Z vydobytia si lepšej pozície v medzinárodných rankingoch sa stáva otázka prestíže: štúdia dublinského Technologického inštitútu uvádza citáty litovského prezidenta, šéfa kórejskej univerzity a írskych politikov, ktorí rôznymi slovami vyjadrujú jednu a tú istú ambíciu: chceme sa stať jednou z desiatich najlepších univerzít sveta, vláda si želá prvotriednu univerzitu svetovej prestíže, do troch rokov chceme dve univerzity v svetovej dvadsiatke (citáty sú z amerického vzdelávacieho serveru Higher Ed).
Ambície to sú vysoké a málo realistické zároveň - prvú svetovú dvadsiatku podľa väčšiny rankingov spoľahlivo kontrolujú americké a britské univerzity. Dobre však ukazujú trend: v globálnom svete sa aj lokálni hráči začínajú globálne porovnávať, a okrem ohrozenia dokážu v tomto porovnaní vidieť aj príležitosť. To vyžaduje zmenu paradigmy, bez ktorej musia akademickí funkcionári na univerzitách strednej a východnej Európy zaplakať: španielsky Ranking Web of World Universities, ktorý meria 6000 svetových univerzít, uvádza dve najlepšie školy z tejto oblasti na miestach 97 (pražská Karlova univerzita) a 116 (brnenská Masarykova univerzita); bratislavská Univerzita Komenského ako najlepšia zo slovenských vysokých škôl je podľa tohto merania na 508. mieste. V iných rebríčkoch sa do prvých dvoch stovák univerzít sveta nedostane z Čiech alebo zo Slovenska ani jedna.
S rankingami a meraním je samozrejme problém, a nemusia ho mať len tí, ktorí sa cítia rok čo rok zverejňovanými výsledkami urazení. Dôraz na "top 100" či "top 200" škôl sveta môže viesť k pokriveným prioritám: vysokých škôl sú na svete tisíce, a dôraz na tých pár najlepších môže viesť k reálnemu ochudobneniu tých menších. Podobný problém riešia dnes aj americké univerzity, kde pár najlepších škôl (Harvard, Yale, Princeton) má oveľa viac zdrojov ako ešte stále špičkové univerzity z druhej či tretej svetovej desiatky. A predovšetkým, tak ako interné systémy hodnotenia kvality nemusia objektívne zachytiť to, čo sa v procese naozaj deje, ani jednotne používané kritériá ešte nemusia verne odrážať skutočnú pridanú hodnotu pre študenta, dokonca ani pre spoločnosť. Keď budeme merať nesprávne veci, nemôžeme dostať správne výsledky. Doug Lederman z Higher Ed napríklad uvádza, že viaceré rankingy nadmerne zvýhodňujú prírodné vedy, predovšetkým biológiu. Štúdie a články z tejto oblasti majú zvyčajne viacero autorov, čo vedie ku skresleniu pri používaní citačných indexov. Presuny v rebríčkoch medzi jednotlivými špičkovými školami zasa bývajú ovplyvnené zlepšením v niektorej konkrétnej oblasti (napríklad otvorením laboratória alebo univerzitného výskumného centra), ktoré sa prakticky týka iba menšiny študentov.
Práve preto je dobré čítať a používať rebríčky selektívne: Robert Morse z týždenníka U.S. News & World Report, ktorý zverejňuje asi najrešpektovanejší svetový univerzitný rating, uvádza štúdiu kalifornskej univerzity UCLA, podľa ktorej sa americkí študenti v skutočnosti samotným rebríčkom riadia iba ako jedným z kritérií, a to dokonca až ako dvanástym v poradí (pred ním skončili kritériá ako dobrá akademická reputácia, možnosť získať dobré zamestnanie na základe konkrétnej školy, možnosť získať finančnú pomoc, náklady na štúdium alebo návšteva školského kampusu).
Ratingy sú napriek tomu najúčinnejším nástrojom zvyšovania kvality škôl. Ak chcú univerzity strednej a východnej Európy v konkurencii tých najlepších naozaj uspieť, zistia, že okrem výrazne väčších štátnych prostriedkov a okrem možnosti zarábať si budú musieť prísť aj iné zmeny (o niektorých z nich hovoria aj materiály ARRA): viac konkurencie medzi školami aj v ich vnútri, modernejšie riadenie, hoci aj na úkor volených akademických orgánov. Po vzory bude treba ísť do krajín, ktoré majú väčšinu v prvej stovke najlepších škôl, teda do Spojených štátov a do Veľkej Británie.
Ambície to sú vysoké a málo realistické zároveň - prvú svetovú dvadsiatku podľa väčšiny rankingov spoľahlivo kontrolujú americké a britské univerzity. Dobre však ukazujú trend: v globálnom svete sa aj lokálni hráči začínajú globálne porovnávať, a okrem ohrozenia dokážu v tomto porovnaní vidieť aj príležitosť. To vyžaduje zmenu paradigmy, bez ktorej musia akademickí funkcionári na univerzitách strednej a východnej Európy zaplakať: španielsky Ranking Web of World Universities, ktorý meria 6000 svetových univerzít, uvádza dve najlepšie školy z tejto oblasti na miestach 97 (pražská Karlova univerzita) a 116 (brnenská Masarykova univerzita); bratislavská Univerzita Komenského ako najlepšia zo slovenských vysokých škôl je podľa tohto merania na 508. mieste. V iných rebríčkoch sa do prvých dvoch stovák univerzít sveta nedostane z Čiech alebo zo Slovenska ani jedna.
S rankingami a meraním je samozrejme problém, a nemusia ho mať len tí, ktorí sa cítia rok čo rok zverejňovanými výsledkami urazení. Dôraz na "top 100" či "top 200" škôl sveta môže viesť k pokriveným prioritám: vysokých škôl sú na svete tisíce, a dôraz na tých pár najlepších môže viesť k reálnemu ochudobneniu tých menších. Podobný problém riešia dnes aj americké univerzity, kde pár najlepších škôl (Harvard, Yale, Princeton) má oveľa viac zdrojov ako ešte stále špičkové univerzity z druhej či tretej svetovej desiatky. A predovšetkým, tak ako interné systémy hodnotenia kvality nemusia objektívne zachytiť to, čo sa v procese naozaj deje, ani jednotne používané kritériá ešte nemusia verne odrážať skutočnú pridanú hodnotu pre študenta, dokonca ani pre spoločnosť. Keď budeme merať nesprávne veci, nemôžeme dostať správne výsledky. Doug Lederman z Higher Ed napríklad uvádza, že viaceré rankingy nadmerne zvýhodňujú prírodné vedy, predovšetkým biológiu. Štúdie a články z tejto oblasti majú zvyčajne viacero autorov, čo vedie ku skresleniu pri používaní citačných indexov. Presuny v rebríčkoch medzi jednotlivými špičkovými školami zasa bývajú ovplyvnené zlepšením v niektorej konkrétnej oblasti (napríklad otvorením laboratória alebo univerzitného výskumného centra), ktoré sa prakticky týka iba menšiny študentov.
Práve preto je dobré čítať a používať rebríčky selektívne: Robert Morse z týždenníka U.S. News & World Report, ktorý zverejňuje asi najrešpektovanejší svetový univerzitný rating, uvádza štúdiu kalifornskej univerzity UCLA, podľa ktorej sa americkí študenti v skutočnosti samotným rebríčkom riadia iba ako jedným z kritérií, a to dokonca až ako dvanástym v poradí (pred ním skončili kritériá ako dobrá akademická reputácia, možnosť získať dobré zamestnanie na základe konkrétnej školy, možnosť získať finančnú pomoc, náklady na štúdium alebo návšteva školského kampusu).
Ratingy sú napriek tomu najúčinnejším nástrojom zvyšovania kvality škôl. Ak chcú univerzity strednej a východnej Európy v konkurencii tých najlepších naozaj uspieť, zistia, že okrem výrazne väčších štátnych prostriedkov a okrem možnosti zarábať si budú musieť prísť aj iné zmeny (o niektorých z nich hovoria aj materiály ARRA): viac konkurencie medzi školami aj v ich vnútri, modernejšie riadenie, hoci aj na úkor volených akademických orgánov. Po vzory bude treba ísť do krajín, ktoré majú väčšinu v prvej stovke najlepších škôl, teda do Spojených štátov a do Veľkej Británie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.