Za jednou takou zákrutou v tých nižších polohách je malý ihličnatý lesík, jemne pripomínajúci naše nižšie polohy v Tatrách. Vyšli sme spoza rohu a ocitli sme sa blízko malej čistinky, ktorú pokrývali trsy suchej vysokej trávy. Stál tam biely kôň. Možno to nebol kôň, možno len mal formu koňa. Úplne ohromene som zastala. Takisto urobili aj ďalšie dve členky našej skupiny, idúce za mnou. Stáli sme tam bez slova asi tri minúty, kým som sa odvážila prehovoriť. „Čo je to?“ spýtala som sa pozerajúc na koňa. Obe kamarátky stáli nepohnute a tiež nevedeli, čo sa to vlastne s nami deje. „Nevím, ale je to šílený,“ odvetila Bára. Neviem, ako vám to vysvetliť, ale tá lúka bola začarovaná. To, čo pred nami stálo a malo formu koňa, bol buď mimozemšťan, alebo nejaký reinkarnovaný niekto, alebo nejaký duch, neviem, ale kôň to nebol. Zakrátko prišiel iný, hnedý kôň, postavil sa oproti a dívali sa na seba. Vytiahla som svoj starý ruský Limo foťák, nabitý slidovým filmom a odfotila som ich. Obrovitánska Annapurna, ktorá sa o pár minút vynorila priamo nad našimi hlavami, nám úplne vyrazila dych, a tak sme na príhodu s koňom zabudli. V Nepále, bohužiaľ, nevedia vyvolať slidové filmy, a tak film putoval na Slovensko, potom ho naskenovali a poslali mi mailom obrázky. Sedela som vo svojej plážovej chatke na pláži v indickej Goa a ukazovala som nové fotky kamarátovi Janovi, ktorý moje skupiny v Nepále sprevádza. Keď nadišla fotka s koňom, Jano ma zastavil, nech neprepínam, že sa chce na fotku pozrieť lepšie. „Preboha, čo je to?“ spýtal sa ma, a vzápätí sa rozplakal. Po celom tele mal zimomriavky. Jano je za normálnych okolností racionálny človek a ešte som ho nevidela takto reagovať. Keď to povedal, zrazu sa mi vybavila tá chvíľa, ako sme tam vtedy začarované stáli. Ako som na to mohla zabudnúť? Ukázali sme fotku bez vysvetlenia mojej 62-ročnej kamarátke Judi. „To nie je kôň, ale duch,“ povedala úplne samozrejme, so suchým anglický prehľadom. Je to už dva dni a ja na to stále myslím. Nakoľko nás formy klamú? Ak kôň môže byť duch, nemôže byť napríklad moja sestra v skutočnosti kôň? Čo ak ja som vlastne vo svojej podstate húsenica? Nakoľko sa mýlia tie stovky bláznov pozatváraných v pakárňach, ktorí tvrdia, že sú psami? Chodia a štekajú, hryzú doktorov a dávajú labku sestričkám. Veľakrát som rozmýšľala, asi tak ako všetci, nad tým, že realita možno nie je to, čo vidíme, ale nikdy mi nenapadlo, že by si zvieratá a ľudia obliekali cudzie kabáty. Nech je, ako chce, ak chcete fotku vidieť, nájdete ju na stránke www.dorotanvotovaphotos.weebly.com v sekcii nature 2009. Pokojne mi napíšte, či ste cítili niečo podobné ako ja. Naozaj ma to zaujíma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.