Ani zmena názvu nezmenila nič na tom, že pre bežného čitateľa je to nudné čítanie prešpikované termínmi ako cyklické saldo, automatické stabilizátory či štrukturálny deficit. Za zložitými pojmami sa však skrýva analýza jednoduchej rovnice - príjmy štátu vs. výdavky štátu.
V prípade Slovenska, a v súčasnosti aj takmer všetkých ostatných krajín EÚ, má pravá strana tejto rovnice navrch, môžeme hovoriť skôr o nerovnici. Tento materiál preto navrhuje kroky, ktorými chce vláda dospieť k rovnováhe, aby ľavá strana nemusela byť ustavične zaťažovaná o premennú s názvom deficit verejných financií.
Treba povedať, že rozhodujúci kus práce na dosahovaní rovnováhy máte pred sebou vy, milí daňoví poplatníci. Od vás sa očakáva, že v tomto roku zaplatíte o 3,3 percenta viac daní ako v roku 2009. A do roku 2012 ešte musíte pridať vo svojom úsilí, lebo podľa rozpočtovej trojročnice musíte splniť plán na 121 percent minuloročného výkonu. Návrh opatrení však predsa len obsahuje aj kontrolné a úsporné opatrenia na strane štátu, ktoré by mohli daňového poplatníka presvedčiť, že jeho úsilie nie je len kŕmením bezodného Leviatana. Neistota v predchádzajúcej vete vyplýva z toho, že opatrenia nie sú záväzné a pred ich zavedením budú musieť byť najprv prežuté v procese politického vyjednávania, ktorý môže dobrý úmysel načisto vygumovať.
Z kontrolných opatrení určite stoja za zmienku regulácia výšky štátneho dlhu a výdavkové stropy. Hoci konkrétne číslo dokument neuvádza, minister financií Ján Počiatek zmienil hodnotu 60 percent. Taký limit de facto povoľuje ustavičný rast dlhu v absolútnom vyjadrení, pričom ekonomické teórie, ktoré by odporúčali dlhodobé deficitné hospodárenie štátu, sa hľadajú len ťažko. Dokonca aj Keynes, najznámejší agitátor vyšších verejných výdavkov v čase recesie, požadoval v mimokrízových časoch prebytkové rozpočty, a teda znižovanie verejného dlhu.
Stanovenie fixnej hranice je síce lepšie ako žiadne, ale rozhodne nie postačujúce pravidlo. Hodnota relatívneho podielu dlhu voči HDP vedie k odvracaniu pozornosti od skutočného rastu dlhu. Ten, schovávajúc sa za vysoký rast HDP, vzrástol v prepočte na obyvateľa za tri roky o 40 percent, na hodnotu 4 360 eur. Ako daňový poplatník pritom neočakávam, že vláda bude zvyšovať verejný dlh rovnomerne s rastom mojej pridanej hodnoty (rozumej s rastom HDP). Ak existuje zodpovednosť voči budúcim generáciám, tak by sa mala stelesniť práve vo vyrovnaných rozpočtoch, minimálne v nekrízových časoch. Z tohto pohľadu by bolo dôležitejšie ďalšie pravidlo, že rozpočet nesmie skončiť v schodku, respektíve, nesmie zvyšovať budúci dlh, ak HDP rastie.
Nech by bolo pravidlo o výške dlhu stanovené tak či onak, rozhodujúce nakoniec bude to, kto a ako bude niesť zodpovednosť za jeho nedodržanie.
Pokiaľ nebude možné vyvodiť osobnú zodpovednosť s adekvátnymi následkami, také pravidlo bude len formálnym cvičením s obmedzeným dosahom na dlhodobú udržateľnosť verejných financií. To isté platí pre výdavkové stropy. Kam vedú pravidlá bez vyvodzovania zodpovednosti za ich neplnenie, to nám už ukázali maastrichské kritériá.
Zoznam úsporných opatrení je čítaním s horkastou príchuťou, i napriek tomu, že ide o potrebné kroky. Centrálne obstarávanie, štátna agentúra správy majetku, informatizácia či reorganizácia štátnej správy sú ilustráciou neschopnosti súčasnej vlády zvyšovať svoju efektívnosť. Takmer všetky možno nájsť v podobne optimistických, ale päť rokov starých dokumentoch. Azda s výnimkou navrhovaného projektu vládneho mestečka, ktoré sa zdá túžbou súčasného ministra financií. I napriek tomu, že prínosy koncentrácie ministerstiev, ktoré bežný občan pravidelne nenavštevuje a najmä v časoch beznákladovej elektronickej komunikácie, nie sú zrejmé.
Program stability pripravila vláda, ktorá v čase krízy rok nebola schopná prijať zákony vedúce k dlhodobým úsporám. To nevyhnutne znižuje váhu navrhovaných opatrení. Na druhej strane, ľavicová vláda plánuje na európske pomery rýchle znižovanie schodku verejných financií a ich stav má ku gréckej mizérii stále ďaleko. Rozhodujúce však bude, ako sa k tomu dokumentu postaví nová vláda. Bodaj by bola v šetrení razantnejšia.
Autor je analytik INESS.
V prípade Slovenska, a v súčasnosti aj takmer všetkých ostatných krajín EÚ, má pravá strana tejto rovnice navrch, môžeme hovoriť skôr o nerovnici. Tento materiál preto navrhuje kroky, ktorými chce vláda dospieť k rovnováhe, aby ľavá strana nemusela byť ustavične zaťažovaná o premennú s názvom deficit verejných financií.
Treba povedať, že rozhodujúci kus práce na dosahovaní rovnováhy máte pred sebou vy, milí daňoví poplatníci. Od vás sa očakáva, že v tomto roku zaplatíte o 3,3 percenta viac daní ako v roku 2009. A do roku 2012 ešte musíte pridať vo svojom úsilí, lebo podľa rozpočtovej trojročnice musíte splniť plán na 121 percent minuloročného výkonu. Návrh opatrení však predsa len obsahuje aj kontrolné a úsporné opatrenia na strane štátu, ktoré by mohli daňového poplatníka presvedčiť, že jeho úsilie nie je len kŕmením bezodného Leviatana. Neistota v predchádzajúcej vete vyplýva z toho, že opatrenia nie sú záväzné a pred ich zavedením budú musieť byť najprv prežuté v procese politického vyjednávania, ktorý môže dobrý úmysel načisto vygumovať.
Z kontrolných opatrení určite stoja za zmienku regulácia výšky štátneho dlhu a výdavkové stropy. Hoci konkrétne číslo dokument neuvádza, minister financií Ján Počiatek zmienil hodnotu 60 percent. Taký limit de facto povoľuje ustavičný rast dlhu v absolútnom vyjadrení, pričom ekonomické teórie, ktoré by odporúčali dlhodobé deficitné hospodárenie štátu, sa hľadajú len ťažko. Dokonca aj Keynes, najznámejší agitátor vyšších verejných výdavkov v čase recesie, požadoval v mimokrízových časoch prebytkové rozpočty, a teda znižovanie verejného dlhu.
Stanovenie fixnej hranice je síce lepšie ako žiadne, ale rozhodne nie postačujúce pravidlo. Hodnota relatívneho podielu dlhu voči HDP vedie k odvracaniu pozornosti od skutočného rastu dlhu. Ten, schovávajúc sa za vysoký rast HDP, vzrástol v prepočte na obyvateľa za tri roky o 40 percent, na hodnotu 4 360 eur. Ako daňový poplatník pritom neočakávam, že vláda bude zvyšovať verejný dlh rovnomerne s rastom mojej pridanej hodnoty (rozumej s rastom HDP). Ak existuje zodpovednosť voči budúcim generáciám, tak by sa mala stelesniť práve vo vyrovnaných rozpočtoch, minimálne v nekrízových časoch. Z tohto pohľadu by bolo dôležitejšie ďalšie pravidlo, že rozpočet nesmie skončiť v schodku, respektíve, nesmie zvyšovať budúci dlh, ak HDP rastie.
Nech by bolo pravidlo o výške dlhu stanovené tak či onak, rozhodujúce nakoniec bude to, kto a ako bude niesť zodpovednosť za jeho nedodržanie.
Pokiaľ nebude možné vyvodiť osobnú zodpovednosť s adekvátnymi následkami, také pravidlo bude len formálnym cvičením s obmedzeným dosahom na dlhodobú udržateľnosť verejných financií. To isté platí pre výdavkové stropy. Kam vedú pravidlá bez vyvodzovania zodpovednosti za ich neplnenie, to nám už ukázali maastrichské kritériá.
Zoznam úsporných opatrení je čítaním s horkastou príchuťou, i napriek tomu, že ide o potrebné kroky. Centrálne obstarávanie, štátna agentúra správy majetku, informatizácia či reorganizácia štátnej správy sú ilustráciou neschopnosti súčasnej vlády zvyšovať svoju efektívnosť. Takmer všetky možno nájsť v podobne optimistických, ale päť rokov starých dokumentoch. Azda s výnimkou navrhovaného projektu vládneho mestečka, ktoré sa zdá túžbou súčasného ministra financií. I napriek tomu, že prínosy koncentrácie ministerstiev, ktoré bežný občan pravidelne nenavštevuje a najmä v časoch beznákladovej elektronickej komunikácie, nie sú zrejmé.
Program stability pripravila vláda, ktorá v čase krízy rok nebola schopná prijať zákony vedúce k dlhodobým úsporám. To nevyhnutne znižuje váhu navrhovaných opatrení. Na druhej strane, ľavicová vláda plánuje na európske pomery rýchle znižovanie schodku verejných financií a ich stav má ku gréckej mizérii stále ďaleko. Rozhodujúce však bude, ako sa k tomu dokumentu postaví nová vláda. Bodaj by bola v šetrení razantnejšia.
Autor je analytik INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.