Haiti: Život po smrti

Médiá, najmä tie elektronické, sú hysterické. Túto tisíckrát overenú pravdu si uvedomujeme, keď stojíme v piatok podvečer, dva týždne po zemetrasení, v zadnom dvore nemocnice Sv. Damiána v hlavnom meste Port-au-Prince. Onkologička Veronika Švábová hovorí, že keď sem išla z Bratislavy, takmer spisovala poslednú vôľu. Pod dojmom správ o kopách mŕtvol v uliciach a rabujúcich gangoch. Gynekológ Marián Bartkoviak vyzerá, že je v pohode. Peklo na obrazovkách vydesilo aj farníkov českého misionára Romana Musila. Už dlhé roky pôsobí na severe Haiti (pozri rámček), ktorý teraz nebol dotknutý zemetrasením. Iste, najúčinnejšie sú tie najdesivejšie obrázky. A pritom máloktorý televízny divák tuší, že veľké časti mesta stoja. Zatiaľ, pretože mnohé narušené budovy ešte popadajú ako hnilé hrušky. 

„Moji farníci videli tie hrôzy v televízii a nechceli ma sem pustiť, báli sa o mňa. Vnucovali mi dvoch chlapov ako ochranku,“ vraví otec Musil, ktorý tu týždeň pomáhal slovenským lekárom a záchranárom s logistikou a tlmočením.

Slovenskí záchranári a lekári z tímu profesora Krčméryho za nemocnicou v blízkosti ambasády Spojených štátov, ktorú teraz nonstop obliehajú stovky zúfalcov žiadajúcich o vízum, vybudovali provizórny stanový tábor. Po náročnom týždni o chvíľu odchádzajú všetci domov, okrem štyroch lekárov. Ostávame tu s nimi ešte dvaja, s Ľubošom Hrivňákom z Človeka v ohrození. Naši lekári, akokoľvek „ostrieľaní“ z Afriky, nevedia zakryť obavy. Dôvod? Ostali tu s nami stany, lôžka a iný materiál zo slovenskej rozvojovej pomoci. Ale aj lieky, potraviny, voda. Pre ďalších lekárov, ktorí prídu zo Slovenska. Napokon „sa“ to všetko rozdá miestnym. Ale ako? A kto? Máme zodpovednosť za veci, pre ktoré sa tu na ostrove teraz ľudia bijú. Znamenajú prežitie alebo smrť.

Stali sme sa teda rukojemníkmi pomoci. Spoza plota nemocnice, ktorý zničilo zemetrasenie, už nazízajú Haiťania, čo prišli o strechu nad hlavou. Pozorne sledujú zásoby, ktoré odnášame do spoločného stanu. Blížim sa pomaly k nim a pýtam sa, kto sú. „Máte nejaký problém?“ odpovedá Haiťanka protiotázkou. Nemám. A pochybujem, že ak by som ho aj mal, tak ho vyrieši miestny „týpek“ z bezpečnostnej služby nemocnice, ktorého sme si najali, aby to tu strážil. Ku gáži dohodnutej honorárnym konzulom mu priplácame päť dolárov na deň. Cez deň, keď chodíme všetci do terénu, bude tábor prázdny. A frajer s tmavými okuliarmi, čiernou vestou, koženými rukavicami a automatickou puškou síce trochu budí rešpekt, je však sám. 

Stmieva sa. „Keby nám tu záchranári nechali aspoň útočné nože, na sebaobranu,“ povzdychne si chirurg Pavol Patro a dodá: „Chlapci, keby nás tu napadli, tak si s dvoma, troma poradím. Ale čo s tými ostatnými?“ Nepovieme s Ľubošom nič. Nezvyšujeme hladinu temných vízií. Napokon, nejde o nás, ale o tých chudákov všade naokolo. O siedmej padne noc. Na Haiti je teraz zima. To znamená tridsať stupňov aj večer a vysokú vlhkosť vzduchu. Sedíme mĺkvo pri cigarách a fľaškovom pive Préstige. S množstvom konzerv a cereálnych tyčiniek, našej strave na najbližšie dni. Opretí o stenu budovy myslíme na to, či by sa na nás zosypala, keby prišli ďalšie otrasy. Ostali sme sami. Štyria muži a dve ženy zo Slovenska, jeden český misionár a jeden haitský lekár. 

Prechádzame s naším dominikánskym šoférom Antoniom obhospodarovanou krajinou. Banánové plantáže, kvalitná asfaltka, mládež na motorkách. Po španielsky hovoriaca perla Karibiku (jedna z viacerých) sa pripravuje na voľby, o čom svedčia bilbordy dobre živených a oblečených kandidátov a kandidátok. Ročne sa v tunajších rezortoch na pobreží „opeká“ štyri a pol milióna turistov z celého sveta. A Haiti? Nemáte menej provokatívne otázky? Sotva možno veriť štatistikám, že túto nešťastnú  „podkovu“ s takmer deviatimi miliónmi obyvateľov a veľkú asi ako polovica Slovenska, akoby prilepenú na západnú časť ostrova, ročne navštívi milión turistov. Podkova pre šťastie. Áno, Dominikánska republika je Amerika – a Haiti Afrika. Zjednodušenie, no pravdivé. 

„Amigo, blížime sa k hranici,“ vraví Antonio po štyroch hodinách jazdy z hlavného mesta. Ani on ešte na Haiti nikdy nebol. V meste Jimani, jedinom ako-tak uspôsobenom cestnom priechode medzi týmito dvoma svetmi, očakávame cesty plné kamiónov s humanitárnou pomocou a utečencov po zemetrasení. Realita je iná. Hranica je takmer prázdna. To iba veľkú železnú bránu ručne otvárajú a zatvárajú dvaja dominikánski vojaci. Ako z rozprávky. Špacírujú sa tu ženy s tovarom tradične vyloženým na hlave. Vypĺňame výstupné formuláre a vchádzame na Haiti – bez akejkoľvek kontroly haitských úradov. Trhovisko, špina, žobráci, rozbitá cesta. 

Po hodine sa ocitneme na východnej periférii Port-au-Prince. Domy tu takmer všetky stoja, takže chápem pochybnosti českého kolegu, fotografa Jana Šibíka, či nejde v médiách o zveličovaný „humanitárny marketing“. Nejde. Áno, metropola neľahla popolom úplne. No čím viac sa blížime k centru mesta, tým trosiek pribúda. Niekde padli celé ulice. 

„Cunami bolo oproti tomuto prechádzka ružovým sadom,“ vraví nám Markéta Kutilová z českého Člověka v tísni. Poznáme sa zo Srí Lanky. Tu pracuje pre írsku humanitárnu organizáciu Concern, ktorá pôsobí na Haiti od roku 1994 a začala distribuovať urgentnú pomoc po 12. januári, ako jedna z prvých. Concern sídli v robustnom dome vo vilovej štvrti Pétion Ville v kopcoch nad centrom. Tá to „schytala“ menej ako centrum. 

Markéta zo seba sype údaje: 600 táborov pre ľudí bez domova v hlavnom meste, bordel v registrácii (málokto má doklady), nekonečné spory o stratégiu pomoci (Spojené štáty presadzujú, aby sa obišla fáza stanov a stavali sa priamo domčeky, s čím Haiťania ani mnohé mimovládky nesúhlasia a žiadajú urýchlenú distribúciu 200-tisíc stanov, z ktorých mnohé ešte trčia v skladoch v Paname alebo v Guatemale), „asi“ 100 až 200-tisíc obetí, „asi“ 7 500 padnutých škôl. Nikto nevie nič presne. A ani sa to zrejme nikdy nedozvieme. V uliciach sa už objavili prvé buldozéry a nákladné autá. Odvážajú na skládky trosky budov – premiešané so zvyškami tiel obetí. Nielen kresťanskí kňazi, aj uctievači tradičného kultu woodoo (vyznáva ho polovica Haiťanov, pričom 85 percent obyvateľov krajiny sú katolíci) ostro kritizujú prax pochovávania do narýchlo vykopaných masových hrobov, väčšinou za mesto a bez identifikácie. Čo iné sa tu však dá robiť? Hlavný cintorín v meste vyvesil na bránu ceduľku: „Sme plní.“

Popíjame s Markétou čerstvú vodu nad mapou mesta. Mesta, kde nikto nevládne, pretože vláda aj prezident René Préval sú „evakuovaní“ na policajnej stanici pri letisku, kde dvakrát týždenne zasadajú v kruhu na umelohmotných stoličkách. Popadali im domy, sídla úradov, paláce, parlament. Minister financií prišiel o dcérku, minister turizmu stratil matku aj otca, šéf polície má mŕtve dve z troch detí. Ich osobné tragédie sú hrozné, nijako však neznižujú oprávnený hnev Haiťanov. Daly Valet, šéfredaktor jedného z dvoch tunajších denníkov – volá sa Le Matin a vychádza od roku 1906 – ani v najmenšom neľutuje tento štát. Považuje ha za skorumpovaný a kriminálny, pretože vyciciaval haitský ľud. Skaza môže iba pomôcť jeho obnove na nových základoch. „Po zemetrasení čakal náš prezident deväť dní, kým prehovoril k ľudu. Ako Godot, čakáme na neho doteraz. S frustráciou,“ píše Valet. 

Kto tu teda teraz vládne? Nikto. Nevidno vôbec haitských policajtov ani vojakov. Pomoc koordinujú agentúry OSN a veľké humanitárne organizácie ako World Food Program (WFP), kontrolu nad mestom by mali držať najmä americkí vojaci, ktorých sem prišlo údajne viac ako desaťtisíc. Obsadili najmä strategické letisko, v uliciach ich hummery príliš nevidno. Jadro stabilizačnej misie OSN by mali tvoriť brazílski vojaci, tá sa však iba rozbieha. Zemetrasenie zdecimovalo aj misiu OSN na Haiti (Minustah). V troskách jej sídla ostalo 70 obetí, pričom desať dní po bolo stále 146 pracovníkov nezvestných.

Sto metrov od sídla Concernu sa začína úplne iný svet. Námestie Place Boyer bolo donedávna kvitnúcou oázou zelene. Dnes tu „býva“ vyše sedemtisíc ľudí. Spia na zemi pod igelitmi. Ak majú čo, varia si. Holia sa tu, umývajú, konajú potrebu. Pri lavičke zhotovenej z PET fliaš spoznávame Jeana Makensona, študenta práva, ktorý so spolužiakmi založil v roku 2007 mimovládku MOPET, čo v preklade znamená Hnutie pre vzdelávanie detí. „Pred zemetrasením sme sa venovali dvesto sirotám, podporuje nás brazílska ambasáda. Teraz, po katastrofe, sirôt dramaticky pribudlo, deti sú najviac zraniteľné. Sme bezradní. Pokúšame sa aspoň identifikovať všetky deti, ktoré sa ocitli samy na ulici,“ vysvetľuje Makenson. 

Pred zotmením s ním ideme na prieskum po okolí. Čím sme nižšie, tým prázdnych domy, či už poškodených, alebo zničených, pribúda. Nechápeme ten čulý ruch. Všetci tu behajú, každý čosi ponúka na predaj. Najčastejšie odevy (väčšinu chabého haitského exportu tvoria textilné výrobky), potraviny a  kupóny kariet mobilných operátorov. Odkiaľ to majú? Kto to asi tak teraz kupuje? A za čo? Pred súmrakom sa ruch utišuje. Šťastlivci si líhajú  do áut, ktoré nezasypali trosky budov. Tí ostatní len tak, na asfaltku. Dávajú si okolo seba veľké kamene. Ako značky, aby ich neprešli autá. Ak majú, dajú si pod seba deky. Mesto sa mení na obrovskú, tmavú nocľaháreň. Dodávky elektriny príliš nefungovali ani pred zemetrasením. Teraz vôbec.

Spať by sme mali ísť niekam aj my, ale kam? Ťažké batohy, v rukách kartóny s pitnou vodou na najbližšie dni. Hotel La Réserve, jediný v okolí, je plný cudzincov. Voľné majú iba niektoré drevené rošty na záhrade, na ktorých si možno postaviť stan. Za tridsať dolárov na osobu. Hm, katastrofický biznis? Napokon prvú noc skončíme vďaka Markéte u Radltzi, mladej Bulharky, ktorá tu žije so svojím kanadským priateľom. Aj oni majú mimovládku, pevný dom, džíp a záhradu plnú stanov. A tiež malé haitské dievčatko, ktoré si pred tromi dňami „adoptovali“ od matky, ktorá prišla o všetko. Sú s ňou v kontakte. Dievčatko je mentálne postihnuté a nič nehovorí, iba sa stále usmieva. 

 Stres, hrôzy, chaos. Sedem intenzívnych dní na Haiti pripomína zlý sen. My sa však môžeme vrátiť domov – na rozdiel od domácich. Tí nemajú kam, sú v pasci. Predtým húfne prichádzali ľudia z vidieka do hlavného mesta, za obživou. Dnes utekajú opačným smerom: ku koncu januára opustilo Port-au-Prince smerom do provincií 262 901 ľudí. Američania v prvom rade z tejto krajiny evakuovali cudzincov a niektoré ťažké prípady zranených. Operujú ich na lepšie vybavených klinikách v zahraničí.

„Vezmite ma odtiaľto preč. Kdekoľvek,“ vraví nám asi 17-ročný chlapec v slume Cité Soleil, ktorý je podľa OSN jedným z najnebezpečnejších miest na svete. Od zemetrasenia sa škola Sv. Patrika, ktorú tu pred dvoma rokmi vybudovala nadácia mobilného operátora Digicel, premenila na poľnú nemocnicu, kde teraz ordinujú americkí, nemeckí a slovenskí zdravotníci. Chlapec je pekne oblečený, má kvalitné okuliare a prenikavý pohľad. Predstaví sa ako Yves Napol. Skončil školu, nemá nijakú perspektívu. „Môžete to urobiť! Prosím! Milujem Ameriku. Sú to citliví ľudia, držia spolu. Poznám to z televízie,“ nalieha na nás. Absurdné. Keby sme ho vzali za ruku, išiel by s nami, neznámymi ľuďmi, hoci aj na kraj sveta. Je mu to úplne jedno. Vysvetľujeme mu, že nie sme Američania, ale Európania. „Milujem Európu,“ prehodí výhybku. Pýtame sa ho, čo by chcel študovať. „Čokoľvek, čo poviete,“ povie odovzdane Yves. Má tu pritom rodinu, v chatrči možno o sto metrov ďalej. Vysvetľujeme, že ho nemôžeme zobrať preč, že sme prišli pomôcť Haiti. Jeho prenikavé oči mierne vyhasnú: „To však nepomôže mne.“ Má pravdu. Mlčíme. A cítime sa hrozne. Trochu lepšie chápeme, prečo generácie Haiťanov snívajú iba o jednom: ujsť preč. Na člnoch, vystavení hladu, smädu a žralokom. 

Štyridsadvaročný Samuel Jean Baptiste nás potom sprevádza po Cité Soleil. Nie, naša rómska osada Rudňany nie je „top“. Tu sú sračky a odpadky úplne všade. A pomedzi ne plechové búdky, v lepšom prípade. Pri jednej spí v chládku na zemi žena, vedľa sedia tri deti. Na inom mieste štyri deti čupia na smetisku a konajú veľkú potrebu. „V roku 1967 daroval štát túto pôdu ľuďom. Haiťania, ktorí pracovali v zahraničí, doniesli domov peniaze a postavili si tu domy,“ vraví Jean Baptiste a ja uvažujem, čo chápať pod vznešeným výrazom domy.  Sprievodca však tvrdí, že tu sú dokonca štvrte pomenované ako Brooklyn, Boston, Canada, Taiwan, Norway. Okrem štvrtí, gangov lupičov, hovien, smetia a zapáchajúcej stoky vlievajúcej sa do mora je tu ešte niečo pozoruhodné – anténa mobilného operátora. Keď ju prišli po zemetrasení skontrolovať technici Digicelu, sprevádzala ich bezpečnostná služba, ako vždy. Anténu však miestni neukradnú ani nepoškodia. Telefonovať potrebujú všetci. Aj členovia gangov.

Potrebujeme pomoc. Potrebujeme jedlo. Potrebujeme vodu. Tieto a iné nápisy v angličtine a francúzštine dnes ako nemé výčitky svietia na zničených domoch v Port-au-Prince. Míňame ich so skupinou slovenských lekárov, s ktorými smerujeme na univerzitu Quisqueya. V jej troskách zahynulo dvadsať študentov. Nebyť toho, že bolo práve skúškové obdobie, bolo by obetí oveľa viac. Tých, čo prežili, povolal dekanát lekárskej fakulty na pomoc.

„Včera za nami prišiel jeden pán, že má úplne zničený obchod a že ak potrebujeme, všetko nám dá,“ vraví Veronika Švábová. S pribúdajúcimi dňami prichádza čoraz viac pacientov, ktorí sú dlhodobo chorí, nie obete zemetrasenia. „Prvé tri dni sú z hľadiska traumatológie najpodstatnejšie. Mrzí ma, že ako chirurg som tu ešte v priebehu týždňa nemal v ruke nôž,“ dodá Pavol Patro s tým, že v nemocnici, kde bývame, si všetky operácie rozdelili americkí a talianski lekári – kvalifikovaných Slovákov, ktorí by vedeli zostaviťoperačný tím, medzi seba nepustili. Slovenskí lekári pritom zachránili matku a dieťa vo vážnom stave, dnes tu riešia ťažký prípad hnisavej zlomeniny nohy.

V neďalekej štvrti Canapé Vert, vážne zasiahnutej zemetrasením, ordinujú v stanoch na futbalovom ihrisku českí lekári, ktorých vyslal Člověk v tísni. „Ľudia tu dobre reagujú na antibiotiká. Čo je prekvapujúce, majú snahu dodržiavať zásady hygieny. Nechápem, ako to v tejto špine robia, ale chodia k nám oblečení v čistých tričkách,“ vysvetľuje lekár Jiří Černý. Jeho kolegyňa, predstaví sa ako Jerry, medzitým ošetruje asi päťročné dievčatko. Vyberá mu stehy z rozbitej lebky. Tržné rany, červy v tráviacom trakte a kožné choroby: také sú najčastejšie prípady, ktoré riešia. A keď sa lekári opýtajú haitských pacientov, čo ich trápi, častá odpoveď znie: „Bolí ma celé telo.“

Ako z iného sveta pôsobí pohľad na logistickú základňu OSN (UN Logbase) pri letisku: jeden koordinačný míting mimovládok za druhým, kaviarne, klimatizované jedálne, mestečko z unimobuniek a desiatky, možno stovky terénnych áut. Každé v cene, za akú by sa tu dalo vybudovať jedno menšie stanové mestečko.

Aktuálne rozpoloženie Haiti pekne vystihol Moravák s prezývkou Dedo, ktorý pracuje v bezpečnostnej službe Digicelu: „Smútok opadol, ide to do tvrdého biznisu.“ Veľké medzinárodné organizácie si už „parcelujú“ rozsah a lokality aktivít. Rokujú s ministerskými úradníkmi, ktorí prežili, spamätali sa a chcú zo situácie sami profitovať, jemne povedané. „Chcete vybudovať školy? Fajn, no to počká. Najprv nám postavte nové ministerstvo školstva pre sedemsto úradníkov,“ aj také návrhy tu padajú. Uruguajčan z WFP nám na letisku hovorí, že distribúciu potravín kamiónmi z Dominikánskej republiky musia stihnúť čo najskôr.  Kontrolu nad hranicou chcú totiž prevziať haitské autority. A vyberať clo, pochopiteľne.

A pritom, sú tu štvrte, kde ešte „nepáchla“ ani noha záchranára, lekára či humanitárneho pracovníka „Ste prví, kto sem prišiel,“ vravia nám vo štvrti Delmas 31, iba pár desiatok metrov od hlavného bulváru s popadanými školami, bankami a supermarketmi. Prechádzame mlčky úzkymi uličkami (nespadnú tie trosky na nás?), okolo po odpadkoch behajú svine. Skupinka chlapov  rozbíja betónové trosky veľkými kladivami. Mlčky stojím, potom zdvihnem k oku fotoaparát. Jeden z nich sa na nás vyrúti. Majú aj mačety. Pokojne sa snažím vysvetliť, že sme prišli z Európy zdokumentovať, čo sa im prihodilo. A pomôcť. Mladík ešte chvíľu kričí, potom sa upokojí. Tak rýchlo, ako vzbĺkol. Ostatní ukazujú rukami na ústa – chcú jesť a piť. Nemáme. A keby sme aj mali, nemôžeme dať. Dáme jednému a ostatní nás „rozoberú“ na súčiastky.

Ktosi nás ťahá smerom k ruine domu. Intenzita sladkastého mŕtvolného zápachu narastá. Chlap mláti do betónu kladivom, potom čosi vyťahuje von. Rozoznávame panvu a chrbticu. Všetci naokolo mĺkvo stoja, s rúškami na ústach. Iný chlap ma ťahá do rozpadnutého baraku. V rohu mi ukazuje čosi čierne. Lebka a zvyšky spáleného tela.

 V nedeľu vstávame za tmy. Ideme mimo hlavného mesta, ktoré je už preplnené nielen troskami, ľuďmi bez domova, ale aj humanitárnymi organizáciami. Smerujeme na západ, do nemenej zničených miest Leogane a Petit Goave. V epicentre zemetrasenia v Carrefoure vidíme distribúciu ryže a vody za asistencie amerických vojakov. Sofistikovanú metódu distribúcie asi 10-kilových balíčkov so základnými potravinami používa nemecká organizácia GTZ: za asistencie kanadských a srílanských vojakov ich dávajú iba ženám, ktoré si predtým prevzali lístky. Púšťajú ich ku kamiónu po skupinkách. Muži trpezlivo čakajú.

„Hm, tu by to niekde malo byť,“ šomre si viac-menej sám pre seba náš šofér Caimite, keď vchádzame do Leogane. „Čo?“ opýtam sa. Katolícka katedrála, znie odpoveď. Sme v úplnom centre, nič také však nevidíme. Keď zahneme na trh, pochopíme. Katedrála pripomína Drážďany v roku 1945, prežili iba štyri veľké zvony. O deviatej je tu plno ľudí. Kňazi v bielom rúchu slúžia omšu – v troskách katedrály. Jeden z najsilnejších obrazov, aký tu vidíme. Dámy v slávnostných šatách, s klobúkmi na hlavách. Deti s naleštenými čiernymi topánočkami. Ako film. A pritom, mnohí z týchto ľudí prišli o všetko. Okrem svojej hrdosti. Keď sa potom po zotmení vraciame do Port-au-Prince, vraví nám Caimite, ktorý tiež spáva na ulici, že najradšej má pohľad na oblohu plnú hviezd. Romantika? Nie. Vtedy vie, že nebude pršať. Obdobie dažďov sa však blíži