Hobojista

Ako sa to vezme. Moja mama hrala na klavíri a otec na harmonike – ale nie na profesionálnej úrovni. V našej rodine však koluje muzikantská krv – môj  strýko Robert Szücs, svojho času známy operný spevák zo SND, momentálne pedagóg na konzervatóriu a môj bratranec Robo Halák, spevák a muzikálový herec. Mal som šťastie, že som sa v Banskej Bystrici dostal do rúk Karolovi Šikulovi, bratovi Vinca Šikulu. Ten vo mne prebudil lásku k hudbe. 

Najprv som chodil na zobcovú flautu. Karol Šikula bol pôvodne hobojista a pár hobojistov vychoval. Bol som na jednom koncerte, kde hral jeho bývalý žiak. Keď som to počul, povedal som mame: „Na tomto chcem hrať.” A tak sme sa s pánom Šikulom na to dali. Potom som prišiel do Bratislavy na konzervatórium. To boli roky „samoštúdia”.

Lebo tu je medzi pedagógmi veľa nekvalifikovaných ľudí. Keď sa na Slovensku človek dostane tak ďaleko, že hrá profesionálne v orchestri a robí to dobre, tak možno hovoriť o zázraku. Tí ľudia sú totiž v podstate samoukovia. 

Tu nie je systém výučby hry na nástroji. Na prstoch jednej ruky by som vedel spočítať pedagógov, u ktorých keď človek ide na hodinu, vie, že skutočne vyrieši nejaký interpretačný problém a niečo sa naučí. Ja som sa s tým na Slovensku stretol veľmi málo. Pár výnimiek, našťastie, potvrdzuje pravidlo.

Na konzervatóriu som bol päť rokov, potom som išiel na VŠMU.

Tak nejako. Bolo to pre mňa absolútne sklamanie. Uvedomil som si, že tu to nemá veľký význam, a tak som šiel do Mníchova na prijímačky, tam to zázračným spôsobom klaplo a v roku 1999 som nastúpil do triedy Güntera Passina, pedagóga európskeho formátu, ku ktorému sa mnohí pokúšajú dostať celé roky. Zrazu som mal na veci iný pohľad a išiel som hore ako raketa. Po poldruha roku som ako 21-ročný vyhral konkurz do Staatsoper Stuttgart.

Keď má človek za sebou šesť rokov „konzervy”, je vzdelaný veľmi jednostranne: žiadna matematika, žiadna fyzika, žiadna chémia. Maturita je z hudobnej teórie a z dejín hudby. Tí horší absolventi idú na pedagogickú fakultu, aby mohli učiť telesnú a hudobnú výchovu. Tí, ktorým to ide, odchádzajú na vysokú školu – veď čo iné im zostáva? 

Áno. Ale treba si uvedomiť, že tých pár orchestrov, ktoré na Slovensku fungujú, neponúka veľa miest. Je to vždy o šťastí, či sa nejaké miesto uvoľní. Čiže, ak sa ti zadarí, tak skončíš v orchestri, čo však v súčasnosti na Slovensku nie je veľká výhra, myslím z finančného hladiska. Ak nie, tak si študoval jedenásť rokov niečo, čím sa neuživíš.

V prístupe k veci a v nekvalifikovaných slovenských pedagógoch. Je neuveriteľné, koľko je tu talentu. Máme emócie a prirodzenú muzikalitu, len nás nikto nevie naučiť remeslo. A ovládať remeslo je v hudbe, ako aj v každom inom povolaní, základ. Tu sám skúšaš, narážaš do steny a zisťuješ, že sa musíš vrátiť naspäť, v zahraničí ti cestu ukáže pedagóg. Každý, samozrejme, musí nájsť svoju vlastnú cestu, ale bez pedagóga je to veľmi ťažké.

To by bolo veľmi čierno-biele tvrdenie. Otázkou je len ako. A „dobre” hrať je okrem toho relatívny pojem.  Tu sa rozpráva o všelijakých víziách, no chýbajú základné informácie. A to sa ti ešte na Slovensku môže stať, že máš na konzervatóriu šesť rokov jedného pedagóga a ten istý človek je tvoj pedagóg aj na vysokej škole. To je Kocúrkovo. Ak aj máš vynikajúceho pedagóga, zhruba po štyroch rokoch príde čas na niečo nové, lebo všetko už bolo povedané. Môj nemecký profesor si napríklad často pozýval svojich bývalých žiakov, ktorí už hrali v orchestroch, on len sedel a počúval, pričom oni nás učili.

Prerušil som štúdium na VŠMU, vyštudoval som v Nemecku, a potom sme sa s kamarátom rozhodli prihlásiť na doktorantské štúdium. Chceli sme dať niečo do pohybu a doktorát je tu podmienkou na to, aby si mohol učiť ako docent. Možno sa mi to niekedy zíde. Za tie roky, čo som preč, sa tu však vôbec nič nezmenilo. Po všemožných útrapách mám dnes doktorát, no zároveň mám pocit, že sa tu s tým nedá pohnúť. Dnešná situácia je taká, že ak je človek ticho a veľmi sa nevystrkuje, VŠMU dokončí. Len čo mu však na niečom záleží a chce robiť niečo lepšie, automaticky ho začnú blokovať. 

Ja som sem, napríklad, doviedol svojho nástrojára, svetovo uznávaného experta. Chcel som, aby tu urobil dvojdňový kurz a opravil študentom nástroje. On bol ochotný prísť, škola mu bola ochotná zaplatiť za letenku, no stretol som sa s kritikou za to, že si „vyberám aktivity”, pričom mám robiť to, čo mi povedia – samozrejme, ako doktorand som musel vykazovať určitú činnosť. A tak som napríklad musel hrať so školským orchestrom Cosi van tutte, čo som v Stuttgrate hral veľakrát so špičkovými dirigentmi vo vynikajúcom orchestri. Prišiel som na skúšku, no v orchestri nesedela ani jedna horna, ani jedna trúbka, len jeden fagot, ale ja som tam sedel. To je prístup! Tu majú všetci pivné reči o tom, akú mal sólista na koncerte auru, no sadnúť si medzi štyri steny a cvičiť s metronomom, to sa chce málokomu. Niektorí to však napriek všetkému aj tu robia a tých obdivujem. To, čo vedia, sa totiž naučili sami.

Vypíše sa konkurz, prihlási sa naň, povedzme, 80 adeptov, a z toho sa vyberú povedzme dvadsiati. Na angažovanie v nemeckých orchestroch sú potrebné dve tretiny hlasov všetkých členov orchestra. 

Áno. Pri konkurze na sólové dychy a dôležité miesta má povinnosť byť celý orchester. Je dosť ťažké tie dve tretiny získať. Často sa stáva, že ani jeden kandidát nedostane potrebný počet hlasov. Tak sa vypíše nový konkurz a všetko ide od začiatku. Stáva sa, že miesto tak ostane aj niekoľko rokov neobsadené. Tak to bolo aj v Stuttgarte.

Zobral som si jeden semester na vysokej škole v Mníchove voľno a začal sa skúšobný rok. Po skúšobnom roku môže človek dostať trvalú zmluvu. Teda až do penzie. Počas toho roku si ostro sledovaný a znovu dochádza k hlasovaniu, či ťa medzi seba berú. Tam potrebuješ zase dve tretiny hlasov. Ak ich dostaneš, máš trvalú zmluvu.

Áno. Mám trvalú zmluvu a už som tam deviaty rok. 

Ako sólista sa človek veľmi ťažko uživí – myslím z hladiska konkurencie a presýtenosti trhu. A hobojista už vôbec nie, lebo máme málo sólového repertoáru. Jediná možnosť je dostať sa do kvalitného orchestra a tam fungovať. Tak je zamerané aj štúdium v Nemecku. Orchestrálne hranie nie je o nič jednoduchšie ako sólistické. Ja sa v orchestri cítim veľmi dobre a veľmi dobre sa cítim aj v komornej hudbe. Keď sa naskytne príležitosť na sólový koncert, tak si to rád zahrám, ale nie je to nejaká vysnívaná méta.

S klaviristom Lacom Fančovičom sme bývali spolu na internáte a chodili sme každé ráno o šiestej cvičiť do školy. Potom som odišiel do Nemecka a trochu sme stratili kontakt, ale stále sme spolu hrávali. Pred pár rokmi som sa bližšie spoznal s violistom Róbertom Lakatosom a chcel som, aby sme si zahrali všetci traja spolu. Začal som hľadať vhodnú literatúru a bol som sám prekvapený, koľko titulov som pre naše obsadenie našiel. Náš repertoár tvorí momentálne viac než 200 minút nádhernej, neskororomantickej, prakticky nehrávanej hudby, pričom bádanie ešte stále pokračuje. Jedno meno, ktoré som si pri hľadaní vygooglil, bol Hugo Kauder. Zistil som, že sa narodil na Morave, pôsobil vo Viedni a kvôli nacistom musel odísť do Ameriky. Zdalo sa mi to zaujímavé, objednali sme si noty, zahrali sme si to a boli sme nadšení – neskoro romantická, tonálna hudba, ktorá vznikla okolo roku 1920. Pripravili sme  materiály o nás, pani Agatha Schindler z Drážďan, pôvodom tiež Slovenka, nám napísala krásny text o Kauderovi a celú prezentáciu sme poslali do Hugo Kauder Society. Dostali sme povolenie používať jeho meno pre naše trio s tým, že musíme hrať čo najviac jeho vecí. Tak vzniklo Hugo Kauder Trio.

Na stránke Hugo Kauder Society som zistil, že každý rok usporadúvajú medzinárodné súťaže a že tento rok sú nástrojmi hoboj, flauta a klarinet. Pozrel som si termíny, podmienky a repertoár súťaže a rozhodol som sa, že do toho pôjdem. Tak sme s Lacom išli do New Haven. Najprv bolo nahrávkové kolo, z neho sme postúpili do finále a vyhrali sme prvú cenu. Súčasťou prvej ceny bol sólový recitál v New Yorku, ktorý by sa mal uskutočniť v priebehu tohto roku.

Vôbec nie. Hoboj je z tohto hľadiska dosť obmedzujúci nástroj. S Oskarom sa poznáme, spolupracoval som s ním na projekte Under My Spell, kde som hral na anglický roh. Oskar chcel spojiť klasické trio s triom jazzovým. Zdalo sa mi to ako nápad výborné, no ťažko som si to vedel predstaviť. My sa sústreďujeme na neskorú romantiku, hráme hlavne skladby židovských skladateľov dvadsiateho storočia, ale potom sme si povedali, prečo nie? Človek musí byť žánrovo otvorený. Oskar to urobil tak vkusne, že každý nástroj tam našiel svoje miesto. Bol som z toho nadšený. Bolo pre nás cťou hrať s Martinom Valihorom, Ondrom Krajňákom a s Oskarom. Sú to veľkí muzikanti. Mali sme voči sebe vzájomný rešpekt. Džezmeni voči klasikárom a naopak. Veľmi pekná skúsenosť. 

To sa nedá plánovať. Je to jedna z možností, veď človek nikdy nevie. Ja som už jedenásty rok v Nemecku a mohlo by sa zdať, že človek si zvykne na inú mentalitu, no nie je to tak. Teda aspoň u mňa. Hľadám každú príležitosť, keď môžem byť na Slovensku. Ťahá ma to sem. 

Ivan Danko / sa narodil v roku 1979 v Banskej Bystrici, do hudby ho zasvätil učiteľ Karol Šikula, vyštudoval bratislavské Konzervatórium, po prerušení štúdia na VŠMU sa stal žiakom Günthera Passina v Mníchove a sólovým hobojistom Staatsoper v Stuttgarte. Je členom Hugo Kauder Tria, v roku 2009 vyhral medzinárodnú interpretačnú súťaž Hugo Kauder Society v New Haven.