Dovolenka

Nazval som ich dokonca „plastifikovaní“. A zrazu sa prichytím pri tom, ako si k týmto plastifikáčom rezervujem jeden lacný let za druhým. S týmito letmi spájam víziu. Chcem tráviť v Bruseli dovolenku. Dovolenku v európskych inštitúciách.  

Predstavujem si, že priletím ráno. Už metro ma privedie do švungu. Človek sa v ňom cíti ako vo videoklipe, stanice sú ozvučené popmusic a klasikou. Africké krásky umocňujú exotiku mojej destinácie.

Raňajky si dám v Európskej komisii. Vezmem si prehľad dennej tlače a posadím sa do najfádnejšej kaviarne Európskej únie. V kope sena – v stostranovom prehľade tlače, hľadám ihlu – kritickú správu o Komisii, avšak ani trochu sa nejedujem, ale namáčam si cenovo výhodný croissant do rovnako výhodnej kávy.

Potom by bodla konferencia s obedovým bufetom. Rád sa na chvíľu nechám ohučať. „Civil society“, „best practice“, „communicate sustainable consumption“ – to, čo Európanovi práve treba. Najlepší relax by bola lobistická konferencia, akú som svojho času navštívil kvôli jej príťažlivému názvu: “Chemical Regions”. Bol som prvý pri bufete, dal som si dvakrát dupľu, až kým ma nezavolali na tlačový brífing.

Vpredu sedel Nemec, po príchode komisára pre priemysel očividne povznesený, vedľa mňa dvaja novinári. Novinári kládli odborné otázky, podľa všetkého išlo o prepojenie európskych chemických regiónov. Nemal som ani potuchy, nemal som ani otázku, začal som sa cítiť nemiestne. Aby som predsa len niečo povedal, položil som mudrlantskú otázku v bruselskom duchu: “Cítite sa ako úradník alebo politik?” Povznesený Nemec sa na mňa preľaknuto pozrel. „Eh, politik. Som minister hospodárstva v Sasku-Anhaltsku.“

 

Za cieľ popoludňajšieho výletu si určite zvolím Európsky parlament. Nikdy by som neletel na dovolenku v čase, keď EP zasadá v Štrasburgu. Vysedávam vo svetlom širokom bare „Mickey Mouse Bar“, s výhľadom na park vonku a praktikantky  vnútri. Objednávam si „lait russe“ a neskôr rovnako výhodný pohárik portského, 1,90 eura.

S recepciou o 18:30 bude moje prázdninové šťastie dokonalé. Buď mi niekto prihrá tip alebo sa len tak naverímboha poprechádzam popri sálach „Members Restaurant“. Tak ako vtedy, keď som s prirodzeným šarmom obišiel hostesky a ocitol som sa na čisto britskej recepcii čisto britskej „Food and Drink Federation“. Dvere malej sály sa zatvorili, bol som jediný bez menovky na chlopni. Žemličky s kaviárom boli vynikajúce. Príliš neskoro som si všimol, že na každého poslanca, asistenta či novinára pripadá jedna britská lobistka. „Zaujímate sa o potraviny?“, začul som zrazu. Zbadal som tetušku, jej úzke pery sa jemne usmievali. Na jej menovke stálo „Food and Drink Federation“. Myslela mňa. Preglgol som.

Najneskôr pri recepcii o 18:30 sa ku mne pridá môj nešťastný poľský kamarát Jacek, bez neho by dovolenka nestála za nič. Dobre nasýtení a primerane rozohriati to urobíme ako za mojich aktívnych čias. Utečieme k Afričanom. Tentoraz spravíme veľký okruh. To bude život. Tak si predstavujem prázdniny. 

„A čo porábaš v Bruseli?“, opýtajú sa ma povrchní známi, školiaci a školení pracovného hlavného mesta Európy, ktorým náhodou skrížim cestu. „Som tu na dovolenke“, odpoviem pevným hlasom. „Som na dovolenke v európskych inštitúciach.“ Výraz tváre, ktorý tým vyvolám, bude mojím najväčším odpočinkom.