Výstava maliarov, ktorí maľujú.

Svet umenia je voči absurdite dnešných čias všetko, len nie imúnny. Kritériom kvality sa stalo prvenstvo a originalita, barlička používaná kunshistorikmi a obchodníkmi, ktorí dobre vedia, že ich klienti sú možno nie vždy schopní rozlíšiť zrno od pliev, stále však dokážu rozpoznať, že toto je nové, toto tu ešte nebolo. Ale aj v takomto systéme vznikajú skvelé veci a žijú géniovia, ich práca je však stratená pod kopou zbytočností, kde odtlačky loptičky odpaľovanej tenisovou hviezdou predstavujú iba vrchol ľadovca.  

V situácii, keď hlavným aktívom je jedinečnosť, stráca zmysel aj tradičný vzťah žiak – učiteľ. Nikto nechce byť nasledovateľ, lebo by sa automaticky stal epigónom. Idúc na výstavu Ateliér maľby, rozmýšľal som o tom, aká je dnes vlastne úloha výtvarnej školy. Naučiť sa remeslo je jedna vec, ale vysoká škola nie je o remesle. Alebo len o remesle. Čo má učiteľ odovzdať svojim žiakom? 

Jediné, na čo som počas výstavy prišiel, boli pokora, pravidlá a disciplína. Učiť sa vernosti svojej práci. Nestratiť pokoru a naučiť sa byť stále otvorený a vždy znovu očarený. Poznať pravidlá a chápať ich ako jedinú cestu k slobode. Človek je tvor, ktorý potrebuje rámce a ak nevybuduje a neudrží vlastné pravidlá, bude odkázaný na to, čo mu ponúkne svet okolo neho. A to dnes veru nie je ktoviečo. Nielen pre umelcov je jedinou formou úniku zo zradného víru sebastratenia disciplína a poctivosť voči sebe. 

Ateliér maľby na Koceľovej je prehliadkou prác žiakov profesora Jána Bergera. Súbor vystavených prác je nesmierne pestrý, a nie je ťažké nájsť v ňom svojich favoritov, ktorí, ako to už u favoritov býva, vypovedajú viac o osobnom vkuse ako o objektívnej kvalite. O modrookom dievčati na hojdačke nad mestom od Márie Matrkovej sa mi asi bude snívať. Krásna, detská a pritom dospelá. Strašidelná. K temnej časti noci sa pridá Vladislav Zábel a jeho zvodná, ale mŕtva Ofélia a tú najtemnejšiu časť vyplní EXECVITO, nesporne najstrašnejší obraz výstavy. Spamätám sa pri Muffínoch od Veroniky Vaculovej, ich krehkú ženskosť posúva niekam inam len ten jeden s magrittovským nápisom. 

Zahmlená Skalnatá krajina Pavla Stručka nie  je protikladom, ale doplnkom monochromatických mestských scenérií Michala Bôrika. Night Coast od Petra Daniša mi pripomenula časy, keď som ešte lietal. A Pixle 13 od Ivana Chapčáka sa pre mňa stali titulným obrázkom výstavy. 

Monumentálne Bakchanálie Pavla Stručka utrpeli inštaláciou  v zle  nasvietenom tmavom kúte. Menej zvodný pohľad na figúru prináša Mŕtva natura Romana Rembovského. Je paradoxom, že v médiách bola výstava spojená s fotkou inštalácie od Vanesy Hardi Wallet, pričom (bez toho, že by sme chceli hocijako napadnúť jej kvalitu) iba ťažko nájdete medzi vystavenými prácami takú, ktorá by menej reprezentovala skupinu ako celok. Skupinu, ktorej jadro leží v klasickej maľbe a jej odnožiach, deriváciách a klonoch. Skupinu maliarov, ktorí maľujú. 

Séria výstav jednotlivých „škôl“ bratislavskej VŠVU je jedinečným počinom a svojím konceptom i rozsahom vysoko prevyšuje priemer bežného. Bolo by výborné vidieť ich všetky pokope, aj keď dúfam, že ak sa tak raz stane, bude to v lepších priestoroch, ako je Dom umenia. Pri vstupe doň ma ovanul dych mongolských púští a ani obligátny povzdych „Toto veru nie je Rio de Janeiro” mi tentoraz nezdvihol náladu. Našťastie, farebný svet obrazov, do ktorého som vstúpil, mi pomohol zabudnúť.