Je to Afrika na ostrove

Na Haiti pôsobím ako misionár už osem rokov, je to moja prvá misia a verím, že nie posledná. (Smiech). Chcel som pracovať s tými najchudobnejšími, a tak ma biskup poslal do suchej vyprahnutej krajiny, kde sú piesok, kamene, kaktusy. Ľudia sú tu veľmi chudobní,  no zo srdca som si ich zamiloval. Keď ma na konci roku 2006 uniesli v Port-au-Prince banditi, moji farníci ma po šťastnom rozuzlení „dotlačili“ k tomu, aby som tu ostal. To mi dodáva silu. 

Na jednej z nebezpečných ciest, ktoré vedú do slumu Cité Soleil ma prepadlo asi desať, dvanásť ozbrojených výrastkov vo veku od 14 do 18 rokov. Donútili ma zastaviť auto, rozbili predné sklo a chceli výkupné 50-tisíc dolárov. Priznám sa, v tej chvíli, keď na mňa mierili nabitou zbraňou, som zažil najväčší strach v živote. Prežil som v zajatí päť dní, tie ale „stáli za to“.

Mal som ešte jedného pätnásťročného haitského chlapca, ktorý únoscom utiekol. Vďaka nemu sa o únose dozvedelo okolie a blízki, aj americký páter Frechet, ktorý v Cité Soleil pôsobil a vďaka nemu som sa dostal von.

Áno, ale nie 50-tisíc dolárov, ako chceli na začiatku banditi, ale 3-tisíc, čo s nimi páter „vyhádal“. A vrátili mi napokon aj auto.

Dozvedeli sa to až na druhý deň. Keď ma viedli cez ulicu, prechádzali si prstom cez krk, takže som si myslel, že mi odrežú hlavu. Keď zistili, že som kňaz, ich prístup sa okamžite zmenil, pretože Haiti je z 80 percent katolícka krajina. Začali na mňa všetci kričať – my sme katolíci! Už sa ku mne nesprávali tak hrubo.

Najskôr som iba myslel na to, že poletím prvým lietadlom domov do Česka. Keď som sa skontaktoval s ľuďmi z mojej farnosti a so slzami v očiach mi vraveli, že sa za mňa modlili v kostole, tak mi to zlomilo srdce. 

Najhoršie, čo môžeme robiť  – a teraz sa to deje  – je, že im tu vysypeme jedlo alebo iné veci a odídeme preč. Ľudia sa potom o to pobijú. Opýtal som sa jedného kňaza, Američana, ktorý je tu dlhodobo, čo by Haiti pomohlo a odvetil: o tom už premýšľam 45 rokov a ešte som na to neprišiel...

Som zároveň starostom, rozvojovým pracovníkom, starám sa o školu pre 350 detí.

Prvý rok bol ťažký. Najťažšie je, aby vás prijali za svojho, aby vycítili, že im chcete pomôcť. Pretože sú nevzdelaní, mnohé veci pokazia, prevrátia hore nohami, ale napriek tomu sú veľmi srdeční.

Samozrejme, krajina by mohla prosperovať. Haiti je asi deväťmiliónová krajina s rozlohou Moravy. Je to tu však Afrika na ostrove. Oni nemajú ducha zorganizovať sa, robiť niečo pre spoločné blaho. Je v nich zakorenený egoizmus, každý si chce urvať iba pre seba.

Je to  beh na dlhú trať. Rok, dva im čosi vysvetľujete, pričom stále padajú do tých istých nešvárov. My veriaci však veríme, že aj malá kvapka má zmysel.