MCDXXXI

Silvester. V našom prípade hlavne ten druhý v poradí. Správne riešenie našej úvodnej hádanky je totiž ukryté práve v osobe pápeža Silvestra II. Poďme si to objasniť pekne po poriadku. Náš Silvester ešte ako mních Gerbert z Aurillacu študoval matematiku okrem iného aj na prvej univerzite na svete v meste Fes. Zrejme ovplyvnený tunajšími moslimskými počtármi, už ako hlava cirkvi zaviedol v Európe namiesto rímskych číslic, s ktorými sa ťažko počítalo, praktickejšie arabské. Ďalším jeho výtvorom bolo povýšenie Uhorska na kráľovstvo a zriadenie arcibiskupstva v Ostrihome. Čiže v Esztergome, no v týchto súvislostiach môžeme o tom meste pokojne hovoriť aj ako o Fesztergome. Písal sa rok M, čiže tisíc. No, a ako k tomu prídu tí štyria Slováci a tí dvaja Maďari? Za normálnych okolností by nás v prvom rade spájal Štefan I. Náš prvý spoločný kráľ. Ale ten v našich končinách skôr rozdeľuje. Tých šiestich (bývalých) Uhrov však dokázal spojiť práve Silvester. Presnejšie, jeho spoločná koncoročná oslava v marockom meste Fes. Je rok 1431. Rátané podľa mos- limského kalendára a písané arabskými číslicami, samozrejme. A keby nebolo Silvestra, mám na mysli teraz toho II., ten rok by sme možno stále písali rímskymi číslicami ako MCDXXXI. Ale na druhej strane, keby nebolo napríklad takého Mohameda, všade by sa už mohol písať rok MMX, t. j. dvetisíc- desať po Kristovi. Len mi nejde do hlavy, pre- čo má vlastne ten Silvester II. písanú pora- dovú číslovku za svojím menom rímskou čí- slicou, keď sa už preslávil tými arabskými.

Rozľahlé historické centrum dnes už miliónového marockého mesta Fes, založené koncom ôsmeho storočia a nazývané el-Bali, je pravdepodobne najľudnatejšia doteraz obývaná stredoveká medina na svete. Žije tu viac ako stopäťdesiattisíc ľudí. V dvanástom storočí bolo toto najstaršie marocké kráľovské a niekoľkonásobné hlavné mesto dokonca krátko aj najväčším mestom na svete. Vtedy počtom obyvateľov predbehlo Konštantínopol, aby ho po desiatich rokoch líderstva prečíslilo čínske štvrťmiliónové Hangzhou. Svetové prvenstvo mu patrí aj za Kairuánsku univerzitu, ako som už spomínal v súvislosti s mníchom Gerbertom, v jej prípade ide zrejme o vôbec najstaršiu univerzitu. Založená bola v polovici deviateho storočia, viac ako dvesto rokov pred vznikom prvej európskej univerzity v Bologni. Podľa spochybňovačov tohto prvenstva však v prípade univerzity vo Fese nešlo v tých časoch o skutočnú alma mater, ale skôr o madrásu čiže školu Koránu. V tom prípade by sme asi mali prehodnotiť pápežské dielo koránistu Silvestra II.

Mohli by sme trebárs začať, na veľké potešenie mnohých, retroaktívnym odňatím kráľovskej hodnosti Štefanovi I. Skutočných madrás je v El Bali niekoľko doteraz funkčných, ale nezanikla ani tá historická univerzita. Okrem nadpriemerného množstva vzdelancov žije vo feskej medine aj veľa somárov. Tie sú potrebné na zabezpečenie nákladnej dopravy a odvozu smetia po úzkych uličkách, ktorých počet presahuje strašidelne znejúcich deväťtisíc. Skutočné bludisko. Podľa všetkého so svojimi tristo hektármi rozlohy je táto medina najväčším ľudským obydlím bez automobilovej dopravy na svete.

Mohamed nás čakal na sklonku roka na medzinárodnom letisku neďaleko Fesu. Mohamed nie je ten prorok, ale študent anglickej literatúry na tunajšej univerzite. Chce ísť ďalej za vzdelaním do Spojených štátov. Do Orlanda. Dvoma mercedesmi na dôchodku nás všetkých šiestich nechal previesť k vstupnej bráne do mediny. Ďalej sme pokračovali už po vlastných. Inak sa ani nedalo. Taxíky sa do úzkych stredovekých ulíc nezmestia, a keďže ide o moslimskú krajinu, alkohol sa tu ne- predáva. Teda pokračovali sme po vlastných. Zvláštna krajina, zvláštny Silvester. Samá mozaika. Nielen taká z vyskladaných kamienkov, tých šperkov starobylých budov. Samotná me- dina je tou najväčšou mozaikou. Farebný seriál bohviekam sa ponáhľajúcich ľudí, iných, pre zmenu postávajúcich a ponúkajúcich svoj tovar, trpezlivo čakajúcich na rituál zjednávania. Remeselné dielničky vyrábajúce plechové kanvice. Maličké čajovne pre jedného muža a jeden mätový čaj. Obrovský trh pre všetkých a pre všetko. Červené moslimské fe- zy, pokrývky hlavy pomenované po tomto meste. Pestrofarebné látky, hlinené nádoby, kožené hocičo, baklava, olivy a ručne tkané koberce. Kobercový nálet zvedavých detí a diskrétni predavači výletu do oblakov šepkajúci čarovné slovíčko hašiš. Aladinove lampy na každé želanie či reprodukované bin Ládinove oči prezrádzajúce len jedno veľké želanie. Usáma, neskrývaš sa náhodou niekde tu v útrobách tohto dokonalého labyrintu? Sporo odeté sexbomby, v tunajších pomeroch vlastne len do európskych šiat zababušené slečny bez moslimských šatiek. Z hlbokej minulosti prichádzajúci starci v kaftanoch s kapucňami a s ohnivými očami. Hlasno diskutujúci mládenci v športovom oblečení, zapálení pre Real Madrid či FC Barcelonu. Všelijaké arabské nápisy po stenách, pre našinca španielska dedina. Bezradní cudzinci so zmätkom napí- saným na čele. A znova oči. Len oči. Bez tela, rúk, vlasov, úsmevu. Ustráchane, ale predsa zvedavo hľadiace cez štrbinu nikábu. Pohľad pripomínajúci slová môjho dávneho priateľa Salema z Damašku: ,,Róbert, vieš, aký je rozdiel medzi nami a vami? My tie naše ženy nehanebne zahaľujeme a vy zas tie vaše bez hanby obnažujete.“ Pravda, Salem, pravda. Ach, ženy...