Václava Klausa som naštval pomerne nevinným titulkom „Každý národ má Banderu. Česi Beneša“, a potom úvodným zhrňujúcim odsekom, ktorému hovoríme perex, v ktorom som Beneša zaradil do vcelku náhodne vybranej skupiny s Pilsudským, Horthym, Hlinkom a Banderom.
Článok bol o tom, ako my v strednej Európe máme z dvadsiateho storočia svojich „národných hrdinov“, na ktorých sa v okolitých krajinách dívajú často úplne opačne. Václav Klaus sa naštval najmä preto, že „demokrat“ Beneš je zaradený do rovnakej skupiny s takými vyvrheľmi ako Horthy alebo Hlinka. A že je to jednoducho neprijateľné a že sa to nedá odpustiť.
Rodičia, ktorí prežili väčšinu života v komunizme, boli zdesení, že prinajmenšom prídem o prácu, ak ma hneď nezavrú, keď som rozčúlil samého pána prezidenta. Uistil som ich, že tu to takto, na rozdiel napríklad od Ruska, nechodí a že ma to, naopak, potešilo. A aby som si zatĺkol klinec do rakvy, napísal som na prezidentovu polemiku mierne „nadrzlú“ odpoveď, kde som hlave štátu vysvetlil, ako veľmi sa mýli.
Že to nie je tak, že by som ja osobne Beneša do tejto skupiny zaraďoval, ale ho tam jednoducho zaraďujú okolité národy vrátane mnohých Slovákov. A že by sa, naopak, mnohí Poliaci či Maďari urazili, keby zistili, že Pilsudski alebo Horthy sú zaradení do skupiny s takým „zločincom“, ako bol Beneš. A dodal som, čo si naozaj myslím, že Beneš má ako významná postava strednej Európy prvej polovice dvadsiateho storočia mnoho kladných stránok. Bol to dlhý čas presvedčený demokrat, staval sa proti nacizmu, podarilo sa mu obnoviť Československo a zaistiť minimálne aspoň jedny takmer slobodné voľby – čo sa nikde inde v Sovietmi oslobodenej a potom pripojenej strednej Európe nepodarilo.
Na druhej strane, za niektoré veci Beneša ctiť nemožno. Vyhnanie Nemcov a pokus o vyhnanie Maďarov možno vysvetliť a možno aj ospravedlniť, ale obhájiť sa z dnešného pohľadu jednoducho nedá. A pätnásťtisíc zavraždených a zabitých nemeckých civilistov, Benešova amnestia väčšiny povojnových českých zločinov na Nemcoch, divoký odsun, rozdúchavanie protinemeckej a protimaďarskej nenávisti – tým všetkým Beneš po vojne devalvoval mnoho zo svojich predchádzajúcich kladov. Napokon, dnes je po celej strednej Európe známy najmä pod heslom „Benešove dekréty“, čo je možno nespravodlivé, ale je to tak.
Dejiny však neprepíšeme a národní hrdinovia sa vyberajú, hlavne v tom, ešte stále čerstvom dvadsiatom storočí, veľmi ťažko. Základom týchto „hrdinských problémov“ je to, že sme sa o tú našu strednú Európu pred šesťdesiatimi a viac rokmi poriadne pobili, robili si podrazy, krutosti, spájali sme sa tu so Stalinom, tam s Hitlerom, aby sme na to nakoniec komunizmom doplatili všetci. Nech je to ponaučením. Možno si to na konci svojho zbabraného života uvedomil aj Edvard Beneš, jeden z najsmutnejších hrdinov smutného storočia strednej Európy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.