Prípad Rybárik

A tak som začal pátrať. Našiel som jeho manželku, dcéru, spolupracovníkov... A tak jedna kniha začala písať inú, nevytlačenú – knihu spomienok, fotografií, príbehu života, ktorý prekročil príbeh v knihe.

Xaver Rybárik (1921 – 1972) bol synom Andreja. „Rodina Rybárikovcov patrila v Kokave 
k veľmi váženým a hlboko veriacim občanom. Boli veľmi pedantní, vlastnili veľké množstvo kníh viazaných v koži. Kým býval Xaver doma, bol stále veľmi elegantný. Zúčastňoval sa všetkých spoločenských podujatí v Kokave. V mladosti vážne ochorel na tuberkulózu. Pravdepodobne sa aj preto venoval liečbe pľúcnych ochorení,“ spomínajú rodáci. A spolupracovníci dodávajú:  „Ovládal perfektne nemčinu i maďarčinu. Bol veľmi príjemný, priateľský, nesmierne pracovitý a starostlivý lekár. Keď s nejakou diagnózou poslal 
pacienta do nemocnice, vždy sa vyšetrením potvrdila.“ A ešte jeden detail zo spomienok:  „Keď sa trochu ochladilo, hneď mal okolo hrdla omotaný šál s pozdĺžnymi pásikmi.“ 

.x v slovo eXtáza 

V roku 1943 vydal Xaver Rybárik brožovanú knihu Tulák v Edícii mladej generácie. Situácia vo vtedajšej próze nebola priam plodná: tri roky pred jeho knižkou vydala Figulička Tri gaštanové kone a Hronský Pisára Gráča, dva roky pred ním vyšla Modrá katedrála Jána Červeňa, Švantnerova Malka či Tatarkova V úzkosti hľadania. No a v roku 1943 vyšla iba jediná významná próza – Chrobákov Drak sa vracia. Rybárik bol vo vtedajšej slovenskej literatúre solitérom. Jeho rovesníkmi boli Čepan, Jarunková, Karvaš, Kupec, Marenčin, Mináč, Ponická, ale názorovo s nikým z nich nerezonoval. Ako prozaik debutoval pred nimi, mal iba 22 rokov. Tulák obsahuje 4 poviedky či novielky. Na prvé prečítanie sú to verbálne, vysoko ornamentalizujúce texty s pátosom a sentimentom, ktorý prináleží tomuto veku. Prózy písal talentovaný, citlivý, ale nedozretý mladý muž. Je v nich veľa extázy i exotiky, autoštylizácie i prepiateho vytrženia. Postavy nehovoria, ale „bľačia, mumľú, šepocú, orodujú, huhlú, bľabocú, hulákajú, sykajú, mrmľajú, blábolia“. Čitateľa iritujú aj umelé slová „nezvestnosti, oblohovosť, storzované oči, žŕďovina strachu.“ Ale v tom ošiali verbalizmu zrazu zazvučí umelo vytvorený, a predsa prirodzený „ošiaľník“. Seba autor opisuje slovami: „Nekonštantný človek. Muž bez princípu. Lovec fatamorgány. Utopista. Jedným slovom: básnik.“ 

Napriek nedostatkom, ktoré tá prvotina má, je v nej niečo, čo aj dnes fascinuje. Je to kultivovaná slovesná práca, dramatický lyrizmus, hľadanie citovosti. V próze Srdce a zóna X to autor nazýva mystická zóna x. Je to „polohmotná, fluidálna zóna ľudského srdca.“ Táto próza sa vymyká nielen z celej zbierky, ale aj z dobového kontextu. Trochu mysteriózny dej rozpráva o dievčine, ktorá sa pokúsila o samovraždu a o lekárovi, ktorý ju zachráni tým, že jej operuje srdce mŕtveho drevorubača. Dvadsaťštyri rokov pred prvou transplantáciou srdca je  chirurgicky precízne a presne opísaná celá operácia srdca! Už len pre toto vizionárstvo stojí za to, aby sme na Xavera Rybárika nezabudli. 

Ale kniha má aj ďalšie hodnotné pasáže. Väčšinou sú to jednotlivé gnómy roztratené v záplave slovnej riavy: „Skaza, to je magnet. Ťahá nás. Ako zlo. Ako krásny prípoj na pachuť večných driemot.“ Alebo: „Cit – to je metafyzika v najvyššom slova zmysle.“ Mladý autor dokáže uvažovať nad životom takto: „Pýtaš sa, čo je to život? Vždy iba toto: Bolo raz...“ A to, čo bolo, je vždy v zrážke s tým, čo je, aby sa v tejto chemickej reakcii vyzrážala tragická budúcnosť: „Vždy svoji budeme a nikdy svoji. Ako obloha a zem na dogme horizontu.“ 

Debut Xavera Rybárika viac sľuboval, ako prinášal. Ale to, čo sľuboval, bolo veľmi plodné a nádejné. Autor mal reálne predpoklady stať sa výrazným predstaviteľom literatúry druhej polovice 20. storočia. Keby...

Dôvody, ktoré viedli k tomu, že sa v literatúre odmlčal, že jeho prvá kniha bola zároveň aj poslednou, že sa odsťahoval z bohémskeho prostredia do pokojného malomesta, že sa plne venoval medicíne, si môžeme iba domýšľať: možno v tom bola jeho autokritickosť, možno neistota, vonkajšie okolnosti, možno strach celkom sa upísať literatúre... Ako lekár bol rešpektovaný, ba až milovaný, ale umelec v ňom stále žil, aj ďalších 30 rokov, v ktorých bol už iba „bývalý autor“. Svedčí o tom jeho literárna pozostalosť, ktorá sa zmestí do jedného obalu. Sú v nej okrem prednášky z anatómie náčrty scénok, úvahy, fragmenty zo sci-fi... Možno aj táto vnútorná neuspokojenosť prispela k tomu, že Xaver Rybárik zomrel iba 51-ročný. Ewa Wipszycka napísala: „Ak nejestvuje prostredie, ktoré má záujem na pretrvaní textu, text mizne.“ 

Kniha Tulák z roku 1943 dnes existuje iba v niekoľkých exemplároch. Meno Xavera Rybárika žije už iba v spomienkach ľudí, ktorí ho poznali ako lekára. Možno prichádza čas, aby sme ho opäť začali vnímať aj ako prozaika, ktorý skončil skôr, ako mohol rozvinúť svoj nevšedný talent. „Už iba výška, prepálená, z duše vyhryzená výška chýba. Potom to bude celé a také, aké to má byť.“

  

Natoľko bol dobrý, že vedel byť až zlý. Tak veľmi rád mal človeka, že nenávidel ľudstvo. – Život, tento prekliaty, nezmeniteľný, večný únik času. –Kto raz z predstáv začal žiť, ten sa už prestal sýtiť skutočnosťou. – Sú dvojakí ľudia, jedni z nádejí žijú a druhých nádej preklína. – Pre teba je lepšie slovo „nie“ ako slovo „možno.“ – Človek je viac ako problém. Človek je záhada. – Nádej je zrnitá. Má kusy viery a kusy nevery. – Úžasné je prázdno, keď sa sebou preplní. – Každá troska má istú veľkosť, v ktorej ju už nemožno viac zlomiť. – Mlčanie má v sebe čosi, čo sa ponáša na púšť. – Uveriť noci, aký je to závrat. – Sme nešťastní? Ani to nie. Sme iba nespokojní. – Podvedomie je neznámo v nás, ktoré je silnejšie, ako sme my. – Obočie má zakvitnuté krásnom, ako labuť svoj predsmrtný spev. – Žiť treba celkom, celkom a naozaj,  a ľúbiť len v kúskoch a nikdy nie naopak. – Obloha je ozaj vznešená, len keď zúri. – Ticho je krásne ako celok. Ako partikulácia rozdrážďuje. I to je: ako ženská nahota. Keď prežívame celú, tak obdivujeme. Keď iba kúsky z nej vidíme, tak nevnímame jej estetický zázrak, len jej mokrý, sladký, opilo páchnuci zvod. Pri jej úplnosti vládzeme byť svätí, pri je torzách sme vždy len hriešnici. Také je ticho, keď je rozčesnuté. Akési hranaté, nevľúdne, zamordované a nastŕka na oči náplasť, rovnocennú s pohľadom v nič. – Každá utópia je osudom vystavená zmenka na biele neznámo.