Obložené chlebíčky

Medzi zlatoúste výroky našej vysokoškolskej vojny patrili slová podplukovníka Vlada Bukvu: „Telefónny prístroj TP 25 je telefónny prístorj TP 25. Telefónny prístroj TP 25 sa skladá zo samotného telefónneho prístroja TP 25 a zo šnúry“. Analogicky by sa dalo povedať, že obložené chlebíčky boli obložené chlebíčky a skladali sa zo samotného chlebíčka a z oblohy.   

Obložené chlebíčky boli pevnou a nerozbornou súčasťou nášho bufeťáckeho života. Základná vlastnosť obloženého chlebíčka spočívala v tom, že ostal na pulte, kým sa nepredal alebo tam nestvrdol. Trvalo to tri aj štyri dni a vtedy nadobudol obložený chlebíček zvláštnu žltačkovú farbu.  

Bufeťácky obložený chlebíček netvrdol ako obschnutý chlieb, ale gumovateľ. Kulinárne umenie spočívalo v schopnosti odlepiť zgumovatenú masu od podnebia a chlebíček prehltnúť.

Obloha sa skladala z vajca natvrdo, šunkovej salámy, majonézy, uhorky. Oživením bol tresčí, vlašský a v prepychovom vydaní parížsky šalát. Ako tak stál chlebíček na pulte, maslo žltkavelo, okraje šunkovej salámy sa scvrkávali, uhorka šúverila a majonéza nadobúdala charakteristický bufeťácky pach. 

Nechcem sa dodatočne tváriť ako estét. S obloženým chlebíčkom som strávil v bufetoch mladosť, ba aj autobusácku dospelosť. Bufety páchli akýmsi vlhkým, skysnutým dusnom. V modernizovanej podobe sa volali automat alebo mliečny bar. Mliečne bary mali zrejme vymeniť tie nočné, ale nezdravé ponocovanie celkom nevykántrili. V istom veku sme prosto prestúpili z mliečnych barov do nočných a nahradili bufety Kryštál barom a ešte neskôr Jaltou.  

Ach, obložené chlebíčky! Smutno je, páni, na Slovensku! Trojka uháňa časom a bufety nám uviazli v pamäti spolu s fúzkatými a nabrilantínovanými holičmi, prechádzajúcimi strojčekom našimi hlavami, akoby rozorávali medze,  s mliekárňami, v ktorých sa krájalo ukrajinské maslo nožom a mlieko nalievalo odmerkou do kanvičky, ale aj so šumienkou, žuvačkou zo živice, dômyselnou náhradou za cheving gum. S pepermintovými pendrekmi, ampliónmi, z ktorých sa ozývalo: „Marína, Marína, Marína“, s koňmi, púšťajúcimi na dlažbu ulíc lajná. 

Je však načase, aby som vyšiel s farbou von. Nejde mi o nostalgickú spomienku. Za metaforu obloženého chlebíčka vďačím Mariánovi Labudovi, ktorý ju použil v rozhovore pre Piatkový magazín Lidových novín, keď chcel charakterizovať, čo reprezentuje predseda českých sociálnych demokratov Jiří Paroubek. 

Bola to pekná metafora a k Paroubkovi sa hodila. Bol to napokon on, ktorý – keď už nebol námestníkom raja – bol aspoň námestníkom RaJa.  Štátny podnik Reštaurácie a jedálne mali byť stelesnením raja, ale stali sa len symbolom ulievania peňazí a čachrovania s potravinami. V tom bol RaJ hotovým rajom.   Dnes by sa dalo povedať, že to nebolo nič oproti dnešným čachrom, ale čo sa v mladosti naučíš, v starobe akoby si našiel...

Chcem povedať, že aj Fico s Mečiarom a Slotom sú takým obloženým chlebíčkom. Rovno sa ospravedlňujem všetkým, čo už o nich nechcú nič počuť a prosím ich, aby na tomto mieste prestali čítať. Skromne len podotýkam, že oblohou na ich sendviči je slogan: Kto nejde s nami, ide proti nám. To heslo spred dvadsatich rokov má žltačkovú farbu, zošúverené okraje, scvrknutú uhorku a smrdí. Robí nepriateľov z občanov hrdých obcí, zo študentiek, právnikov, novinárov, poctivých sudcov, kreatívnych učiteľov, rozmýšľajúcich ľudí, nepodkupných podnikateľov, kamiónistov, firiem, ktoré nám prinášajú obživu.

Je to čisté bufeťáctvo.  Fico a spol. nám ponúkajú raj a prinášajú RaJ.  Pre seba a svojich kamošov kapitalizmus, pre ostatných reálny socializmus.