to dívate. Buď ako na vzácny endemit v inak národnostne takmer jednoliatej Českej republike, ktorý treba podporovať. Alebo ako na nebezpečenstvo – ako vidí Fico a Slota na Maďarov na juhu Slovenska. Ako na riziko, že v slovenskom prípade juh krajiny a v tom českom Tešínsko, alebo, ako hovoria Poliaci, Zaolšie, bude maďarské –či poľské.
V tešínskom prípade, ale ono je to rovnaké aj na slovensko-maďarskom pomedzí, sa argumentuje stopäťdesiat rokov starým pohľadom na jazyk ako na základ suverenity národa. Teda, aby bolo jasné – ako kto. Pre väčšinu tešínskych starousadlíkov sa poľština a čeština miešajú a veľká časť sa pokladá za obyvateľov tohto, odnepamäti poľsko-česko-nemecky zmiešaného regiónu a hovorí si Slezania. Škoda, že také regionálne povedomie nie je na juhu Slovenska, hneď by bolo lepšie.
Aj keď, ako ukazuje „ceduľový škandál“ na Tešínsku, ani to nestačí. O ceduliach považoval za potrebné hovoriť aj poľský prezident Lech Kaczynski, ktorý si inak prišiel koncom januára do Prahy hlavne po najvyššie české vyznamenanie. A o nič iné ako uisťovať sa o skvelých česko-poľských vzťahoch nemal záujem. Preto je potrebné aj to malé tlejúce ohnisko problémov medzi Čechmi a Poliakmi čo najskôr zaliať hojivou vodou. Napríklad aj nejakou Klausovou prezidentskou návštevou u poľskej menšiny v Česku – čo Václav Klaus Kaczynskému v Prahe aj sľúbil. Spomeniete si vy na Slovensku, kedy naposledy bol u maďarskej menšiny slovenský prezident?
Autor je redaktor Lidových novín
S Poliakmi v Česku je to podobné ako u vás na Slovensku s Maďarmi, len ich je o dosť menej. Kedysi, v ére, keď si z poľského hľadiska Česi uzurpovali po jedinej česko-poľskej vojne vo svojich moderných dejinách polovicu Tešínska (z hľadiska českého to bolo naopak), ich tam bolo okolo stopäťdesiattisíc. Po druhej svetovej vojne, keď Poliaci na pár mesiacov v roku 1938 obsadili aj českú polovicu Tešínska, a potom všetko obsadili Nemci, ich tam zostalo osemdesiattisíc. Dnes ich je päťdesiattisíc, z toho poľsky každodenne hovorí dvadsať- či tridsaťtisíc. Podobne ako u vás s Maďarmi, záleží na tom, ako sa na to dívate. Buď ako na vzácny endemit v inak národnostne takmer jednoliatej Českej republike, ktorý treba podporovať. Alebo ako na nebezpečenstvo – ako vidí Fico a Slota na Maďarov na juhu Slovenska. Ako na riziko, že v slovenskom prípade juh krajiny a v tom českom Tešínsko, alebo, ako hovoria Poliaci, Zaolšie, bude maďarské –či poľské.
V tešínskom prípade, ale ono je to rovnaké aj na slovensko-maďarskom pomedzí, sa argumentuje stopäťdesiat rokov starým pohľadom na jazyk ako na základ suverenity národa. Teda, aby bolo jasné – ako kto. Pre väčšinu tešínskych starousadlíkov sa poľština a čeština miešajú a veľká časť sa pokladá za obyvateľov tohto, odnepamäti poľsko-česko-nemecky zmiešaného regiónu a hovorí si Slezania. Škoda, že také regionálne povedomie nie je na juhu Slovenska, hneď by bolo lepšie.
Aj keď, ako ukazuje „ceduľový škandál“ na Tešínsku, ani to nestačí. O ceduliach považoval za potrebné hovoriť aj poľský prezident Lech Kaczynski, ktorý si inak prišiel koncom januára do Prahy hlavne po najvyššie české vyznamenanie. A o nič iné ako uisťovať sa o skvelých česko-poľských vzťahoch nemal záujem. Preto je potrebné aj to malé tlejúce ohnisko problémov medzi Čechmi a Poliakmi čo najskôr zaliať hojivou vodou. Napríklad aj nejakou Klausovou prezidentskou návštevou u poľskej menšiny v Česku – čo Václav Klaus Kaczynskému v Prahe aj sľúbil. Spomeniete si vy na Slovensku, kedy naposledy bol u maďarskej menšiny slovenský prezident?
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.