Namočení

 Jedným sa potvrdia miliardy, druhým milióny. Pravicová opozícia sa právom cíti dotknutá, že tie drobné (nezrovnalosti) sa tu kladú na roveň vládnym čachrom s číslami, ktoré majú viac núl. Azda si to aspoň časť voličov spočíta. Obraz krajiny, v ktorej sú všetci, ktorí dostali príležitosť, v čomsi namočení, však projektuje pochmúrnu  perspektívu do budúcnosti. 

Domáce i zahraničné skúsenosti hovoria o viacerých typických reakciách verejnosti, ktorej sa takýto obraz opakovane predkladá. Jednou reakciou je pokles spoločenskej dôvery a všeobecná apatia. Ak sú všetci v čomsi namočení, nemá zmysel sa do ničoho miešať, starať a zasahovať, treba sa venovať iba sebe a svojim najbližším. Predvlaňajší sociologický prieskum SAV priniesol takéto zistenia o slovenských občanoch, pričom podľa autorov prieskumu tých, ktorí sú presvedčení, že ľuďom možno dôverovať, je na Slovensku „menej ako tých, čo veria v reinkarnáciu“. Francis Fukuyama takéto zistenia interpretuje aj v ich ekonomických dopadoch: spoločnosti, ktoré nedôverujú svojim inštitúciám a v ktorých sa dôvera končí na hranici rodiny, zvyčajne fungujú s málo efektívnym a veľmi drahými organizáciami. Povedané inak, za nedostatok dôvery platia vysokú cenu. Možno však nájsť aj drastickejšie príklady dopadov spoločenskej apatie: na začiatku II. svetovej vojny bolo kedysi mocné Francúzsko demoralizované nielen silou svojho nacistického suseda a pocitom viny za príliš ťažké tresty, ktoré na Nemecko uvalili vo Versialles, ale aj sériou škandálov a korupčných afér popredných predstaviteľov štátu. Je ťažké obetovať sa za niečo, čo vás znechucuje. 

Okrem takýchto pasívnych reakcií na pocit, že tí hore sú „všetci namočení“, poznáme aj reakcie aktívne. Jedna z nich vedie k tomu, že namiesto nedokonalej a skorumpovanej demokracie začne verejnosť hľadať systémové alternatívy. V minulom storočí boli dva tragické pokusy o systémovú alternatívu – fašizmus a komunizmus – a viacero menších pokusov. Napríklad k nástupu ajatolláha Chomejního k moci v Iráne v roku 1979 prispelo všeobecné rozčarovanie z korupcie a hrubého spôsobu vlády iránskeho šacha. A  príkladom alternatívy voči nedokonalej demokracii sú populistickí politici, pre ktorých sa ústava a zákony stávali iba prekážkou na presadenie „vôle ľudu“. Populistickí vodcovia majú najväčšiu tradíciu v Latinskej Amerike, a pár rokov po páde komunizmu sa zdalo, že politická kultúra strednej a východnej Európy vrátane Slovenska bude mať pre latinskoamerický model slabosť. Sklamanie tých čias súviselo najviac s tým, aké ťažké bolo premeniť spoločnosť z komunistickej na demokratickú. Dnešné sklamania z korupcie a z pocitu „namočenia všetkých“ však dláždia cestu reprízam, možno aj vo väčšej ostrosti a farbe. 

Jestvujú aj iné príklady, ktoré naopak ukazujú cestu, ako „namočenosti“ čeliť. Na pocit, že americkí politici príliš sledujú svoje záujmy a ešte k tomu aj príliš zadlžujú štát a jeho (hlavne budúcich) občanov, je populistické hnutie „tea parties“, protestných zhromaždení názvom nadväzujúcich na „čajovú party“ z konca 18. storočia, kedy americkí kolonisti potopili v bostonskom prístave debny s čajom na protest proti britským daniam. Americké čajové protesty sú občas radikálne, no sú príkladom občianskej mobilizácie, ktorá nežiada zmenu pomerov, ale skôr korekciu neudržateľných chýb. 

A dobrým príkladom môžu byť aj ostrovy pozitívnej deviácie, koncept „pozitívne uvažujúcich“ ľudí z obdobia na konci komunizmu, ktorí sa aspoň vo svojom okolí snažili dávať veci do poriadku a pripravovali sa tak, až doba dozreje na väčšie, radikálnejšie riešenie. V našom prípade nie na zmenu systému, ale postojov kritickej väčšiny. Či medzitým krajinu čaká „latinskoamerická“ alebo nejaká ešte radikálnejšia fáza, však nevedno.