Galimatiáš

 Postupne stretával ľudí, ktorí cirkulujú jeho tvorbou – dizajnéra a maliara Marca Cara, scenáristu Gillesa Adriena, strihača, kostymérku, hercov Dominiqua Pinona, Rufusa, Dreyfusa a ďalších. Spolu nakrútili Delikatesy (1991), Mesto stratených detí (1995), za dlhé roky svetovo najznámejší francúzsky film Amélia z Montmartru (2001) a teraz najnovší, s výrečným názvom Galimatiáš. So žánrom je u Jeuneta vždy problém, jeho opusy sa ťažko zaraďujú. Priliehavé, hoci dosť ťažkopádne, možno bude v tomto prípade označenie bizarná komédia s detektívnym podtónom. Otec hlavného hrdinu Bazila stúpil na nášľapovú mínu a zomrel. Bazilovo detstvo v dôsledku toho nebolo dobré. V dospelosti, keď začnú veci nadobúdať pozitívny smer, uviazne v Bazilovej hlave projektil zo strelnej zbrane a chlapík sa ocitá na ulici. Nájde si priateľov – podzemnú skupinku dobrosrdečných čudákov obdarených zvláštnymi schopnosťami. A pustí sa do urputného, fantasticky premysleného boja so zbrojárskym priemyslom, zosobneným dvoma konkurenčnými firmami. Galimatiáš sa väčšmi podobá na  Delikatesy ako na Améliu. Ale aj z nej v sebe kúsok má. Už síce nie je taký prekvapivý ako voľakedy, ale ešte stále je skvelý. „V snoch sa skrýva obrovská dimenzia imaginácie. Pre nás je ten, kto nesníva, akoby odsúdený na smrť. To je časť idey, ktorú chceme zobrazovať. Keď niekto nevie snívať a predstavovať si rôzne veci, je odkázaný výlučne na každodennú realitu – a to je strašné.“ Nedajme sa každodennou realitou odsúdiť na bezsennosť...