Ako prežiť

Utorkové predpoludnie, krátko po desiatej, centrála strany Most-Híd. Tlačovková miestnosť sa pomaly plní kamerami a novinármi. Krátko po pol jedenástej vchádzajú aj usmiati predsedovia strán pohybujúcich sa na hrane zvoliteľnisti, Béla Bugár a Richard Sulík. Oznamujú, že sa nedohodli a spoločnú predvolebnú koalíciu, o ktorej uplynulé týždne rokovali, nevytvoria. Trochu zvláštna téma na tlačovku pred kamerami. Bugár to evidentne cíti a otvára aj ďalšiu tému, že strana Most začala rokovanie o účasti politikov OKS, prípadne ďalších osobností na svojej kandidátke. Sulík sa snaží novinárov presvedčiť, že nedohoda o koalícii je vlastne dohoda, že každý pôjde sám, navyše ho teší aj to, že programovo sa vraj takmer na všetkom dohodli. Rozpačitý pocit je potvrdený. 

Nemenej zvláštne pôsobí aj dôvod, pre ktorý z predvolebnej koalície nič nebude. „Objednali sme si prieskum a až 30 percent našich voličov uprednostní, keď SaS pôjde samostatne,“ hovorí Sulík. V prípade Mostu si spoločný postup so Sulíkom údajne neželá 11 percent ich potenciálnych voličov. „Pre nás je to únosné, ale tých 30 percent SaS by bola škoda,“ dodáva Bugár. Prítomní novinári vysvetlenie akceptujú. Prezentovaný dôvod však pôsobí trochu bizarne. Sám Sulík pri otázke, ako komentuje deväť percent vo výskume agentúry MVK zverejnenej deň pred tlačovkou, hovorí, že z toho nechce robiť prehnané závery, pretože „jedna lastovička ešte leto nerobí“. Prečo by teda rozhodnutie o koalícii alebo nekoalícii malo záležať od jediného, navyše toho istého prieskumu?

Naše pocity potvrdzujú aj zdroje, ktoré si neželajú byť menované. Sulík a Bugár, ktorí sa ešte pred pár týždňami osobne nepoznali, spolu naozaj rokovali. Otvorili viaceré témy a v podstate nenašli žiadnu prekážku spoločnej koalície. Tá si však podľa zákona vyžaduje vyššie kvórum, zisk sedem percent, inak by sa kandidátka do parlamentu nedostala. V prostredí SaS preto vznikol plán, ktorý mal byť niečím viac ako len spoločnou kandidátkou.

Spoločnú kandidátku nemal viesť ani Bugár, ani Sulík. Na čele mala stáť iná osobnosť, ktorá by pritiahla nových voličov. Koalícia Mostu a SaS sa tak mala zo dňa deň stať alternatívou voči SDKÚ a hlavnou opozičnou silou. Podľa informácii .týždňa Sulík navrhol, aby lídrom kandidátky bola Iveta Radičová. Nejaké rozhovory síce prebehli, celý projekt však nakoniec nevyšiel a Sulík s Bugárom koniec rokovaní zdôvodnili spomínaným výskumom. Politické myslenie Richarda Sulíka ilustruje aj zoznam ďalších osobností, ktoré sa mali na novej kandidátke objaviť. Na poprednom mieste mal byť napríklad novinár Daniel Krajcer a na ďalších miestach ľudia ako prezident Republikovej únie zamestnávateľov a predseda Predstavenstva Slovnaftu Marián Jusko, Ján Oravec zo Združenia podnikateľov Slovenska, poslanec KDS František Mikloško či politici OKS. Predstaviť si na jednej kandidátke s Radičovou aj Františka Mikloška si vyžaduje naozaj veľkú fantáziu. 

Vráťme sa však k Bélovi Bugárovi. Hoci sa jeho Most už pravidelne dostáva cez päťpercentnú hranicu vo výskumoch verejnej mienky, ani náhodou to neznamená, že je v Bugárovej strane víťazná nálada. Obavy spôsobuje práve napätie medzi Slovákmi a Maďarmi, ktorému chce samotná strana programovo čeliť. Most totiž čakajú ťažké štyri mesiace. Stačí si len predstaviť víťazstvo Viktora Orbána v aprílových voľbách v Maďarsku. Na mohutnom predvolebnom mítingu pred budapeštianskym parlamentom sa určite nájde dôstojné miesto pre účasť Pála Csákyho či Miklósa Duraya. O tom, že to nielen medzi Maďarmi za Dunajom vyvolá reakcie, netreba pochybovať. Rovnako ako  90. výročie Trianonskej mierovej zmluvy pár dní pred voľbami na Slovensku. Pritom platí, že tak ako z toho bude ťažiť Csáky, Fico a Slota, naopak, Bugár sa ocitne v defenzíve. Napokon, čím môže proti maďarskej karte bojovať? Len upozorňovaním na jej dôsledky a návrhmi na spoluprácu, ale to vo vypätej nacionalistickej diskusii nebude stačiť. Sympatizanti Mostu sú z dvoch tretín Maďari, Bugár sa teda celkom prirodzene cíti zraniteľný najmä pred maďarskými voličmi na juhu. Ak by však vykročil príliš k nim, hrozí mu strata slovenských mestských voličov, ochotných voliť napríklad SDKÚ. Jednej aj druhej hrozbe potrebuje Bugár čeliť. Zdá sa, že stratégia môže byť len jedna: voči Maďarom a SMK neurobiť chybu, Most na južných územiach stále prezentovať ako maďarskú stranu a pár percent Slovákov osloviť ďalšími slovenskými kandidátmi, ktorí nijako nevystrašia Maďarov. To síce nie je jednoduchá úloha, ale nie je ani nemožná. 

Jej riešenie sa už začalo. Béla Bugár oficiálne oznámil rokovania s OKS a trochu tajomne pripúšťa aj účasť ďalších osobností. Ponuka pre OKS vyzerá podľa zistení .týždňa tak, že strana Petra Zajaca by mohla nominovať, koho chce, miesta na kandidátke by však boli až za hranicou zvoliteľnosti. Slováci by teda museli bojovať o krúžky a do parlamentu by sa podľa zákona dostali tí, ktorí by získali viac ako tri percentá krúžkov zo zisku strany, čo môže byť okolo päťtisíc krúžkov. To je síce menej hlasov, ako získala OKS v posledných voľbách, hľadať však Petra Zajaca alebo Ondreja Dostála v druhej či tretej desiatke kandidátov bude vyžadovať istú námahu. OKS navyše vedie rokovania aj s Dzurindovou SDKÚ. Bude zaujímavé sledovať, ako ich rozhodovanie dopadne, ak Dzurinda veľkoryso Zajacovej strane ponúkne jedno zvoliteľné miesto. 

Druhá osobnosť, ktorá sa v kuloároch Mostu v súvislosti s kandidátkou spomína, je František Mikloško. Bez pochýb by to bol najviditeľnejší Slovák na volebnej listine Mostu. Maďarom by neprekážal, Bugár ho v rozhovore pre .týždeň sám označil za muža, ktorý po roku 1989 urobil pre slovensko-maďarské porozumenie najviac a SMK ho v roku 2004 podporila v prezidentských voľbách. Otázok je však aj napriek tomu viacero. Mikloško bude zrejme inak reagovať, ak by prišla ponuka pre KDS (a teda účasť Vladimíra Palka, Pavla Minárika či Rudolfa Bauera) a inak, ak pôjde iba o jeho osobu. Na to všetko by mal dať odpoveď tento týždeň. 

Naopak, od minulého týždňa vieme, že popri KDH a SMK pôjde do parlamentných volieb samostatne aj Sulíkova SaS. Strana má už de facto hotovú kandidačnú listinu do parlamentných volieb, čaká sa len na to, ako sa rozhodne pouličný tribún Alojz Hlina. Ten dostal od Sulíka ponuku kandidovať na kandidátke jeho strany, podľa informácií .týždňa sa však k nej zatiaľ ešte nevyjadril. Osud ponuky môže ešte ovplyvniť aj to, aký smer naberie diskusia o Hlinových aktivitách v minulosti. 

Politici, ktorí s Richardom Sulíkom a jeho partiou v posledných týždňoch rokovali, priznávajú, že to vôbec nebola jednoduchá záležitosť. Sulíkovci, ktorí boli povzbudení číslami z prieskumov verejnej mienky, sa správali ako  neriadené strely. Na rozdiel od politikov Mostu, KDS, ale aj mnohých v SDKÚ, totiž nehrajú o prežitie v najvyššej politike. Ak neuspejú a neprelezú cez 5-percentnú hranicu, spokojne sa vrátia k svojim biznisom a maximálne ich bude chvíľu mrzieť, že minuli nejaké peniaze. Nedýchajú im na chrbát očakávania desiatok zaslúžilých členov a funkcionárov, z ktorých mnohí sú už od politiky existenčne závislí. Sulík sa však v zložitej pavučine osobných a politických vzťahov správa tak trochu ako slon v porceláne. Netradičné návrhy a ponuky vyťahuje ako zajace z klobúka, jeho partneri tak často po skončení rokovania vlastne ani nevedia, na čom sú.

V každom prípade však SaS urobila v danej situácií síce riskantné, ale asi najracionálnejšie rozhodnutie. Odteraz sa môže naplno sústrediť na volebnú kampaň, ktorú chce strana začať postupne rozbiehať už vo februári. Ten, kto sa však teší na to, že Sulíka stretne na straníckych mítingoch po celom Slovensku, bude pravdepodobne sklamaný. SaS sa bude sústreďovať najmä na to, čo sa jej už doteraz osvedčilo a v čom je silná. Prím bude hrať internetová komunikácia a adresné oslovovanie vytypovaných voličských skupín, ako sú napríklad zamestnávatelia. Prostredníctvom nich sa bude Sulík snažiť komunikovať svoju najväčšiu tému – odvodový bonus. Strana bude určite operovať aj témami ako  zrušenie koncesionárskych poplatkov, zníženie počtu poslancov parlamentu či zavedenie stropu pri nákupe vládnych limuzín, o ktorých chce usporiadať referendum. Dostatok podpisov SaS oznámila už koncom minulého týždňa.  

Integrácia pravice a snaha o to, aby prepadlo čo najmenej hlasov jej prívržencov, mali byť silnou predvolebnou kartou Mikuláša Dzurindu. Nestalo sa tak, keďže tento politický tromf mu dzurindovským spôsobom z rúk vyrazil Sulík. Hoci je ešte v hre možnosť, že sa Dzurinda nakoniec dohodne s OKS, žiadny zjednotiteľ pravice už z neho nebude. Niekoľko mesiacov pred voľbami však nemá v repertoári žiadnu silnú politickú kartu, a po dvoch Ficových tlačových konferenciách o podozrivom financovaní SDKÚ sa modrí ocitli v defenzíve.

Momentálne im neostáva nič iné, len sa tváriť pokojne a postupne vtláčať kampani svoje témy. A najmä dúfať, že sa zopakuje situácia z parlamentných volieb v roku 2006. Vtedy SDKÚ napriek viacerým medializovaným kauzám, nie príliš vysokým číslam v prieskumoch verejnej mienky či žiariacemu a mediálne rozmaznávanému Slobodnému fóru (ktoré sa však mesiac pred voľbami rozsypalo) dosiahla veľmi slušný volebný výsledok. História sa však nie vždy opakuje do bodky. Nech už to dopadne akokoľvek, opozičné hry sa skončia v polovici marca, keď sa odovzdajú kandidátky a začne sa tvrdá kampaň.