Prekvapivé odstúpenie Dzurindu nielen z pozície lídra, ale aj z volebnej listiny je začiatkom konca príbehu, ktorý mal podobné rozuzlenie zakódované už v technikách, akými sa SDKÚ tvorila. Sprenevera politického kapitálu, ktorý premiérovi zverili konštitučné strany SDK, a nedodržanie slova je etická dimenzia, ale minister čerstvo odvolaný pre podozrenie z manipulácie vo verejnej súťaži na poste pokladníka akoby symbolizoval aj horšie problémy, čo stranu čakajú. "Silní muži" bratislavskej filiálky ako Vavrík, Filistein, Blažej, či v demokraciách veľmi zvláštne kumulácie straníckych funkcií a regionálnych prednostov dávali tušiť, že verejný záujem nebude v SDKÚ oddelený od súkromného. Skutočnosť, že Robert Fico, ktorý dávno kriminalizoval politických súperov aj bez argumentov, na prahu kampane vytiahne "inštitúcie" ako Allied Wings, Arcon, Destor Investments, Diamond Hotels UK, sa dá preto pokladať takmer za karmický zákon.
Či korupčné podozrenia napokon SDKÚ úplne vynulujú, je neisté. V krajine, kde sa aj na očividné záležitosti vyžaduje trestnoprávny "dôkaz", by sa to politicky - po rôznych Slavkovoch, nástenkách a Interblue - azda aj dalo ustáť. Internetové diskusie dokazujú, že ani voliči SDKÚ nie sú na svojich zásadne prísnejší než voliči, dajme tomu, Smeru. Smolou SDKÚ je, že na rozdiel od menovaných koaličných škandálov v jej prípade avizuje ohromné nasadenie generálny prokurátor, ktorému sa dá prisúdiť veľa zvláštnych vlastností, ako napríklad táravosť, ale nie politická nezaujatosť. Samozrejme, že vyšetrovať až na doraz je povinnosť prokuratúry, ale v Trnkovej moci sú dnes aj akcenty a kadencia, akou sa aféra bude valiť médiami.
Hypotéza, že (aj) s Miklošom, ale predovšetkým s Radičovou, ktorí už začali svoju "primárnu" kampaň, má SDKÚ lepšie vyhliadky než s Dzurindom, je taká závislá od nepolitických vplyvov (priebehu vyšetrovania), že fakticky nehovorí nič. Ľahšia je prognóza pre Dzurindu, ktorý si akýsi derivát vplyvu, aký má ešte dnes v slovenskej politike, môže udržať len v tom tragickom prípade, ak jeho pozícia v SDKÚ má s ovládaním straníckych financií nejakú súvislosť. To je model Mečiar 1998 - 2002, keď ani prenechanie mandátu Lexovi predsedu HZDS vôbec neoslabilo. Inak však platí, že aj keby si Dzurinda stranícke kreslo udržal, jeho vplyv na SDKÚ bude minimalizovaný. A keby sa strana predsa (zázrakom) dostala po voľbách do vlády, tak sa stane ložiskom konfliktov, v ktorých by mal byť z podstaty veci slabší.
Najhorší scenár, ktorý sa tiež nedá vylúčiť, je vyvádzanie generality SDKÚ v putách z parlamentu (obrazne, majú imunitu). To, že "nové tváre" - Radičová, Jurzyca, Dubovcová - sa nedokázali pozrieť pravde do očí, je príznakom, že sa prispôsobujú prostrediu, a nie prostredie im. Zazlievať im to je však ťažké. Proti názoru, že slušný človek v tejto SDKÚ byť nemôže, stojí fakt, že je v spoločenskom záujme, aby (aj nejakí) ľudia s čistými rukami a nie prázdnymi hlavami boli v politike. A ak majú byť, nedá sa inak, iba cez kompromisy so svedomím. Berme to ako obeť.
Či korupčné podozrenia napokon SDKÚ úplne vynulujú, je neisté. V krajine, kde sa aj na očividné záležitosti vyžaduje trestnoprávny "dôkaz", by sa to politicky - po rôznych Slavkovoch, nástenkách a Interblue - azda aj dalo ustáť. Internetové diskusie dokazujú, že ani voliči SDKÚ nie sú na svojich zásadne prísnejší než voliči, dajme tomu, Smeru. Smolou SDKÚ je, že na rozdiel od menovaných koaličných škandálov v jej prípade avizuje ohromné nasadenie generálny prokurátor, ktorému sa dá prisúdiť veľa zvláštnych vlastností, ako napríklad táravosť, ale nie politická nezaujatosť. Samozrejme, že vyšetrovať až na doraz je povinnosť prokuratúry, ale v Trnkovej moci sú dnes aj akcenty a kadencia, akou sa aféra bude valiť médiami.
Hypotéza, že (aj) s Miklošom, ale predovšetkým s Radičovou, ktorí už začali svoju "primárnu" kampaň, má SDKÚ lepšie vyhliadky než s Dzurindom, je taká závislá od nepolitických vplyvov (priebehu vyšetrovania), že fakticky nehovorí nič. Ľahšia je prognóza pre Dzurindu, ktorý si akýsi derivát vplyvu, aký má ešte dnes v slovenskej politike, môže udržať len v tom tragickom prípade, ak jeho pozícia v SDKÚ má s ovládaním straníckych financií nejakú súvislosť. To je model Mečiar 1998 - 2002, keď ani prenechanie mandátu Lexovi predsedu HZDS vôbec neoslabilo. Inak však platí, že aj keby si Dzurinda stranícke kreslo udržal, jeho vplyv na SDKÚ bude minimalizovaný. A keby sa strana predsa (zázrakom) dostala po voľbách do vlády, tak sa stane ložiskom konfliktov, v ktorých by mal byť z podstaty veci slabší.
Najhorší scenár, ktorý sa tiež nedá vylúčiť, je vyvádzanie generality SDKÚ v putách z parlamentu (obrazne, majú imunitu). To, že "nové tváre" - Radičová, Jurzyca, Dubovcová - sa nedokázali pozrieť pravde do očí, je príznakom, že sa prispôsobujú prostrediu, a nie prostredie im. Zazlievať im to je však ťažké. Proti názoru, že slušný človek v tejto SDKÚ byť nemôže, stojí fakt, že je v spoločenskom záujme, aby (aj nejakí) ľudia s čistými rukami a nie prázdnymi hlavami boli v politike. A ak majú byť, nedá sa inak, iba cez kompromisy so svedomím. Berme to ako obeť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.