Zväzácke kravaty ich vystihujú

.si talentovaný výtvarník, no šestkrát do týždňa kreslíš vtipy. Nemáš ambíciu maľovať obrazy?
Mám, ale nemám na to priestor. Môžem si dovoliť iba to, na čo mám. Nemám priestor, kde by som mohol postaviť trojmetrové plátno, tak si môžem kresliť akurát tak na tie á-štvorky. Možno, keby som bol z lepšie zabezpečenej rodiny, tak som maliar s baretom a machlím  plátna. Rád maľujem, ale nemám ambíciu sa tým živiť. Toto je práca a tamto by bolo hoby. Teraz to vyznie, akoby som to robil pre peniaze. Ale  je to len polovica pravdy.

.druhá polovica je, že ťa to baví...
Druhá polovica je, že ma to ešte občas baví.

.ako dlho to robíš?
Sedem a pol roka, tuším.

.tvoj otec patril ako slobodne mysliaci spisovateľ a literárny vedec za komunizmu k šedej zóne. Komplikovalo ti to život?
Dnes už nedokážem rozlíšiť, či to bolo kvôli rodičom, alebo či to bolo len tou dobou, keď nám stále tlačili do hlavy „nie, na takú školu sa ty nikdy nedostaneš“ a „toto ty nikdy nebudeš robiť“. Celá základná škola bola osemročný demotivačný kurz sovietskeho typu, kde do detí vtĺkali, čo všetko nemôžu, čo všetko nedosiahnu a na akú školu sa nedostanú. V tejto atmosfére sme žili všetci, ale určite aj otec v tom hral rolu. Robil si vždy z mojej triednej, poctivej zväzáčky, na rodičku žarty a ona ma potom prosila, aby radšej prišla mamička. Bolo nás tam pár, ktorí sme sa tej stádovitosti vzpierali a aj sme si to vyžrali.

.ako?
Ustavične nás šikanovali. Napríklad ma učiteľka vlastivedy zavrela do šatne v telocvični a povedala, že ma odtiaľ nepustí, kým sa nenaučím text Varšavskej zmluvy naspamäť.

.naučil si sa?
Nenaučil. Dokázal som sa zaťať.

.k sedemnástemu novembru si na svojej stránke uverejnil text pre mladých ľudí, ako to vyzeralo pred dvadsiatimi rokmi. Prečo?
Mladí ľudia o tom nevedia. Jednak vtedy ani nežili a ani ich rodičia nemajú potrebu im o tom rozprávať, pretože to nepovažujú za dôležité. Ale ja to považujem za dôležité.

.čo ťa primalo k tomu, že si to napísal?
Keď som si čítal diskusiu k článku Michala Hvoreckého, kde opisoval, ako našiel na povale Rychlé šípy a že to bola zakázaná literatúra, ľudia tam písali, či sa nezbláznil, že to nebolo nikdy zakázané. A pritom ja nikdy nezabudnem, ako som čítal tie detské knihy prefotené na fotopapieri, spojenom šraubmi. Tá diskusia vymutovala niekam, kde som sa dozvedel, že tu vlastne všetko bolo, že nebola zakázaná žiadna hudba, že všetci mohli chodiť oblečení, ako chceli, čo je úplná blbosť. Ľuďom chýba základná pamäť, nevedia, že bolo obmedzované ešte aj právo na detskú literatúru.

.otec je literárny vedec. Ty si veľa čítal?
On si o mne vždy myslel, že čítam málo, ale pritom som brakoval jeho knižnicu. Vyberal mi nejaké veci, ja som to niekedy nenávidel, ale vždy som to aj prečítal. Mal som to z oboch strán: mama – učiteľka literatúry, otec – literárny vedec. Bol by som úplný psychopat, keby sa na mňa niečo nenalepilo.

.žiadna revolta?
Ale čo sa dalo vtedy robiť? Dalo sa pozerať ORF, počúvať O3 a čítať knihy.

.po základnej škole si šiel študovat na grafickú priemyslovku. Prebudil sa v tebe výtvarný talent?
Nie, nezobrali ma na ŠUP-ku.

.ale mal si k tomu vzťah?
Samozrejme, čmáral som odjakživa. Ale vtedy som ešte nemal nijakú predstavu. Nechcel som byť ani elektrotechnik, ani kuchár.

.a čím si chcel byť?
Neviem, chcel som byť niečo medzi Geraldom Durrelom a Jean Jacques Cousteauom. Vždy ma fascinovali potápači, vedci a biológovia, ale taká stredná škola neexistuje. Takže som zostal pri čmáraní. Tá výtvarná časť školy bola zanedbateľná. Ale učil tam konceptuálny umelec Ľubo Ďurček, ktorý mal na škole, kde bolo všetko nalinkované, učila sa tam fyzika, obvody, strojníctvo, organická chémia, takú zvláštnu rezerváciu. Mal svoju učebňu, na dverách mal guľu a podľa mňa tam nepustil ani riaditeľku.

.ale študentov tam púšťal?
Jasné, ale keď nechceli íst, tak im povedal, že tam nemusia byť. To bol taký vysokoškolský systém, dal termíny, dokedy treba odovzdať nejaké veci, a to bolo všetko.

.ale niečo ste sa naučili.
Ja som sa v živote nenaučil toľko vecí, čo tam. Dodnes viem čítať elektrické schémy, mali sme štrukturálne chemické vzorce, ktoré boli veľké ako celá tabuľa. Učili sme sa o fotoemulziách, o farbách...

.vy ste sa učili chemické zloženie farieb?
Samozrejme, vzorce farieb a rozpúšťadiel...

.to akoby sochári začínali s geológiou.
My sme sa učili všetko o papieri a farbách. Bol som takmer polyhistor, keď som to vyštudoval.

.ale na grafickej priemyslovke ste sa učili aj grafiku, nie?.
My sme mali byť niečo, čo dnes neexistuje – technickí redaktori v novinách. Mali sme vedieť, ako sa má robiť sadzba, mali sme vedieť vypočítať, koľko olova treba na jednu stranu, koľko papiera a farby treba na náklad. Mali sme predmet ručná sadzba, čo už vtedy bola ťažko muzeálna vec, ale my sme ešte ručne sádzali olovené písmenká. Nepoužiteľnejšie ako ja dopadol už len kamarát, ktorý sa vyučil za opravára písacích strojov.

.kedy si maturoval?
V roku 1991.

.potom si išiel na VŠVU?
Prvý raz ma neprijali, rok som si doma maľoval a druhýkrát ma prijali.

.tam si študoval čo?
Grafický dizajn.

.to už bolo lepšie?
To bola výborná škola, aj keď som sa tam skoro nič nenaučil. Ale stretol som tam podstatných ľudí svojho života.

.my sme sa prvýkrát stretli u grafika Jula Nagya. Pamätám si, že mi Julo hovoril, že si šikovný, ale nechceš prísť do styku s veľkým biznisom, s reklamkami. Bolo to tak?
Určite.

.prečo?
Videl som, ako okolo mňa začali zomierať talenty. Vtedy začali vznikať reklamné agentúry, ich skauti k nám chodili a vyťahovali talenty, ktoré nakoniec končili ako utrápení ľudia za počítačom, o ktorých už nikto nikdy nepočul. Bál som sa, že ma to zomelie a prišlo mi to strašne stupídne. Bral som to tak, že je to umelecká škola a že nejaký voľnomyšlienkár nemá skončiť ako otrok nejakých “blbečkov” vo fialových sakách.

.toho si sa obával?
Nie obával, vyhýbal som sa tomu. Na to bol špeciálny ateliér Ľuba Longauera, vládla tam celý čas atmosféra, že reklamný biznis je blbosť. Mnohí kamaráti vrátane mňa si myslia, že odtiaľ vychádzali ľudia, ktorí nie sú pripravení na prax, ale do praxe sa dostane každý, aj niekto, kto neštudoval grafický dizajn. Reklamky sú plné grafikov, čo to nikdy neštudovali a sú dobrí.

.čo robí typický absolvent grafického dizajnu?
Nejaké plagáty, knihy...

.knihy si robil.
Áno, ale to je veľmi frustrujúce zamestnanie. Človek musí stále niečo prerábať, a potom mu to aj tak “dodžubú” v tlačiarni.

.kedy ťa začal zaujímať komiks, vtip?
Zaujímal ma odjakživa. Keď sa v tom šedivom socíku objavilo niečo také ako komiks na zubnej paste Tutti-frutii, bola to veľká vec. Mne to vždy prišlo ako super médium, vždy som to bral prirodzene, nikdy som si nemyslel, že je to pre nejakých slabomyseľných.

.čítaval si Roháč?
Pifa. Ale každý piatok som dostal tuším korunu päťdesiat a kúpil som si rakúske komunistické noviny Volkstimme kvôli programu rakúskej televízie a Roháč. Vtedy, keď ľudia chceli vedieť, čo dávajú v rakúskej televízii, museli si íst kúpiť rakúske komunistické noviny, pretože v našich novinách ten program nebol.

.roháč si si teda kupoval.
Hej, ale je zvláštne, že na Roháči ma ani tak nezaujímali kreslené vtipy ako skôr písané veci, napríklad od Tomáša Janovica. Teraz som si kúpil nejaké staré čísla Roháča, ale to bolo príšerné.

.čo to bol vtedy za časopis?
Bola tam jedna povinná strana protiamerických vtipov, a potom taká komunálna satira, namierená na ľudí s glotovými rukávmi, bezzubý humor, ktorý reprezentoval človek na opustenom ostrove, chlapík s kyjakom za rohom či nahý chlap v skrini. Asi sedem tém, ktoré niektorí opakujú dodnes.

.spomínaš si na niektorých autorov?
Ja si viem spomenúť na všetkých. Jožo Schek, ale on už vtedy nekreslil vtipy, už len toho Jožinka. Páčilo sa mi, ako kreslil Bobo Pernecký, aj keď to neboli vtipy. Viktora Kubala som neznášal.

.milan Vavro a Ondrej Zimka?
To sú moji favoriti. Apropo, Pavol Kapusta je môj sused a pravdepodobne on mi ustavične  hádže do schránky ten ich časopis Extra plus, ja ho vždy rozdriapem a položím vedľa schránky. Tam kreslí aj ďalší môj obľúbenec Andrej Miššanek.

.má dnes ešte nejaký taký humoristický časopis zmysel?
V dnešnej dobe už nie. Oni už aj vo svete zanikli, napríklad Punch. Neviem, podľa mňa to nemá zmysel. Ja by som si to rád prečítal, ale neviem, kto by mal do toho písať, aby to nebolo úplne slaboduché.

.nie je to tak, že humor je silný, len keď je v nejakom vážnom kontexte? Napríklad ako v časopise New Yorker?
Jasné. Na New Yorkeri je super, že to nie je len nejaké ha-ha-ha, ale že ten humor sa tvári úplne smrteľne vážne. Vtedy je najničivejší.

.ako si začal kresliť pre noviny? Bolo ešte niečo pred SME?
Jasné – časopis Čas. Tam ma zavolala Lenka Zogatová. To bola moja prvá normálna, termínovaná nájomná práca. Raz za týždeň som im tam dal nejakých päť kresieb a mohol som z toho normálne žiť.

.ako sa ti nastupovalo do SME po Fedorovi Vicovi?
To bolo strašné. Dnešný šéfredaktor Matúš Kostolný sa ma raz niekde v Stoke spýtal, či k nim nechcem kresliť. Ja som sa ho pýtal, čo je to za otázka, veď tam kreslí Fedor Vico. Bral som to tak, ako keď sa povie niečo v krčme. Ale potom mi zavolali. Hovoril som im, aby si to ešte rozmysleli, keď má niečo takú kontinuitu, tak to netreba meniť. Fedor Vico to asi ťažko nesie a aj ja to ťažko nesiem. Ale ja ho uznávam aj naďalej.  

.v Pravde sa striedajú Danglár s Lesykom, v Hospodárkach Jakubec s Vicom, ty kreslíš sedem a pol roka každý deň. Je to ťažké?
Niekedy mám pocit, že už nenakreslím ani čiarku. Mám dobré i zlé obdobia, keď si hovorím, že s tým seknem. Je to o hubu. Ja, keďže nemám ani toho dubléra, som nemal sedem rokov víkend. Voľno mám len v sobotu.

.kedy je to zlé obdobie?
Neviem, keď je zamračené. Niekedy, keď mám toho dosť, keď sa navalí aj iná robota a ja nemám čas ani na svoje veci. Už dlho sa mi nestalo, že by som si kreslil len sám pre seba, vždy kreslím len pre niekoho.

.ako vyzerá tvoj pracovný režim? Vstaneš, a potom čo?
Potom prejdem v pyžame k počítaču, teda do roboty. Pozriem si, čo kto napísal, pozriem si agentúrny servis, prejdem v pyžame k televízoru, pozriem si správy, idem si do stánku kúpiť noviny...

.ty si kupuješ papierové noviny?
Hej, SME. Ako veľryba filtruje planktón, tak ja filtrujem tie blbosti a snažím sa tam nájsť niečo zaujímavé. Ale sú aj také dni, keď nad niečím veľmi rozmýšľam a nemusím si ani pozrieť správy a iba to tam dám. Keď si myslím, že ľudia nie sú na niečo dosť ostražití, tak na to upozorním.

.kedy máš deadline?
O pol štvrtej.

.kedy vieš, o čom to bude?
O trištvrte na tri. Ale nie. Keď sa ma niekto spýta, koľko mi to trvá, moja obligátna odpoveď je, že to trvá presne toľko, koľko času na to mám. Keď mám na to dvadsať minút, urobím to za dvadsať minút. Čakám až do poslednej chvíle, aby som si vedel vybrať. Tie tlačovky bývajú o druhej, o tretej a ja čakám, pretože nechcem niečo prepásť. Nerobím to ako Danglár voľne, ale tak žurnalisticky, takže čakám.

.koordinuješ to s editorom názorovej strany?
Roman Pataj mi vždy napíše, kto o čom na tej strane píše, prípadne mi povie, keď zistili na spravodajstve nejakú kauzu.

.ako sa dá nazvať tvoja práca? Sú to vtipy?
Kreslené komentáre.

.máš dobrý nos na témy, vieš ich zredukovať do výstižnej slovnej alebo obrazovej pointy a ešte to aj dobre nakreslíš. Ako laikom sa nám zdá, že to musí zaberať strašne veľa času.
To kreslenie je najkratšia časť toho procesu,  je to maličkosť. Strašne sa teším, keď nemusím nič vymýšľať, keď mi niekto dá úlohu: nakresli mi to a to a ja si len sadnem a ako stroj to urobím. S kreslením nemám problém. Pre mňa je utrpením rozmýšľanie. Mám poruchy sústredenia kolosálneho rozsahu, myslím na šestdesiat vecí naraz, jednoducho sa neviem sústrediť.

.čiže najťažšie je vymyslieť tému?
Keď už je téma, tak už niečo nakreslím. Keď sú napríklad tri rovnocenné témy, tak sa veľmi ťažko vyberá.

.je niekoľko vecí, ktoré si vymyslel a ktoré sa do tvojich obrázkov vracajú. Najznámejšia je Ficova červená kravata. Keď si ju vymyslel, vedel si, že sa bude tiahnuť ďalej?
Ja som to nevymyslel, to vymysleli oni.

.ale ty si z toho spravil symbol.
Ale tak samovoľne. Keď tam po voľbách napochodovali, ako ich tam strážili tie plešaté gorily, ako mali tie červené kravaty, tak sa mi zjavili moje najhoršie zväzácke nočné mory, akoby som videl tých zväzákov, čo chodili u nás po škole. Hovoril som si, že takú vec by som si na seba v živote nedal. To je hnus, akoby mali na čele vyrazenú hviezdu. Ale oni to zobrali ako uniformu. Povedal som si, že by si to ľudia mali všimnúť. Tak som na tú červenú kravatu začal upriamovať pozornosť. Ako symbol zväzáctva tých pánov mi to prišlo najvýstižnejšie. Čím viac to zväzáctvo narastalo, tým viac narastal aj ten symbol.

.kam narastie?
Neviem. Už dokáže prekročiť všetky limity. Tí ľudia si stále dokážu posúvať latku. Už sme  otupení, ale oni nás dokážu stále šokovat.

.máš ambíciu niekedy nakresliť niečo, čo bude zrozumiteľné aj o päť rokov?
Podľa mňa nič nám o päť rokov nič nepovie. Keď si pozerám svoje staré veci, niekedy nechápem, o čom to je. Veci, ktoré robím, fungujú len v konotáciách tej doby, v ktorej vznikli. Možno ako nejaký záznam doby to môže byť zaujímavé. Ale ani články do novín sa nepíšu preto, že by mali byť zaujímavé o desať rokov.

.pred niekoľkými rokmi vypukla aféra s karikatúrami Mohameda. Už by si na to skoro nikto nespomenul, nebyť toho, že nedávno zase otravovali toho dánskeho karikaturistu...
Dosť otravovali...

.čo si o tom myslíš?
Tá karikatúra je podľa mňa, na to, aký to vyvolalo ohlas, slabá. Ja nemám fundamentalistický názor na žiadnu vec na svete, takže mňa by nič nedokázalo tak rozčúliť. Pre mňa je to absolútne nepochopiteľná vec. Nerozumiem celému moslimskému vnímaniu reality. Je pre mňa nepochopiteľné, že my sa v moslimských krajinách musíme správať podľa ich zvykov, ale oni sa u nás podľa našich nemusia.

.je pre teba nejaká téma tabu?
Nič mi nehovoria také tie fekálno-sexuálne veci, aké robia napríklad v Reflexe. Nevidím v tom zmysel ani mi to nepripadá vtipné. Ja by som to nerobil.

.a čo holé zadky Roberta Fica a Pavla Pašku?
Keď povedali tie veci o sedemnástom novembri, interpretoval som to bez slov. Oni nám tým, čo povedali, naozaj ukazovali zadky. Správajú sa ako vladári, ktorí si z nás budú robiť nejaké onuce.

.pred niekoľkými rokmi spôsobila rozruch tvoja karikatúra pápeža, na ktorej ho ako mávadlo vystrkujú z okna. Čo k tomu dodať?
Neviem. Nič. Katolíci asi nemajú zmysel pre humor. Židia si sami zo seba robia vtipy, katolíci nie. Mne ten rozruch okolo toho prišiel smiešny a trápny. Ani na milisekundu mi nenapadlo, že by to mohlo vyvolať akúkoľvek reakciu. Bol Veľkonočný pondelok a potreboval som si niečo predkresliť. No, čo sa asi stane? Bude Urbi et orbi. Ako to bude prebiehať, keď ten človek leží na smrteľnej posteli? Tak som si povedal, že tým ľuďom na námestí je úplne jedno, kto im zhora zamáva. Pokiaľ za tým niekto nevidel moju ľútosť k tomu umierajúcemu človeku, tak to je jeho problém.

.ficova krčná chrbtica.
Čo mám o tom povedať? To mi príde rovnako smiešne.

.v akom štádiu je súdny spor?
Vo februári bude pojednávanie, ale to je záležitosť vydavateľstva. Ja budem predvolaný ako svedok.

.predsa len, zdá sa, akoby si aj ty mal dve nedotknuteľné osoby, ktorých karikovaniu sa vyhýbaš. Prvou z nich je Iveta Radičová, ktorú si nakreslil pred rokom, ako budí Dzurindu. Odvtedy v podstate nič.
No, odvtedy som ju nakreslil asi päťkrát, ale tento dojem je správny. Mám s ňou jeden veľký problém. Ja som bol veľmi kritický k mnohým veciam, ktoré robila počas kampane, ale dusil som to v sebe. Ospravedlňoval som si to tým, že predsa nemôžem ani sekundou svojej práce prispieť Ivanovi Gašparovičovi k čomukoľvek. Je to zvláštne, ale po dlhom uvažovaní som si to vedel pred sebou morálne ospravedlniť. Pre mňa je lepšie mlčať o Ivete ako pomáhať Ivanovi Gašparovičovi, čo by mi prišlo odporné.

.druhou osobou je Obama.
Obama?

.od jeho zvolenia si nakreslil asi štyri nie veľmi kritické obrázky. Nezaslúžil by si tej kritiky viac?
Určite. Mňa nemožno podozrievať zo sympatií k nemu. Neviem, podľa mňa je to rovnaký tlčhuba ako Fico a iba vďaka politickej korektnosti sa o tom viac nehovorí. Vôbec robím málo zahraničných vecí. Ale tú kritiku si rozhodne zaslúži.

.nakoľko môže byť karikaturista angažovaný? Kde je hranica?
Mám v zmluve, že nemôžem aktívne vstupovať do politických vecí. Ale ani po tom netúžim. Nikto mi za to nestojí. Už som sa aj zamýšľal nad tým, že prestanem voliť. Ale chvalabohu, politická scéna sa pre mňa vyvinula priaznivým smerom a moje sympatie už nemá nikto.

.ty máš pomerne pesimistický pohľad na dianie v slovenskej politike a spoločnosti...
Politika ma už ani tak netrápi. Tá je len vrcholom ľadovca. Mňa netrápia politici, ale ľudia, ktorí ich volia a s ktorými tu žijem. To, že sa niekto schádza v nejakej zasadačke, to ma netrápi. V živote tých ľudí nestretnem. Mňa trápi, že preberajú správanie svojich voličov a naopak. Tu si každý vysype smeti kdekoľvek, každý si zaparkuje auto na chodníku. Oprsknuté predavačky, hnusné reštaurácie. Nikomu nezáleží na kvalite života, ktorá je mimo jeho bytu. Ľuďom nezáleží na verejnom priestore, a to ma deprimuje zo všetkého najviac.

.ľahko by sa dalo povedať, že je to dôsledok komunizmu, ale ten tu už dvadsať rokov nie je.
Sú to také relikty. Ale podľa mňa je to aj tým, že Slováci nie sú zvyknutí žiť v mestách. Počúvam stále, že máme zachrániť zelené pľúca mesta, niekto zachraňuje kus trávy, ktorý je dobrý iba na to, aby tam boli paličky od nanukov a psie hovná. To sú provizórne riešenia, nie systémové. Slováci sa nevedia postarať o základnú infraštruktúru, prostredie. Iba u nás a na Ukrajine som videl krčmy, kde prídeš a cítiš sa nepríjemne. Prečo tam tí ľudia chodia? Neútulný umývateľný priestor, kde sa môžeš iba ožrať, aby si zabudol, kde si. Chodíme do reštaurácií, kde nám čašník napľuje do taniera a správa sa k nám ako zver a my tam naďalej chodíme, lebo radi trpíme. Trápi ma agresivita, ktorú táto vláda vedome kumuluje a emituje k ľuďom. Nebaví ma to lemplovstvo, diletantstvo a arogancia na každom kroku.

.máš chuť žiť v tejto krajine?
Nie, ja som tu z donútenia a pretože som sa tu narodil a najlepšie rozprávam týmto jazykom. Ale ani si neviem predstaviť, kde inde by som chcel žiť. Veľmi intenzívne o tom rozmýšľam posledné dva roky. Nezdá sa mi to tu ako dobrá krajina na život.

.hráš v kapele Tu v dome. To je len oddych?
Neberieme to nijako vážne, netúžime preraziť ani mať úspech. V živote by som nechcel, aby ma mal niekto zaveseného na plagáte nad posteľou.

.už ste pomerne populárni...
Ale kde...

.minimálne ste vydali album, ktorý si veľa ľudí všimlo.
Pripadá mi úplne scestné rozprávať v súvislosti s našou kapelou o popularite. Nepatrili sme ani medzi rockerov, ani medzi folkáčov, ani medzi bratislavské kapely. Asi pred tromi rokmi sme si povedali, že budeme hrať pre tých dvadsať ľudí, čo na nás chodia, a to nám pre našu spokojnosť absolútne stačí.


Shooty / Volá sa Martin Šútovec, narodil sa v Bratislave, absolvoval grafickú priemyslovku a VŠVU, robí grafiku, hrá na banjo v skupine Tu v dome a svojimi kreslenými komentármi v denníku Sme výstižne glosuje dianie v slovenskej politike.