Tichý konvertita

Ak opomenieme ocenených vedcov a športovcov, ktorých práca už z definície nemôže polarizovať spoločnosť, osobitnú pozornosť si zaslúži pomerne neznámy spisovateľ, básnik, prekladateľ a lekár Pavol Strauss. Prezident mu udelil jeden zo štyroch rádov Ľudovíta Štúra I. triedy „za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry“. Kto je ten muž a čím si vysoké ocenenie zaslúžil?

Strauss sa narodil počas monarchie, v roku 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Narodil sa do liberálnej židovskej rodiny, otec Izidor bol advokát, Strauss však naňho spomína najmä ako na vojaka, ktorého zastihla prvá svetová vojna v Kotore, v Čiernej hore. Matka bola vždy „dobrá, pekná a nežná“, ako ju opisuje v autobiografickej eseji Život je len jeden. K svojej matke Vilme mal Strauss vášnivý vzťah, plný akoby dievčenského citu. Matka zo zdravotných dôvodov cestovala na dlhé obdobia v roku do cudziny, čas trávila na Francúzskej riviére, v Mariánskych Lázňach či vo Viedni. Do Mikuláša nosila západnú módu aj spôsoby. Mala, napokon, dobré kláštorné vzdelanie. Strauss však píše, ako ho desili jej úvahy o smrti, či ako ho silno formoval jej vzťah k hudbe. 

Významne ho ovplyvnil aj starý otec, lekár z Mikuláša, pôvodom nemecký protestant, ktorý židovskú vieru zdedil po jednom z predkov, ktorý kvôli maďarskej židovskej manželke konvertoval na judaizmus. Veriacim človekom však nikdy nebol, skôr niekým, komu sa za prvej republiky hovorilo „rozumkár“. Skeptik, v najlepšom prípade agnostik. Straussova viera a Straussova rodina je prvým z radu paradoxov v živote tohto slovenského žida. Hoci doma panovala prevažne liberálna agnostická atmosféra a jeho starý otec sa z náboženstva často vtipne posmieval, bude to práve náboženská viera, ktorá neskôr zohrá v Straussovom živote určujúcu rolu.   

Cesta to však nebola priamočiara. Strauss študuje v 20. rokoch najskôr na gymnáziu v Mikuláši, neskôr v 30. rokoch, v čase nástupu Hitlera k moci, na univerzite vo Viedni a následne na nemeckej časti Karlovej univerzity v Prahe. Veľa a vášnivo číta, najmä Rilkeho a nemeckých klasikov na čele s Goethem, doplnených Schopenhauerom a Nietzschem. Popri tom si užíva život veľkomesta. „Žilo sa hriešne v neduchovnej atmosfére konca prvej republiky,“ píše na jednom mieste a stáva sa komunistom. Do strany síce nevstupuje, je však aktívny. Komunizmu, ako napokon mnohí židia, verí a nadšene ho hlása. Neskôr píše o vnútorných neujasnenostiach, túžbach a dobových trendoch, číta Barbussa, Brechta, Engelsa, Bucharina, Komunistický manifest a súhlasí s Leninom, ruskými trockistami. Ako správny komunista nie je len knihomoľ, ale aj muž činu: chce meniť svet a verejne vystupuje. Reční na pražskej manifestácii, pozýva a doma v Mikuláši predstavuje o desať rokov staršieho Vladimíra Clementisa. 

Pred komunizmom ho zachránia dve bizarné okolnosti. Nerozumie, prečo Stalin napadol Šostakoviča, a pozastaví sa nad obdivom istého stalinistu k Hitlerovi. Strauss je žid a ako taký má vyvinutý cit pre hudbu aj antisemitizmus.  Neskôr má vo veciach jasno: „Kritizuje sa v našom storočí inkvizícia, a vynašli sme oveľa ťažšie, rafinovanejšie a bezcitnejšie vyšetrovacie metódy, od hladu, chladu, osvetľovania a bitia až po zamedzenie spánku a brainwashing. Kritizujeme upaľovanie bosoriek a upálili sme milióny ľudí,“ píše neskôr. Komunizmu sa tak ešte pred druhou svetovou vojnou a nástupom slovenského fašizmu vzdáva a obidve totalitné ideológie odmieta. 

Mení sa však ešte v niečom, uťahuje sa do súkromia a prestáva byť verejne aktívny. Práve preto sa z neho neskôr nestáva verejne vystupujíci intelektuál, ale skôr lekár s bohatým súkromným svetom a plným šuplíkom. Jeho dielo sa postupne rozrastá až do takých rozmerov, že vydavateľstvo Michala Vaška, ktoré práve vydáva jeho zobrané spisy (ich editorom je profesor Július Pašteka), plánuje postupne vydať celých desať obsiahlych zväzkov. Spolu ide o viac ako tri tisíc strán úvah, básní, listov či korešpondencie. V predaji sú od konca minulého roka už prvé tri diely.

Vráťme sa však naspäť k mladému židovi, ktorý sa po štúdiách vracia domov, na Slovensko. Veľké dejiny ho opäť nenechávajú na pokoji. Podozrenie voči Stalinovi sa mu potvrdilo, veľký fúz uzatvára dohodu o neútočení s malým fúzom a začína sa druhá svetová vojna. Na Slovensku vzniká vojnový štát, prezidentom je katolícky kňaz a židia postupne čelia tvrdým perzekúciám, pošliapavaniu prirodzených práv a vyvezeniu zo slovenského územia. Straussa pritom čaká ďalší zo životných paradoxov. V roku 1942, uprostred vojny, rok po schválení židovského kódexu, sa on, mladý vzdelaný a o všetkom pochybujúci žid stáva katolíkom.  

Pre niekoho je to azda najnepravdepodobnejší čas, Strauss to však nerobí ani pre prezidentskú výnimku, ani z vypočítavosti. Katolicizmus ho oslovuje postupne a môžu za to najmä „intímne styky“ s rodinou Munkovcov v Ružomberku. Munkovci boli dobre situovaná bohatá a vzdelaná rodina, ich syn Tomáš sa neskôr stal jezuitom, rodina však na konci vojny tragicky zahynie v nemeckých koncentračných táboroch. Strauss s nimi najskôr polemizuje, kresťanskú vieru kritizuje a spochybňuje, argumentuje racionalistami aj Nietzschem, ale napokon s nimi „prežíva ich konvertitský zápal“. Prihlasuje sa na náboženstvo, vlastná rodina mu to toleruje a 29. augusta 1942 sa stáva katolíkom. Neskôr o tom píše: „po prvý raz v živote som mal pocit, že som doma“.  

O viere píše ako medicíne: „Videl som všelijaké formy triedneho boja, boj o chlieb a boj o miesta, boj o prvenstvo a boj o trhy, boj národov a boj rás, boj jednotlivcov a más, boj, boj a všade a stále boj, hmýrenie a morálku pralesa. (...) A videl som smery, ktoré tvrdili, že chcú tento žalostný stav napraviť. Lebo (...) svet je chorý a potrebuje lekára a liek,“ napísal krátko po vojne v stati Prečo som sa stal katolíkom?. Netreba azda dodávať, že liekom bola - povedané so Straussom - „katolícka cirkev, ktorej kňaz slúžil navlas tú istú omšu, vysluhoval tie isté sviatosti v rovníkovej Afrike, v parížskej Notre-Dame, na Aljaške a ktorej veriaci boli všade spojení tou istou vierou“.

Zaujímavé je, že sa vôbec nemá potrebu vyrovnať s prezidentom Tisom a zločinmi slovenského štátu a oddáva sa občas až mystickému ponímaniu viery. Utrpeniu sa však nevyhýba, „viem, že každé dobro, každá krása majú korene v utrpení. Z neho vyrastajú. Cez bolesť a utrpenie sa utvrdia a dozrievajú,“ píše. Opäť sa vracia aj k  svojej už zosnulej matke. Aj ona totiž chcela konvertovať na katolicizmus, hovorila o tom podľa Straussa aj na smrteľnej posteli, rodina jej v tom však zabránila. 

Nová viera znamená pre Straussa potrebu vyriešiť si otázku vlastnej identity. Mnohí židia, ako napríklad Gejza Vámoš, riešia súlad medzi identitou žida a Slováka akoby na etnickej rovine. Strauss na to ide cez náboženstvo. Doteraz som bol podozrivý preto, že som žid, teraz preto, že som sa stal kresťanom, uvažuje na jednom mieste. Prijíma však obidve identity, dokonca medzi nimi hľadá (a nachádza) súlad. „Narodiť sa v niektorom národe nie je zásluha, ale určenie. A neodôvodnené, lebo každý sme sa narodili s určením.“ Strauss zájde ešte ďalej. Ako o ňom píše Martin Koleják v poslednom Impulze, Strauss sa cíti slovenským patriotom, vyznáva sa z lásky k slovenskému národu a tvrdí, že „bolesti, utrpenie a útlaky i ústrky slovenského národa majú veľa spoločného s mnohostoročným utrpením židovského národa“.

Na pozadí vojny sa však neodohrávajú len duchovné drámy a na konci vojny sa Strauss trikrát ocitne v ohrození života. Prvýkrát potom, čo vstúpi do Povstania, pomáha v poľnej nemocnici a dostane sa do zajatia. Život mu zachráni nemecký dôstojník. Druhýkrát v Trnave v kláštore, kde sa na konci vojny ukrýval. Počas razie ho zachráni pomoc lekára a miništrovanie. A tretí raz opäť na povstaleckom území. Strauss pritom nebol vystavený na milosť a nemilosť vojny. Primár bratislavskej nemocnice Jozef Murín mu ponúkal pomoc s výnimkou vybavenou od svojho birmovného otca, prezidenta Tisa. Strauss ju odvážne odmietol. 

Pred Februárom 1948 prispieva lekár s literárnymi ambíciami do intelektuálnej katolíckej revue Verbum a krátko pôsobí v Zürichu. Ďalší paradox však prichádza po nastolení komunizmu. Strauss je rozhľadený intelektuál, kritik obidvoch totalít. Keď však komunisti zatýkajú jeho generačných spolupútnikov, biskupov a kňazov, rozpúšťajú rády a mučia nevinných ľudí, Strauss mlčí. Vlastne píše, je však pritom utiahnutý v súkromí a komunistický štát nemá dôvod nijako proti nemu zasiahnuť. Robí riaditeľa nemocnice v históriou dýchajúcej Skalici, dosahuje profesijné úspechy, zachraňuje životy. Získava rešpekt a uznanie, o komunizme si nemyslí nič dobré, svoje literárne diela nemá kde publikovať, proti režimu však nevystupuje. Neskôr sa síce sťažuje na preradenie do Nitry, v porovnaní s uväznenými si však žije komfortne. 

Revolúciu v novembri 1989 víta už ako dôchodca, zomiera v roku 1994. Strauss bol priateľom básnika Milana Rúfusa a v mnohom sa na neho podobal, žil síce na komunistickom Slovensku, ale nekomunistickej časti krajiny chýbal jeho hlas. Je to azda nazvláštnejší paradox Straussovho života, autorsky je mimoriadne činný, jeho próza je spoločensky angažovaná, zostáva však ukrytá v súkromí. Pre krajinu, ktorej v druhej polovoice storočia chýbajú naboženskí intelektuáli, je to veľká strata. 

Straussova tvorba sa však, chvalabohu, nestratila. Dokonca nielen to, a mnohých nanovo oslovuje. Po smrti vzniká Spolok priateľov Pavla Straussa, cena, ktorá nesie jeho meno, a aj časopis, ktorý je venovaný jeho dedičstvu a spomienkam pamätníkov. A vďaka jeho priaznivcom bude celé jeho dielo v čase stého výročia Straussovho narodenia vydané a prístupné čitateľom. 

Ocenený Rádom Ľudovíta Štúra I. triedy, lekár, básnik, spisovateľ a prekladateľ. Študoval vo Viedni a Prahe, pôsobil v Bratislave, Zürichu, Skalici a Nitre. Vo Vydavateľstve Michala Vaška práve vychádza desať zväzkov jeho zobraného diela.