Ale z tých troch dní máte tie takmer dva "pracovné dni" voľno v Krakove. V úžasnom meste, stredovekej metropole toho skutočne stredoeurópskeho Poľska, ktoré začalo miznúť vo chvíli, keď sa Poliaci spoločne s Litovcami vydali po nekonečných rovinách na Východ, aby skončili na Kryme a v Moskve. Ako ukázali ďalšie storočia, keď Poľsko, kedysi najväčší štát Európy, vymazali z mapy, nebol to možno najlepší nápad. No možno aj bol - Moskva ako hlavné mesto východného Poľska, to nie je zlá predstava. Ibaže nevyšiel. Navyše Krakov, odkiaľ sa tej východnej ríši vládlo zle, prestal byť hlavným mestom a Varšava, aj keby ju Hitler nezničil, sa mu nemohla vyrovnať.
Vedľa Krakova vzniklo v stredoveku ešte jedno mesto. Kazimierz. Dnes vás tam dovedú šípky od kráľovského hradu Wawel, na ktorých je napísané, že stačí prejsť pol kilometra. Ale až do 19. storočia to bolo skutočne iné mesto, s vlastnou radnicou, obohnané vlastnými hradbami. A bolo to mesto z veľkej časti židovské. Židovsko-poľským, v tomto poradí, zostalo aj v čase, keď sa stalo predmestím Krakova, najväčšieho mesta vtedy rakúskej Halíče. Po nacistickej okupácii zostala zo štyridsaťtisíc tunajších Židov hŕstka. A aj tá sa potom zväčša presťahovala do Izraela, čomu sa po tej skúsenosti môže len málokto čudovať.
Kazimierz sa stal nezaujímavým predmestím a ožil až v deväťdesiatych rokoch, keď sa "židovské Poľsko" stalo turistickou atrakciou. Centrom tohto zvláštneho globálneho biznisu, spájajúceho v sebe aj návštevu bývalého koncentračného tábora v Osvienčime, sa stal Krakov. Do Osvienčimu je to kúsok, na rozdiel od neho je to krásne mesto, ktorého fotky môžete hrdo ukazovať známym, a jedno popoludnie v nacistickom koncentráku naozaj stačí.
Na ten "židovský" turizmus sa napojil aj Kazimierz, ktorý sa stal hlavným mestom zvyškov poľskej židovskej kultúry. Na rozdiel od varšavského geta, z ktorého nezostali ani obrysy, prekryté dnes širokými ulicami a mrakodrapovým city, Kazimierz stojí takmer tak ako stával. Vrátane synagóg, židovských škôl, pekární, reštaurácií. Židov je tu málo, asi stopäťdesiat, ale miestni Poliaci, ktorí zistili, že sa dá na židovskej tradícii zarobiť, sa k tejto tradícii Kazimierzu hlásia. Ako jeden zmenárnik, ktorý si na stenu zavesil veľkú olejomaľbu Žida počítajúceho peniaze. "Nie, nie som Žid, božechráň," hovorí však s úsmevom. A pretože sa sem sťahujú turisti, začali tu v posledných rokoch po desiatkach vznikať bary, ktoré dali Kazimierzu povesť "bohémskej štvrte". Vyskúšam to na spiatočnej ceste, keď sa sedemhodinová zastávka pretiahne do noci.
Vedľa Krakova vzniklo v stredoveku ešte jedno mesto. Kazimierz. Dnes vás tam dovedú šípky od kráľovského hradu Wawel, na ktorých je napísané, že stačí prejsť pol kilometra. Ale až do 19. storočia to bolo skutočne iné mesto, s vlastnou radnicou, obohnané vlastnými hradbami. A bolo to mesto z veľkej časti židovské. Židovsko-poľským, v tomto poradí, zostalo aj v čase, keď sa stalo predmestím Krakova, najväčšieho mesta vtedy rakúskej Halíče. Po nacistickej okupácii zostala zo štyridsaťtisíc tunajších Židov hŕstka. A aj tá sa potom zväčša presťahovala do Izraela, čomu sa po tej skúsenosti môže len málokto čudovať.
Kazimierz sa stal nezaujímavým predmestím a ožil až v deväťdesiatych rokoch, keď sa "židovské Poľsko" stalo turistickou atrakciou. Centrom tohto zvláštneho globálneho biznisu, spájajúceho v sebe aj návštevu bývalého koncentračného tábora v Osvienčime, sa stal Krakov. Do Osvienčimu je to kúsok, na rozdiel od neho je to krásne mesto, ktorého fotky môžete hrdo ukazovať známym, a jedno popoludnie v nacistickom koncentráku naozaj stačí.
Na ten "židovský" turizmus sa napojil aj Kazimierz, ktorý sa stal hlavným mestom zvyškov poľskej židovskej kultúry. Na rozdiel od varšavského geta, z ktorého nezostali ani obrysy, prekryté dnes širokými ulicami a mrakodrapovým city, Kazimierz stojí takmer tak ako stával. Vrátane synagóg, židovských škôl, pekární, reštaurácií. Židov je tu málo, asi stopäťdesiat, ale miestni Poliaci, ktorí zistili, že sa dá na židovskej tradícii zarobiť, sa k tejto tradícii Kazimierzu hlásia. Ako jeden zmenárnik, ktorý si na stenu zavesil veľkú olejomaľbu Žida počítajúceho peniaze. "Nie, nie som Žid, božechráň," hovorí však s úsmevom. A pretože sa sem sťahujú turisti, začali tu v posledných rokoch po desiatkach vznikať bary, ktoré dali Kazimierzu povesť "bohémskej štvrte". Vyskúšam to na spiatočnej ceste, keď sa sedemhodinová zastávka pretiahne do noci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.