.stará ľudová múdrosť hovorí, že politika je panské huncútstvo. A panské huncútstva zväčša nebývajú lacné. Hmla nad financovaním politických strán, ktorú z času na čas pretrhne kauza podobná tej, ktorá v minulých dňoch dobehla Mikuláša Dzurindu, mala svoj počiatok. Bol ním systém financovania politiky, ktorý sa u nás zaužíval v 90. rokoch. Ľudia, ktorí si na to dobre pamätajú, sú však ešte aj dnes ochotní hovoriť iba anonymne. Z ich výpovedí sa dá aspoň naznačiť model, akým sa veci diali. Naznačiť viac by znamenalo ocitnúť sa na súde a bez usvedčujúcich dôkazov. Ešte posledná poznámka na okraj: pokiaľ ide o počet politických subjektov, ktorých sa ten model týkal, asi najlepšie ho vystihuje ono biblické: Nech hodí kameňom, kto je bez viny...
.bez peňazí to nejde
Už krátko po kolapse socializmu mnohým politikom došlo, že k tomu, aby ich strana bola úspešná, nestačí len nadšenie jej členov a sympatizantov. Skoro sa ukázalo, že aj keď majú ten najlepší program, bez silného marketingu to jednoducho nejde. Bilbordy či inzercia v médiách preukázateľne zaberali a keď ich mal jeden, nemohli ich ignorovať ani ostatní. Otázka znela, kde na to všetko vziať peniaze. Najmä, keď ceny inzercie prudko stúpali a médiá politickým stranám pred voľbami s obľubou účtovali aj prirážky navyše. Už v tom čase sa ceny kampaní pred parlamentnými voľbami napriek desaťmiliónovému limitu pohybovali od dvadsať do osemdesiat miliónov korún. Príspevky od štátu však v tom čase boli podstatne nižšie ako dnes. Marketing v takom rozsahu sa z nich jednoducho nedal zaplatiť. Každý sa teda zariadil, ako vedel. Stratégia sa v podstate odvíjala od toho, či strana bola vo vláde, alebo v opozícii. Tí, čo vládli, mohli rátať s vďačnosťou tých, ktorý umožnili zobnúť zo štátneho majetku. Či už účasťou na privatizácii štátneho majetku, alebo na štátnych zákazkách. Tí v opozícií hľadali iné možnosti. Našťastie tu pre nich existovala samospráva, nad časťou ktorej mali politickú kontrolu a ktorá tiež hospodárila s majetkom. Potom už napríklad stačilo len odsúhlasiť predaj pozemku za cenu úradného odhadu, pričom všetci vedeli, že jeho trhová cena je vyššia. Rozdiel putoval do straníckej pokladničky. Za slušné sa považovalo, keď bol rozdiel dve percentá. Za neslušné, keď predstavoval dvadsať percent.
Účasť vo vláde ponúkala omnoho lepšie možnosti. Zlatou baňou sa stali najmä provízie z veľkých štátnych zákaziek. Takto získané peniaze putovali na začiatku do schránky v zahraničnej banke, potom na niekoľko účtov a späť do politiky vplávali očistené - napríklad ako sumy získané za ťažko skontrolovateľné typy činností, teda konzultačné či právne služby. Stranícki finančníci sa niekedy ani nemuseli veľmi namáhať, keďže sofistikované finančné riešenia im často navrhovali aj veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré zo štátnych zákaziek profitovali. Kostlivci, ktorí dnes politickým stranám vypadávajú zo skríň, pochádzajú podľa pamätníkov najmä z obdobia, keď sa prostriedky, potrebné na masívne a efektívne politické kampane, nedali získať len z krištáľovočistých zdrojov.
.dnes už netreba, ale...
Situácia sa podľa zainteresovaných významne zlepšila, keď sa za druhej Dzurindovej vlády zvýšil štátny príspevok politickým stranám. Dnes má strana, ktorá vo voľbách získala viac ako tri percentá hlasov, nárok na jednorazový príspevok za hlasy vo výške jedného percenta priemernej mesačnej mzdy za každý získaný hlas. Rovnakú sumu, len rozpočítanú na celé volebné obdobie, ešte získa aj vo forme príspevku na činnosť. Parlamentné strany majú navyše nárok na každoročný príspevok za mandát vo výške tridsaťnásobku priemernej mesačnej mzdy za jeden mandát. Ak strana získa viac ako dvadsať mandátov, tak za dvadsiaty prvý a každý ďalší mandát je to už len dvadsaťnásobok priemernej mzdy. Pre lepšiu predstavu, o aké peniaze ide: Smer získal v roku 2008 na príspevkoch zo štátneho rozpočtu viac ako 49 miliónov korún a SDKÚ viac ako 32 miliónov. Vo forme jednorazového príspevku za hlasy získal Smer po voľbách v roku 2006 viac ako 116 miliónov a SDKÚ viac ako 73 miliónov korún. "Tie strany z toho už dnes prežijú a nemusia byť odkázané na čierne peniaze," povedal pre .týždeň bývalý funkcionár jednej z politických strán. Hneď však dodal, že celý problém má aj druhý rozmer. Okrem financovania politických strán vraj netreba zabúdať ani na financovanie predstaviteľov politických strán. A to sa v minulosti často riadilo podobnými mechanizmami.
.modrý pondelok
Čo sa teda vlastne stalo? V .týždni nezvykneme citovať bulvárny Nový čas, ale jeho titulok bol po pondelkovej tlačovej konferencii Mikuláša Dzurindu najvýstižnejší: Ficovi stačili tri tlačovky, aby zrazil Dzurindu na zem. "Modrý pondelok" bude mať závažné dôsledky pre Dzurindu, jeho stranu, opozíciu, ale aj pre samotného Fica.
Pristavme sa však pri Ficových víťazných úderoch. Nič podobné sa ešte v slovenskej politike po roku 1989 nestalo. Je to prvýkrát, čo predseda jednej strany vďaka informáciám, ktoré predhadzoval médiám, dosiahol odstúpenie svojho rivala. Dzurinda sa síce nevzdal funkcie predsedu, odstúpil "len" ako volebný líder, ale fakt, že najbližšie štyri roky nebude v parlamente, pravdepodobne rozhodne o jeho politickom konci. O tom vie svoje jeho český partner Mirek Topolánek, ktorý sa pred časom vzdal poslaneckého mandátu s tým, že do volieb toho pre občanov urobí viac z ulice. Voľby sa však po rozhodnutí Ústavného súdu odložili a pravicovej ODS jednoducho Topolánek v parlamente chýba. Oslabil tým stranu, ale najmä vlastnú pozíciu. A to sa mandátu vzdal len na pár mesiacov.
.majster improvizácie
Vráťme sa však k Ficovi. Jeho tri tlačovky, kde postupne otvoril financovanie SDKÚ, predaj straníckej budovy na Medenej ulici a hotela Fórum počas Dzurindovej vlády, spolu so schémou schránkových firiem mohli vyvolať dojem, že premiér Fico je majster komunikácie a správneho načasovania. Ale nie je to celkom tak. Ako sme sa dozvedeli z prostredia Smeru, Fico konal pomerne narýchlo. Prvé dve tlačovky pôsobili ešte pripravene, v tretej však už robil ľahko overiteľné chyby. Akoby jeho hlavným cieľom bolo skôr prekrytie parlamentnej schôdze o Kaliňákovi a najmä problémového mýtneho tendra. Ukázal na hotel Fórum a šokovanej verejnosti oznámil, že hotel sprivatizovali ľudia blízki SDKÚ a namiesto predajnej sumy 425 miliónov korún prišlo na účet Úradu vlády iba 300 miliónov korún. Lenže to bola chyba, ktorá celú minulotýždňovú vojnu otočila v neprospech Smeru a Roberta Fica. Dzurindov Úrad vlády dostal v dvoch splátkach celú sumu, navyše Mikuláš Dzurinda čoskoro úspešne prehodil výhybku a médiá sa začali venovať prepojeniam hotela Fórum na J&T. Robert Fico je síce skvelý marketingový hráč, ale nič viac. V ten istý deň Dzurinda odstúpil z čela kandidátky strany a špičky Smeru sa dlhé hodiny sami seba pýtali, či to neprestrelili, keď sa takmer päť mesiacov pred voľbami pripravili o svoj hlavný terč, nepopulárneho Dzurindu. Keď následne Fico svoje lapsusy o deň neskôr prekrýval tvrdeniami, že sa vzhľadom na všetko, čo o financovaní SDKÚ vie, bojí o vlastný život, bola to už len smiešna mečiarovská paranoja. Zdá sa, že Robert Fico už žiadne nové informácie nemá - bude ich zháňať improvizovane, ako v prípade hotela Fórum.
.dzurindov mýtus
Otázkou dňa je však niečo iné. Čo vlastne znamená Dzurindova rezignácia na volebného lídra? Je to Dzurindov koniec alebo iba najnovší manéver politika, ktorý dokáže všetko prežiť? Môže Dzurinda prežiť v opozícii štyri roky mimo parlamentu?
Reálne sú v podstate tri scenáre. Ak modrí voľby prehrajú, nebudú schopní vytvoriť vládu, Dzurinda skončil. Volebná líderka Radičová by mala veľkú šancu prežiť aj relatívny neúspech. Ešte stále totiž má neúspech na koho zhodiť, pochovať ju môžu len obrovské chyby v kampani. Ak prehrá SDKÚ na čele s Miklošom, staihne tým seba aj Dzurindu. Ak by Mikloš dokázal získať pre SDKÚ viac mandátov ako Dzurinda v minulých voľbách, bol by to už jeho úspech a Dzurindovu budúcnosť by držal v rukách on sám. Jediný spôsob, ako by mohol Dzurinda reálne prežiť, je napodobiť Jána Čarnogurského z roku 1998. Ani on totiž vtedy nekandidoval do volieb (odmietol odísť z KDH a prijať miesto na kandidátke SDK), ale hneď po voľbách mal isté miesto vo vláde. Zázraky síce nie sú nemožné, ale bavíme sa v rovine zázrakov. Ak by opozícia na čele s SDKÚ zázračne dokázala získať parlamentnú väčšinu, vrátil by sa aj Dzurinda. Netreba však zabúdať, že aj pre Dzurindu, ktorý je v slovenskej politike už 18 rokov, platí, že je smrteľný. Napokon, ešte pred dvoma týždňami by si nikto nemyslel, aký je Dzurinda vlastne slabý. Stačili tri Ficove tlačovky a všetko je inak.
Mimochodom, pre machiavelistu sa Dzurindovo rozhodnutie javí s odstupom času ako chyba. Namiesto toho, aby vrátil úder a zašpinil povesť Fica a z celého súboja už ikstýkrát urobil zápas medzi väčším a menším zlom, urobil opak. Zobral tým na seba zodpovednosť a vinu za minulosť. Pretože, ak by nebol vinný a financovanie by sa dalo vysvetliť, prečo by odstupoval? Ďalšou chybou bola aj tlačovka pár dní pred modrým pondelkom, keď staré kauzy a financovanie SDKÚ bránili všetky nové tváre strany: od Jurzycu cez Žitňanskú až po Radičovú. Ak Dzurinda už vtedy uvažoval o svojom odchode, príliš tým svojím spolustraníkom nepomohol...
.kto je modrejší
Ak dnes existuje skupina ľudí, ktorá o Dzurindovi nepochybuje a pre ktorých je to len ďalší manéver, po ktorom opäť príde Mikuláš Víťazný, sú to straníci SDKÚ. Ale nie všetci. Poslanci SDKÚ chodili minulý týždeň po parlamente ako bez duše. Prezrádzali to ich zarazené tváre a takisto neopätované humorné poznámky. Pre poslancov a ich umiestnenky na kandidátke nie je pár mesiacov pred voľbami nič horšie než neistota.
Stranícke primárne voľby sa uskutočnia koncom februára a dnes sú iba dve istoty. Mikloš bude s podporou Dzurindu a možno aj širšieho vedenia strany kandidátom kontinuity a Radičová kandidátkou zmeny. Mikloš sa môže spoliehať aj na "ideologické hlasy" presvedčených pravičiarov a Radičová na sociálne témy, ktoré SDKÚ chýbajú. Keďže vo voľbách napokon rozhodujú počty, dôležité sú aj počty členov SDKÚ v jednotlivých regiónoch. Najpočetnejšie sú kraje Nitra a Prešov, ktoré majú vyše tisíc členov. Nasleduje Trnava a Žilina, ktoré majú vyše 800 členov, najmenej členov má Bratislava a Trenčín (menej ako 500). Ak zoberieme do úvahy ideologické rozdiely aj osobnostné vzťahy v rámci strany, zdá sa, že málopočetná Bratislava a Trenčín podporia skôr Mikloša. Radičová sa nezúčastnila v župnej kampani, aj keby sa jej podpora Frešovi zišla. Naopak, Nitra a do veľkej miery aj Prešov či Banská Bystrica, sa môžu kloniť k "červenšiemu" imidžu Ivety Radičovej. Ivan Mikloš má v strane svoje konflikty, nemá najlepšie vzťahy so Stanislavom Janišom v Martine ani Petrom Miššíkom v Nitre. Rozhodujúcim faktorom napokon môže byť vodcovská rola a prísľub širšej volebnej koalície, v ktorej by SDKÚ išla do volieb. Iveta Radičová už minulý týždeň rokovola so SaS o spoločnom projekte. To jej určite v očiach väčšiny členov neublíži.
.osudový boj
Hoci Iveta Radičová a Ivan Mikloš oznamovali svoj záujem kandidovať za lídra SDKÚ s úsmevom, vzájomne sa láskavo podpichovali a oslovovali "Ivan" a "Ivetka", je zrejmé, že sa schyľuje k osudovému boju. Pôjde v ňom nielen o Dzurindu, o výsledok SDKÚ vo voľbách, ale najmä o budúcnosť strany a vôbec celej občianskej pravice. O tom všetkom rozhodne okolo šesťtisíc členov SDKÚ.
Iveta Radičová má ako líderka oproti súperovi dve nesporné výhody: je populárnejšia a nie je spojená s kauzami ani financovaním SDKÚ. Strana na čele s Radičovou by neodstrašila svojich tradičných voličov, ale mala by nemalý potenciál pritiahnuť nových voličov. Takých, ktorí si želajú ľúbivú politiku, ale bez tváre večne nasrdeného a bojujúceho Fica. Je síce pravda, že Radičovej chýba dostatočný politický cit, čo sa ukázalo v prezidentskej kampani. No napriek tomu, že neprinášala žiadne témy a nedokázala rázne odbiť protimaďarskú kartu, prišlo ju v druhom kole voliť milión občanov, teda o 200-tisíc viac, než sa dalo očakávať. Radičovej imidž a úsmev pôsobí na masy Slovákov jednoducho dobre. Navyše, Ficovi by mohol odobrať voličov z radov žien. Radičová by mala v kampani ešte jeden dôležitý tromf, ktorý inak majstrovsky drží Fico: nikdy nepredkladala ani nehovorila nič nepopulárne.
Ivan Mikloš má opačný problém. Kým pre jadro prívržencov SDKÚ je autoritou, veľkým reformátorom, má rovnako ako Dzurinda nízky potenciál osloviť nových voličov. Líderstvo Dzurindovej dvojičky, symbolu "zlej" privatizácie a "protiľudových" reforiem by takisto mnohí vnímali ako frašku.
Účastníci primárnych volieb SDKÚ, ktorí kalkulujú len s ohľadom na volebné výsledky, majú pomerne ľahký výber. Ale čo bude so stranou po voľbách? Iveta Radičová v nej nemá silnú pozíciu, navyše ani nie je rozhodný typ političky. Keby zvíťazila v primárnych voľbách, a udržala si pozíciu po parlamentných voľbách, hrozilo by strane napätie, dokonca rozkol, ktrý by z úzadia podnecoval stále vitálny Dzurinda. Pod Radičovej vedením by sa SDKÚ posúvala aj politicky, začala by sa rozplývať kdesi v sociálno-liberálnom strede.
Kto chce zajtra populárnejšiu SDKÚ so širokou náručou, ale bez zreteľnejšieho programového kompasu, nech drží palce Radičovej. Kto chce naďalej samoľúbu, nie príliš populárnu, ale "starú dobrú" modrú s Dzurindom v úzadí, ten nech staví na Mikloša.
.bez peňazí to nejde
Už krátko po kolapse socializmu mnohým politikom došlo, že k tomu, aby ich strana bola úspešná, nestačí len nadšenie jej členov a sympatizantov. Skoro sa ukázalo, že aj keď majú ten najlepší program, bez silného marketingu to jednoducho nejde. Bilbordy či inzercia v médiách preukázateľne zaberali a keď ich mal jeden, nemohli ich ignorovať ani ostatní. Otázka znela, kde na to všetko vziať peniaze. Najmä, keď ceny inzercie prudko stúpali a médiá politickým stranám pred voľbami s obľubou účtovali aj prirážky navyše. Už v tom čase sa ceny kampaní pred parlamentnými voľbami napriek desaťmiliónovému limitu pohybovali od dvadsať do osemdesiat miliónov korún. Príspevky od štátu však v tom čase boli podstatne nižšie ako dnes. Marketing v takom rozsahu sa z nich jednoducho nedal zaplatiť. Každý sa teda zariadil, ako vedel. Stratégia sa v podstate odvíjala od toho, či strana bola vo vláde, alebo v opozícii. Tí, čo vládli, mohli rátať s vďačnosťou tých, ktorý umožnili zobnúť zo štátneho majetku. Či už účasťou na privatizácii štátneho majetku, alebo na štátnych zákazkách. Tí v opozícií hľadali iné možnosti. Našťastie tu pre nich existovala samospráva, nad časťou ktorej mali politickú kontrolu a ktorá tiež hospodárila s majetkom. Potom už napríklad stačilo len odsúhlasiť predaj pozemku za cenu úradného odhadu, pričom všetci vedeli, že jeho trhová cena je vyššia. Rozdiel putoval do straníckej pokladničky. Za slušné sa považovalo, keď bol rozdiel dve percentá. Za neslušné, keď predstavoval dvadsať percent.
Účasť vo vláde ponúkala omnoho lepšie možnosti. Zlatou baňou sa stali najmä provízie z veľkých štátnych zákaziek. Takto získané peniaze putovali na začiatku do schránky v zahraničnej banke, potom na niekoľko účtov a späť do politiky vplávali očistené - napríklad ako sumy získané za ťažko skontrolovateľné typy činností, teda konzultačné či právne služby. Stranícki finančníci sa niekedy ani nemuseli veľmi namáhať, keďže sofistikované finančné riešenia im často navrhovali aj veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré zo štátnych zákaziek profitovali. Kostlivci, ktorí dnes politickým stranám vypadávajú zo skríň, pochádzajú podľa pamätníkov najmä z obdobia, keď sa prostriedky, potrebné na masívne a efektívne politické kampane, nedali získať len z krištáľovočistých zdrojov.
.dnes už netreba, ale...
Situácia sa podľa zainteresovaných významne zlepšila, keď sa za druhej Dzurindovej vlády zvýšil štátny príspevok politickým stranám. Dnes má strana, ktorá vo voľbách získala viac ako tri percentá hlasov, nárok na jednorazový príspevok za hlasy vo výške jedného percenta priemernej mesačnej mzdy za každý získaný hlas. Rovnakú sumu, len rozpočítanú na celé volebné obdobie, ešte získa aj vo forme príspevku na činnosť. Parlamentné strany majú navyše nárok na každoročný príspevok za mandát vo výške tridsaťnásobku priemernej mesačnej mzdy za jeden mandát. Ak strana získa viac ako dvadsať mandátov, tak za dvadsiaty prvý a každý ďalší mandát je to už len dvadsaťnásobok priemernej mzdy. Pre lepšiu predstavu, o aké peniaze ide: Smer získal v roku 2008 na príspevkoch zo štátneho rozpočtu viac ako 49 miliónov korún a SDKÚ viac ako 32 miliónov. Vo forme jednorazového príspevku za hlasy získal Smer po voľbách v roku 2006 viac ako 116 miliónov a SDKÚ viac ako 73 miliónov korún. "Tie strany z toho už dnes prežijú a nemusia byť odkázané na čierne peniaze," povedal pre .týždeň bývalý funkcionár jednej z politických strán. Hneď však dodal, že celý problém má aj druhý rozmer. Okrem financovania politických strán vraj netreba zabúdať ani na financovanie predstaviteľov politických strán. A to sa v minulosti často riadilo podobnými mechanizmami.
.modrý pondelok
Čo sa teda vlastne stalo? V .týždni nezvykneme citovať bulvárny Nový čas, ale jeho titulok bol po pondelkovej tlačovej konferencii Mikuláša Dzurindu najvýstižnejší: Ficovi stačili tri tlačovky, aby zrazil Dzurindu na zem. "Modrý pondelok" bude mať závažné dôsledky pre Dzurindu, jeho stranu, opozíciu, ale aj pre samotného Fica.
Pristavme sa však pri Ficových víťazných úderoch. Nič podobné sa ešte v slovenskej politike po roku 1989 nestalo. Je to prvýkrát, čo predseda jednej strany vďaka informáciám, ktoré predhadzoval médiám, dosiahol odstúpenie svojho rivala. Dzurinda sa síce nevzdal funkcie predsedu, odstúpil "len" ako volebný líder, ale fakt, že najbližšie štyri roky nebude v parlamente, pravdepodobne rozhodne o jeho politickom konci. O tom vie svoje jeho český partner Mirek Topolánek, ktorý sa pred časom vzdal poslaneckého mandátu s tým, že do volieb toho pre občanov urobí viac z ulice. Voľby sa však po rozhodnutí Ústavného súdu odložili a pravicovej ODS jednoducho Topolánek v parlamente chýba. Oslabil tým stranu, ale najmä vlastnú pozíciu. A to sa mandátu vzdal len na pár mesiacov.
.majster improvizácie
Vráťme sa však k Ficovi. Jeho tri tlačovky, kde postupne otvoril financovanie SDKÚ, predaj straníckej budovy na Medenej ulici a hotela Fórum počas Dzurindovej vlády, spolu so schémou schránkových firiem mohli vyvolať dojem, že premiér Fico je majster komunikácie a správneho načasovania. Ale nie je to celkom tak. Ako sme sa dozvedeli z prostredia Smeru, Fico konal pomerne narýchlo. Prvé dve tlačovky pôsobili ešte pripravene, v tretej však už robil ľahko overiteľné chyby. Akoby jeho hlavným cieľom bolo skôr prekrytie parlamentnej schôdze o Kaliňákovi a najmä problémového mýtneho tendra. Ukázal na hotel Fórum a šokovanej verejnosti oznámil, že hotel sprivatizovali ľudia blízki SDKÚ a namiesto predajnej sumy 425 miliónov korún prišlo na účet Úradu vlády iba 300 miliónov korún. Lenže to bola chyba, ktorá celú minulotýždňovú vojnu otočila v neprospech Smeru a Roberta Fica. Dzurindov Úrad vlády dostal v dvoch splátkach celú sumu, navyše Mikuláš Dzurinda čoskoro úspešne prehodil výhybku a médiá sa začali venovať prepojeniam hotela Fórum na J&T. Robert Fico je síce skvelý marketingový hráč, ale nič viac. V ten istý deň Dzurinda odstúpil z čela kandidátky strany a špičky Smeru sa dlhé hodiny sami seba pýtali, či to neprestrelili, keď sa takmer päť mesiacov pred voľbami pripravili o svoj hlavný terč, nepopulárneho Dzurindu. Keď následne Fico svoje lapsusy o deň neskôr prekrýval tvrdeniami, že sa vzhľadom na všetko, čo o financovaní SDKÚ vie, bojí o vlastný život, bola to už len smiešna mečiarovská paranoja. Zdá sa, že Robert Fico už žiadne nové informácie nemá - bude ich zháňať improvizovane, ako v prípade hotela Fórum.
.dzurindov mýtus
Otázkou dňa je však niečo iné. Čo vlastne znamená Dzurindova rezignácia na volebného lídra? Je to Dzurindov koniec alebo iba najnovší manéver politika, ktorý dokáže všetko prežiť? Môže Dzurinda prežiť v opozícii štyri roky mimo parlamentu?
Reálne sú v podstate tri scenáre. Ak modrí voľby prehrajú, nebudú schopní vytvoriť vládu, Dzurinda skončil. Volebná líderka Radičová by mala veľkú šancu prežiť aj relatívny neúspech. Ešte stále totiž má neúspech na koho zhodiť, pochovať ju môžu len obrovské chyby v kampani. Ak prehrá SDKÚ na čele s Miklošom, staihne tým seba aj Dzurindu. Ak by Mikloš dokázal získať pre SDKÚ viac mandátov ako Dzurinda v minulých voľbách, bol by to už jeho úspech a Dzurindovu budúcnosť by držal v rukách on sám. Jediný spôsob, ako by mohol Dzurinda reálne prežiť, je napodobiť Jána Čarnogurského z roku 1998. Ani on totiž vtedy nekandidoval do volieb (odmietol odísť z KDH a prijať miesto na kandidátke SDK), ale hneď po voľbách mal isté miesto vo vláde. Zázraky síce nie sú nemožné, ale bavíme sa v rovine zázrakov. Ak by opozícia na čele s SDKÚ zázračne dokázala získať parlamentnú väčšinu, vrátil by sa aj Dzurinda. Netreba však zabúdať, že aj pre Dzurindu, ktorý je v slovenskej politike už 18 rokov, platí, že je smrteľný. Napokon, ešte pred dvoma týždňami by si nikto nemyslel, aký je Dzurinda vlastne slabý. Stačili tri Ficove tlačovky a všetko je inak.
Mimochodom, pre machiavelistu sa Dzurindovo rozhodnutie javí s odstupom času ako chyba. Namiesto toho, aby vrátil úder a zašpinil povesť Fica a z celého súboja už ikstýkrát urobil zápas medzi väčším a menším zlom, urobil opak. Zobral tým na seba zodpovednosť a vinu za minulosť. Pretože, ak by nebol vinný a financovanie by sa dalo vysvetliť, prečo by odstupoval? Ďalšou chybou bola aj tlačovka pár dní pred modrým pondelkom, keď staré kauzy a financovanie SDKÚ bránili všetky nové tváre strany: od Jurzycu cez Žitňanskú až po Radičovú. Ak Dzurinda už vtedy uvažoval o svojom odchode, príliš tým svojím spolustraníkom nepomohol...
.kto je modrejší
Ak dnes existuje skupina ľudí, ktorá o Dzurindovi nepochybuje a pre ktorých je to len ďalší manéver, po ktorom opäť príde Mikuláš Víťazný, sú to straníci SDKÚ. Ale nie všetci. Poslanci SDKÚ chodili minulý týždeň po parlamente ako bez duše. Prezrádzali to ich zarazené tváre a takisto neopätované humorné poznámky. Pre poslancov a ich umiestnenky na kandidátke nie je pár mesiacov pred voľbami nič horšie než neistota.
Stranícke primárne voľby sa uskutočnia koncom februára a dnes sú iba dve istoty. Mikloš bude s podporou Dzurindu a možno aj širšieho vedenia strany kandidátom kontinuity a Radičová kandidátkou zmeny. Mikloš sa môže spoliehať aj na "ideologické hlasy" presvedčených pravičiarov a Radičová na sociálne témy, ktoré SDKÚ chýbajú. Keďže vo voľbách napokon rozhodujú počty, dôležité sú aj počty členov SDKÚ v jednotlivých regiónoch. Najpočetnejšie sú kraje Nitra a Prešov, ktoré majú vyše tisíc členov. Nasleduje Trnava a Žilina, ktoré majú vyše 800 členov, najmenej členov má Bratislava a Trenčín (menej ako 500). Ak zoberieme do úvahy ideologické rozdiely aj osobnostné vzťahy v rámci strany, zdá sa, že málopočetná Bratislava a Trenčín podporia skôr Mikloša. Radičová sa nezúčastnila v župnej kampani, aj keby sa jej podpora Frešovi zišla. Naopak, Nitra a do veľkej miery aj Prešov či Banská Bystrica, sa môžu kloniť k "červenšiemu" imidžu Ivety Radičovej. Ivan Mikloš má v strane svoje konflikty, nemá najlepšie vzťahy so Stanislavom Janišom v Martine ani Petrom Miššíkom v Nitre. Rozhodujúcim faktorom napokon môže byť vodcovská rola a prísľub širšej volebnej koalície, v ktorej by SDKÚ išla do volieb. Iveta Radičová už minulý týždeň rokovola so SaS o spoločnom projekte. To jej určite v očiach väčšiny členov neublíži.
.osudový boj
Hoci Iveta Radičová a Ivan Mikloš oznamovali svoj záujem kandidovať za lídra SDKÚ s úsmevom, vzájomne sa láskavo podpichovali a oslovovali "Ivan" a "Ivetka", je zrejmé, že sa schyľuje k osudovému boju. Pôjde v ňom nielen o Dzurindu, o výsledok SDKÚ vo voľbách, ale najmä o budúcnosť strany a vôbec celej občianskej pravice. O tom všetkom rozhodne okolo šesťtisíc členov SDKÚ.
Iveta Radičová má ako líderka oproti súperovi dve nesporné výhody: je populárnejšia a nie je spojená s kauzami ani financovaním SDKÚ. Strana na čele s Radičovou by neodstrašila svojich tradičných voličov, ale mala by nemalý potenciál pritiahnuť nových voličov. Takých, ktorí si želajú ľúbivú politiku, ale bez tváre večne nasrdeného a bojujúceho Fica. Je síce pravda, že Radičovej chýba dostatočný politický cit, čo sa ukázalo v prezidentskej kampani. No napriek tomu, že neprinášala žiadne témy a nedokázala rázne odbiť protimaďarskú kartu, prišlo ju v druhom kole voliť milión občanov, teda o 200-tisíc viac, než sa dalo očakávať. Radičovej imidž a úsmev pôsobí na masy Slovákov jednoducho dobre. Navyše, Ficovi by mohol odobrať voličov z radov žien. Radičová by mala v kampani ešte jeden dôležitý tromf, ktorý inak majstrovsky drží Fico: nikdy nepredkladala ani nehovorila nič nepopulárne.
Ivan Mikloš má opačný problém. Kým pre jadro prívržencov SDKÚ je autoritou, veľkým reformátorom, má rovnako ako Dzurinda nízky potenciál osloviť nových voličov. Líderstvo Dzurindovej dvojičky, symbolu "zlej" privatizácie a "protiľudových" reforiem by takisto mnohí vnímali ako frašku.
Účastníci primárnych volieb SDKÚ, ktorí kalkulujú len s ohľadom na volebné výsledky, majú pomerne ľahký výber. Ale čo bude so stranou po voľbách? Iveta Radičová v nej nemá silnú pozíciu, navyše ani nie je rozhodný typ političky. Keby zvíťazila v primárnych voľbách, a udržala si pozíciu po parlamentných voľbách, hrozilo by strane napätie, dokonca rozkol, ktrý by z úzadia podnecoval stále vitálny Dzurinda. Pod Radičovej vedením by sa SDKÚ posúvala aj politicky, začala by sa rozplývať kdesi v sociálno-liberálnom strede.
Kto chce zajtra populárnejšiu SDKÚ so širokou náručou, ale bez zreteľnejšieho programového kompasu, nech drží palce Radičovej. Kto chce naďalej samoľúbu, nie príliš populárnu, ale "starú dobrú" modrú s Dzurindom v úzadí, ten nech staví na Mikloša.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.