Slovensko je príliš pravicové

Napadlo mi to dávno, ako mnoho iných vecí, ale nechal som to na dobu, keď budem zrelší, vzdelanejší a viac zabezpečený. Hovoril som si, že by nebolo zlé podieľať sa na verejných veciach. Ale nikdy to nebolo tak, že by som to chcel robiť zajtra, o rok, alebo o dva. 

Možno to tak vyzeralo, ale nebola to otázka hodín. Skôr záležitosť niekoľkých týždňov. Niekoľkokrát počas tohto obdobia som sa stretol s Jánom Figeľom, rozprávali sme sa a nachádzali zhodu.  

Celú dobu som kandidatúru na podpredsedu odmietal, bol som pripravený robiť mu poradcu. Svoje rozhodnutie som nakoniec zmenil až po telefonáte krátko pred zasadnutím republikovej rady, ktorá mala o nominácii kandidátov rozhodovať. Ján Figeľ na mňa naliehal, aby som prijal zodpovednosť podpredsedu  a nebol „len“ poradcom.

Môj otec zakladal KDH v Ľuboticiach pri Prešove, čiže sme sa o tejto strane často bavili. Poznal som sa aj s ekonómami, ako Martin Barto či Vladimír Zlacký, ktorí sa motali okolo KDH. Nikdy predtým som sa však v KDH neangažoval.

 Ekonómov som nikdy nevnímal podľa toho, či majú blízko ku KDH, k SDKÚ či k Smeru. V tom som možno viac akademik a vždy som vnímal, ako ten človek argumentuje, či sa od neho môžem niečo naučiť. 

V poslednom čase som dosť pracoval a mnoho sa naučil od Michala Horvátha. Myslím, že to je jeden z najlepších slovenských ekonómov. Veľa vecí som sa naučil od Jana Tótha. Páčil sa mi jeho pokojný, triezvy prístup k verejným financiám. Zaujímavý je aj Eugen Jurzyca, ktorý mi ako prvý umožnil publikovať na Slovensku a je typom takého filozofujúceho ekonóma. 

Ten bol pre mňa vždy viac vzorom politika, ako ekonóma. Človeka, ktorý už robí politické rozhodnutia, ale v ekonomických veciach to má v hlave dobre usporiadané. 

Zvažoval, ale myslím, že taká ponuka nemohla prísť. Približne pred rokom som bol na jednom z programových seminárov SDKÚ, ktorý sa týkal verejných financií. Mal som zato, že ich veľké témy sú už passé a nové si nenašli. Už od volieb neponúkajú zaujímavú ekonomickú alternatívu. Akoby nedokázali prísť s niečím, čo už nie je len znižovanie sadzby dane z príjmu, ale čo si všíma napríklad celkové daňové zaťaženie. Veď ak hovoríme o fyzických osobách, tak daň z príjmu už dnes vôbec nie je problém. Dnes už treba hovoriť o oveľa komplikovanejších reformách, ktoré však neznejú tak populárne a nedajú sa vyjadriť jednoduchým heslom. Napríklad vylepšovanie niektorých vecí vo verejnej správe. Mám dojem, akoby sa SDKÚ  prikláňa k takému trochu nóbl krúžku veľkopodnikateľov. Tých, čo hovoria, my sme tí frajeri, ktorí tvoria pracovné miesta. To im nikto neberie, klobúk dole, ale okrem nich sú tu státisíce ľudí, ktorí vidia seba inde. Nevedia podnikať, ale vedia robiť. 

Ja mám pocit, že celé Slovensko je až príliš pravicové. Mám pocit, že tu neexistuje seriózny ľavicový ekonóm. Je Smer ľavicová strana, keď nepohla daňami? Naopak ich znižuje. Síce používa sociálnu rétoriku, ale pre mňa je to pravicová strana. 

Moderná ľavicová strana hovorí o sociálnych službách, regionálnom rozvoji, o tom, že nemôžeme príliš znižovať príliš dane, lebo inak nebude na verejné statky. 

Ale čakal by som, že keď nastúpi do vlády, niečo z toho aj uskutoční. Smer je zmesou pravicových a populistických politík. Veľmi pekne sa síce vedia sociálne tváriť, ale je to maska. Pozrite si sociálne podniky. To sú podniky, ktoré nepomáhajú sociálne slabým, ale úzkej skupine konkrétnych podnikateľov na Slovensku. 

Mal som na starosti problematiku odvodov a napríklad som mu radil, aby urýchlil zjednotenie výberu daní a odvodov, aby normálny človek stále nechodil po úradoch a nestál v radoch, aby celá odvodová záťaž bola podobne progresívna ako daňový systém. Ak sme pri daniach z príjmu prijali, že nízky príjem sa vôbec nedaní, tak potom neviem, prečo by sme mali ignorovať, že na človeka, ktorý pracuje za minimálnu mzdu, hneď hodíme štyridsať percent odvodovej záťaže. A ešte mu hovoríme, to je dobré pre teba, to si váž, veď získaš nemocenské, dôchodkové poistenie... On by si to aj vážil, ale keď na to nemá. Potom sa rozhoduje medzi nízkou mzdou a luxusom nemocenskej a dôchodku, ktorý tiež nebude vysoký a prácou načierno. Alebo bude časť mzdy brať oficiálne a zvyšok takzvane na ruku, ak si rovno nezaloží eseročku. 

Urobme progresívne odvody a zrušme všetky možné výnimky. Napríklad oslobodenie dohôd o vykonaní práce, pri ktorých sa sociálne odvody neplatia. S primitívnym argumentom, že sa týkajú tých, ktorí zarábajú tisíc korún. Áno, ale aj tých, ktorí zarábajú stotisíc korún. Ak sa niekto zamestná za minimálnu mzdu, tak mu dotujme odvody z minima. Tým pádom firma má zamestnanca u ktorého sa cena práce rovná čistej mzde a nemá záujem zamestnávať načierno. A zamestnanec získava zdarma odvody. To nie sú také veľké náklady, aby sa to nedalo ufinancovať. To sú veci, na ktorých sme na ministerstve začali pracovať.

Jasné, že je to smerácka vláda, ale ministerstvo financií má trochu špeciálny status. Pozbieralo šikovných ľudí z iných ministerstiev aj z vonkajšieho prostredia, ktorí pracujú na konkrétnych projektoch. Bola tu možnosť spolupracovať na reforme odvodov a hovoril som si, že vždy môžem odísť. Mal som tam inak úplnú slobodu.

Páčilo sa mi na ňom, že je to taký motorkár, v tom dobrom slova zmysle. Má to usporiadané v hlave a páčilo sa mi, ako nám na niektorých stretnutiach hovoril: chalani toto je minimálna zmena, ak do toho mám ísť, navrhnite niečo, čo ma víziu. To som oceňoval.

Prijatie eura. 

Lenže génius je v detailoch. Tie niekto musí riešiť. Bol pri tom guvernér Národnej banky, Ivan Mikloš, Vladimír Tvaroška, ale aj Počiatek. 

Mňa zaujímala oblasť spoločného výberu daní odvodov a ciel, a tam sa najviac urobilo za Počiatka, aj keď je to nevyužité. Napríklad v oblasti spoločného výberu daní, odvodov a ciel. Varí sa to tam, ale zatiaľ to nie je  viditeľné. 

Myslím, že to bude povinná jazda pre každú politickú garnitúru, ktorá nastúpi. Nech tam príde ktokoľvek.

Pre firmu je v zásade technická vec, či platí 19, alebo 21-percentnú sadzbu dane z príjmu. Samozrejme, že nižšia sadzba je lepšia, ale šikovná firma si to vie nejakým spôsobom uhrať. Oveľa väčším prínosom pre nich však je, keď ušetria náklady na ľudí, účtovníkov a byrokratov, ktorí len behajú po úradoch pri každej preregistrácií zamestnanca do inej poisťovne. Nehovoriac, že to ušetrí nervy obyčajným ľuďom, ktorí plytvajú svoj čas na úplné byrokratické hlúposti. Nový systém je o tom, že buď pracujem, alebo sa zabávam, ale nestojím na úradoch. Nerobím to, čo štát vie sám urobiť a lepšie. Má k tomu všetky údaje.

Mám trochu problém s tým, že strana Richarda Sulíka je stranou pre mladých, úspešných a zdravých. 

.odvodový bonus je toho symbolom?

Ja som skôr za adresné dávky. Na odvodovom bonuse mi prekáža, že je neadresný. Niekomu dáva zbytočne veľa a niekomu strašne málo. Sú ľudia, napríklad vozičkári, ktorí objektívne potrebujú viac peňazí, ako menej postihnutí ľudia. Je na rozhodnutí spoločnosti, či im tie peniaze dá, a napríklad nedá nič flákačom. To sa nedá nahradiť tým, že dáme všetkým rovnako. Mali by sme skôr detailne rozobrať, na čo chceme používať jednotlivé odvody.

Budeme vychádzať z toho, čo je pre KDH klasickou hodnotou. Tou je rodina. Francúzi a teraz aj Nemci idú cestou harmonizácie materstva, rodičovstva a práce. A prináša to výsledky. 

Naopak, ja si myslím, že pre KDH je veľmi dôležité, aby sa štát nemiešal do oblastí, v ktorých nemá čo hľadať. Iste, názory v hnutí môžu byť rôzne, vychádzam však z toho, že by sa nemala vytvárať ešte väčšia závislosť rodiny od štátu.  

Štát určite má mať rodinnú politiku a má sa usilovať o harmonizáciu rodičovstva a práce, čo sa u nás nedeje. Štát nemá čo nútiť deti, aby zo svojich odvodov posielali priamo dávky svojim rodičom (je to návrh Palkovej KDS – pozn. red.). Keby to fungovalo takto, nepôjde o skutočnú solidaritu a stále to bude predmetom politických sporov. Štátu treba dávať to, čo  mu patrí a rodičom treba dávať zo svojho. O tom je rozprávka o troch grošoch, je tam súkromné rozhodnutie a štát tam vôbec nevystupuje.

Ak sa chceme ako krajina pohnúť ďalej, nemôžeme žiť z minulosti, ale musíme byť provokatívni. Mne sa na súčasnom dôchodkovom systéme nepáči, že štát mi zdanlivo sľubuje, že sa postará o môj bohatý dôchodok. Jednak zásluhovosťou v prvom pilieri, ale aj druhým pilierom, do ktorého ma vlastne tiež priviedol štát.

 Všímam si, že na Slovensku sa posúva nálada k tomu, aby bol prvý solidárny. Dovedené do dôsledkov, ak chceme, aby mali dôchodcovia aspoň slušný štandard, nepotrebujeme ani prvý pilier, ale môžeme dôchodky financovať cez dane. Teda, ak som starý a nič som si predtým súkromne nenašetril, mám tu systém, ktorý mi bude v rámci solidarity vyplácať nejaký nízky dôchodok.

Štát musí preto ľuďom povedať, že budúce náklady na zdravotníctvo aj dôchodky budú také vysoké, že on sám im nemôže nič sľúbiť. Je veľmi nízka pravdepodobnosť, že budúci dôchodcovia si budú plody prvého a druhého piliera nejako zásadne užívať... 

Problém je nasledovný: druhý pilier sa robil preto, aby bol systém udržateľný, ale prvý pilier ostal svojou indexáciou a nízkym vekom odchodu na dôchodok finančne neudržateľný. V čom je však udržateľnosť druhého piliera? Možno v tom, že mi nemôže sľúbiť také vysoké zabezpečenie, ktoré by som bol očakával od pôvodného priebežného systému. Rozdelenie na dva piliere znamená, že štát sa do istej miery zbavil zodpovednosti, hoci je to vlastne stále štátny systém. Tak či tak si ale človek musí pomôcť súkromne. Štát by však mohol motivovať pozitívne sporenie: dávali by sme do priebežného systému napríklad 10 percent, a ďalej by sme si súkromne šetrili a ušetrené peniaze by sme trebárs zahŕňali do odpočítateľných položiek. Človek si to môže rozložiť v čase. Keď je mladý a zarába menej, bude sporiť menej a keď je najproduktívnejší bude sporiť omnoho viac.   

Najskôr si treba povedať, že pojem tradičného modelu rodiny je pochybný. Rozumie sa pod ním to, že muž pracuje, aby mohla rodina splácať hypotéku a žena je doma s deťmi. Ale taký model nie je na Slovensku tradičný, kedysi totiž celá rodina pracovala spolu. Teda pojem tradičnej rodiny je dnes výmyslom, ktorý ani neviem kedy sem prišiel. 

Ten výraz sa používa všelikde. Ale aj v Nemecku prišli na to, že žene s dobrou kariérou a mužovi, ktorý nemá celé dni len makať na splácanie hypotéky, treba umožniť, aby mohli normálne fungovať v rodine. Napríklad zavedením služieb, materských škôlok, rozšírením materských centier, ihrísk, motiváciou pre flexibilný pracovný čas... 

Mal by ju dotovať, ale dnes náš štát dáva matke veľmi málo peňazí. V Európe však máte na výber: štát môže dať matke na materskej sumu peňazí, ktorú zarobila napríklad za celý predchádzajúci rok a žena sa môže rozhodnúť, či si ich bude vyberať rok alebo dva roky a viac. 

Potom by sa vrátila do práce. Mala by predsa k dispozícii materskú školu.

Alebo. Sú  matky, ktoré chcú byť doma šesť rokov. V poriadku, ale štát tých šesť rokov neutiahne. Utiahne však napríklad jeden ročný zárobok.

Z ekonomického hľadiska to je spravodlivé. Jedna žena totiž materstvom prichádza o 1 500 eur mesačne, druhá o 500 eur. Samozrejme, môžeme sa baviť aj o inom strope, ale ide o princíp. 

Ak chceme, aby mali tieto ženy deti, tak áno. Ale systém má aj sociálnu časť, ktorá ráta s tým, aby sa rodičia z chudobnejších pomerov neprepadli do chudoby. Ženy, ktoré mali pred materstvom zle platenú prácu alebo nepracovali, by dostávali aspoň minimálnu mzdu. 

Myslím, že ľudia nie sú hlúpi. Chcú mať deti, chcú byť s deťmi, zároveň sú v rôznych sociálnych situáciách. Nie som ten, kto bude matke prikazovať, že má, alebo nemá byť doma, naopak, budem sa jej snažiť umožniť, aby mohla byť dlhšie doma, ale zároveň musí mať možnosť pracovať, ak chce. Motivujme teda ženy, aby si materstvo užili, ale súčasne si mohli vybrať. Model, ktorý opisujem, v podobných rysoch existuje v Nemecku, Francúzsku či vo Švédsku.

Neštudujem tento problém ako akademik. Asi nemôžeme povedať, či niečo funguje alebo nefunguje na sto percent, ale môžeme povedať, čo nefunguje vôbec. A to je náš súčasný systém rôznych komplikovaných dávok, vedúci k nízkej pôrodnosti. Preto sa môžeme inšpirovať nástrojmi v krajinách, kde podľa všetkého daný systém zaberá. 

Určite nie ako ľavicový človek, v podstate sa mi páči, čo povedal Eugen. Ekonómia je veda, pri ktorej ekonóm hľadá z dostupných riešení to najlepšie. 

(Smiech.) Sloboda a rovnosť.

(Smiech.) Zodpovedná sloboda je určite na prvom mieste, preto nechcem štátne zásahy tam, kde štát nemá čo robiť. Samozrejme, človek sa v štáte zrieka časti svojej slobody, ale ten štát mu to musí vrátiť v podobe dobrých inštitúcií a služieb. 

Je to veľmi dôležitá téma, lebo ide o život. Slovensko sa v tom zlepšuje, pretože klesá počet interrupcií. Takisto si myslím, že spoločnosť musí podporovať ženy, aby nerobili rozhodnutia, ktoré by neskôr veľmi ľutovali. 

Za absolútny zákaz by som nehlasoval.

 Podľa mňa sa zákazy míňajú účinkom, treba ísť cestou pozitívnej motivácie, pomoci. Všetci by sme si priali, keby neboli interrupcie alebo keby sa to dalo vyriešiť jedným zákonom. Ale tak to nefunguje. 

Bola by však potratová turistika, či viac úmrtí chudobných žien, ten problém by sa nevyriešil. 

 Musel by som si prečítať návrh zákona. Každopádne relativizovanie manželstva ako zväzku muža a ženy je pre KDH neprípustné. 

Musel by som si podrobne naštudovať zákon a debatovať o tom. Bral by som to vážne, neviem, ako by som napokon hlasoval.

Áno, dokonca môj otec bol vysvätený ako grécko-katolícky kňaz.

Prial by som si, aby SDKÚ mala 20 percent a my aspoň 15. 

Pre mňa sú HZDS a SNS tabu, Smer je menšie tabu, rokovania s ním si viem predstaviť, ale bol by som veľmi ostražitý. 

Jednou z príčin, prečo som sa predtým bránil vstupu do najvyššej politiky, je fakt, že mám dve maličké deti. Na deti sme s manželkou čakali dlho, môj záujem byť s rodinou je teda veľký. Nebolo ma síce vidno, ale dávame s odborníkmi dokopy ekonomický program KDH, teda bolo na čom pracovať. 

Je pravda, že som doteraz nemohol príliš cestovať po Slovensku...

Nepijem ani nepodnikám. (Smiech.)