Bývalí komunisti, bez ohľadu na to, či dnes deklarujú, že sú naľavo, alebo napravo, dávajú najavo, že sloboda má priveľkú reklamu, a že slovenský ľud si vždy žiadal skôr solidaritu a spravodlivosť, a nie akýsi liberálny svet. Naivní romantici dávajú za vinu druhým, že pre nich nestvorili nový typ režimu, ktorý síce ešte nikde neexistuje, ale bol by tým vysneným svetom bez protikladov, kde by sme sa všetci milovali. V časopise Rak som sa od úprimného výtvarníka dozvedela, že sloboda je „strašná“. Každý si môže slobodne vyberať, ako chce žiť a čo je pre neho dôležité. A keďže sa mu (tomu výtvarníkovi) zdá, že jeho spoluobčania sú zhusta neschopní racionálnej úvahy, celkom logicky sa bojí ich voľby. Najstručnejšia však bola teta z Maríkovej. Opýtala sa ma: „Načo by mi bola tá vaša sloboda? Čo si za ňu kúpim? Dá sa zjesť?“ Nezmohla som sa na slovo, otočila som sa a odišla od jej chalúpky.
Zabudla som na radu W. Clarca: „Nikdy neklaď otázky, na ktoré už nemáš odpoveď.“ Ako by ste vy odpovedali na jej otázku?
.topánky alebo Puškin? (Dostojevskij)
Máme my Slováci tú túžbu po slobode, toľko ospevovanú, hlboko v sebe alebo sa na vlastných chybách, ktoré stále opakujeme, len musíme naučiť si ju vážiť? „Môžeme sa naučiť niečo, čo sme nepoznali?“, spýtal by sa nás starý Sokrates. Máme vedomosti o slobode v sebe a stačí, aby sme sa na ňu len rozpomínali? Na tú našu slobodienku, ktorú sme si najčastejšie vysvetľovali ako možnosť utiecť? Od povinností, od kurucov, odvtedy sa všetci cítime jánošíkovcami, od roboty, aby sme si zaobstarali veci, ktoré boli len pod pultom. Alebo utiecť pred podpisom spolupráce s tajnými službami totalitného štátu. Preto sme dokonca mnohí rezignovali na kariéry. S touto negatívne chápanou slobodou od niečoho máme veľké skúsenosti. Utekali sme z mesta do záhradky, aby sme namiesto debát o problémoch našej doby sadili mrkvu. Občas sme ubzikli aj za hranice, aby sme si zaujúkali, ako ten obuvník v rozprávke. Skrývali sme sa pred pandúrmi, četníkmi, udavačmi a mali sme chvíľkové pocity víťazstva. Cítili sme sa báječne prešibaní, že sme si dokázali vybojovať kúsok slobodného priestoru len pre seba.
Kto si dovolí nás kritizovať za to, že sme z našej neslobody obviňovali druhých? Ak by sme chceli byť vznešení, môžeme rovno parafrázovať Danteho a vmietnuť susedom i celému svetu do tváre: „Fortúna nás z dejín škrtala... Ach!“
„Slovenský svet! Jedného som žiadal
Muža z neho, slobodného hľadal,
Našiel som ho: i ten, keď už byť mal
Mužom, nuž mi pod kytľu sa schoval.
I ten je len dieťa, ako iný,
Slovenskému svetu niet hodiny!“,
povzdychol si Michal Miloslav Hodža v Matore.
Všetci si v sebe tie výkriky nesieme ako dedičstvo ľútosti po stáročiach poddanstva a neslobody, keď „stádo(...) každej paši rado“. Hodža nám ponúkol opciu jazyka slobody a budovanie národa nielen okolo jazyka, ale okolo spoločných úloh a cieľov, ponad rozdielmi v spoločnom hodnotovom rámci. Nadviazal tak na Juraja Papánka. Ale prečo o tom hovoriť, aj tak ich nikto z nás nečítal. Ďalšie desaťročia sme sa predsa nechali verbovať a osamote sa tešili z nehodných mešcov peňazí v domácich rozpočtoch. Za udávanie susedov, priateľov, rodiny. Zo strachu, z vypočítavosti i z apatie. Mysleli sme si úprimne, že keď sa vzdáme slobody, niečo získame. Pod Hitlerom svoj štát, pod sovietskymi vojskami federáciu a vždy sme si mysleli, že nám treba skôr spravodlivosti ako slobody. Radšej by sme boli mali nejaký viditeľný prospech, po ktorom sme túžili a nádejali sa, že vyrieši naše problémy a nie niečo, čo sa nedá chytiť alebo kúpiť. Alebo zjesť. Nevedeli sme, že lož, predstieranie a udávanie sú vždy a v každom režime prostriedkami na nastolenie a udržanie neslobody. Boli sme ako tí Patočkovi podzemní ľudia, ktorí síce hundrali, niekedy aj bojovali, ale za negatívne chápanú slobodu, ktorej obsahom je „...ničota... skutočný svet stráca význam a šíri sa hlboká nuda, hlboký nezáujem, necitlivosť voči všetkým a všetkému“.
.blázon, aj keď vládne, je otrokom (Epiktétos)
Bez ohľadu na to, že sa v našej histórii vyskytlo len málo Slovákov, ktorí o slobodu skutočne usilovali, bol Matej Bel presvedčený, že aj my všetci sme „údmi jedného tela a aj keď niektoré údy vykonávajú vznešenejšie činnosti ako iné, sloboda človeka je založená na prirodzenej rovnosti“. Ostatní sa uspokojili s nadvládou, pokiaľ dostali jedlo, strechu nad hlavou a nejaké pravidlá. Áno, na našom území nebolo nikdy ľahké zostať slobodným a plávať proti prúdu. Komunisti po vojne preferovali radšej mier ako slobodu a všade vyvesovali Picassovu holubicu mieru, ktorú nakreslil, kým bol ešte salónnym komunistom. A nedovolili, aby sme sa slobodne rozhodli medzi slobodou a mierom.
Ale čo spôsobuje nesloboda? Je naozaj taká nebezpečná? Nestrašíme ňou zbytočne? Som presvedčená, že nie. Dôsledkom neslobody je nebývalý vzrast klamstva a predstierania v spoločnosti. Zákaz slobodného vyjadrovania spôsobuje, že nikto nikomu neverí a život sa stáva len hrou, v ktorej niet ani presvedčenia, ani angažovanosti, ani serióznosti. Pamätáme sa ešte na vyzdvihovanie „nádherných úspechov vlády“, lásky k „našim milovaným predstaviteľom“, to zahanbujúce skandovanie „na večné časy“. A vždy v krojoch, na to nezabudnime. Základná požiadavka obdobia normalizácie, v ktorej vyrastala celá jedna generácia Slovákov, znela: myslite si, čo chcete, len predstierajte. Tak sa medzi nami zrodil čistý cynizmus, ktorý sa vynára z bahna spoločenskej apatie dodnes. „Z ohnutého dreva ľudstva ešte nikto nikdy nevyrobil nič rovného“, varuje Kant. A ohnutie môže znamenať nadchýnanie sa vymyslenou minulosťou, ale aj vieru v existenciu konečného riešenia. Predstieranie predsa znamená, že dávame prednosť neexistujúcim pred tými, ktorí sú okolo nás. Obmedzujeme živých tým, že predstierame záujem o minulých či budúcich, o ktorých nič nevieme. Mnohí sa pred záplavou lží a hier, ktorým už neverili ani sami autori, utiekali do seba. Vnútorne emigrovali a vyučili seba i svoje deti postoju: „...čo nás je do toho, že svet stroskotal, nás zaujíma len ostrov našej duše!“ „Ale vnútorná emigrácia je len ilúziou slobody,“ presviedča nás Ralf Dahrendorf.
Socialistický režim si pri poklesoch nálady obyvateľov i pri ekonomických ťažkostiach pomáhal vyvolávaním silných emócií vo verejnosti. Vynašiel kohorty nepriateľov a hľadal ich za každým rohom. Všetky slobodné duše, ktoré sa nepodriadili a nehrali dostatočne svoje úlohy, boli vymazané z pamäti a mali tam zostať navždy. Maxim Gorkij z bezpečnej vzdialenosti cudziny napísal, že budovatelia sovietskej ríše Lenin, Trockij a ich nasledovníci boli „otrávení zhnitým jedom moci“, a preto pohŕdali slobodou, najmä slobodou slova a všetkými právami, za ktoré bojovali nenávidení demokrati. Heslo predsa znelo „zbavovať slobody“. Teda posielať do gulagov, prijímať represívne opatrenia bez konkrétnych dôkazov, beztrestne strieľať protivníkov. To boli heslá Čeky a davy, lačné po pomste a krvi, šaleli a mávali. Vždy najprv mávajú, aby sa dodatočne zdesili zo skutkov. Nie svojich, ale skutkov tých, ktorých oslavovali. Lebo negatívne chápanie slobody ako úteku od niečoho neznamená schopnosť prevziať zodpovednosť za svoje voľby, za podporovanie včerajších modiel. Nie, ľud zostáva v tejto hre na slobodu čistý. Oklamali ho predsa. A bude do konca svojich dní oslavovať svojich katov, ako dokazuje prípad Stalin a zdesenie z jeho nekončiacej sa obľúbenosti v Rusku.
Kladieme si ťažké otázky. Logickí pozitivisti odporúčajú, aby sme ich analyzovali a snažili sa pochopiť, čo pre nás znamenajú. Aby sme sa naozaj pýtali a nielen papagájovali frázy. Aby sme ozajstne diskutovali a nielen slepo akceptovali predpísané floskuly. Aby sme rozmýšľali a zbavili sa dedičstva, ktoré nás naučilo slepo poslúchať.
Podľa Kierkegaarda by nám na vyliečenie mohlo stačiť náhle osvietenie, najlepšie počas nejakej zázračnej udalosti. A tá sa nám predsa stala – v roku 1989. A bola skutočná, aj keď si ju poniektorí nevšimli. Od tohto dátumu sme slobodní a teraz ide len o to, ako tú nepoznanú slobodu využijeme. Ale my sa sťažujeme, že sme dosiahli všetky hlavné ciele, ktoré sme si ako spoločnosť stanovili, a teraz je to už také nezaujímavé, nudné. Všedná správa vecí verejných, hospodárske cykly, neustále voľby. Bezpečnosť máme v NATO, prosperitu a kultúrne európanstvo v EÚ, prosperitu v OECD a pomaly sa vyrovnávame západným Európanom. Niektorí z nás už majú aj tie vysnené nemecké jachty na Jadrane a repliky rakúskych domov s vysokými kamennými plotmi. Nastalo také to „pohanské sebapotvrdenie“, ako to nazýva John Stuart Mill.
Ako sa k získanej slobode postavíme ako kresťanský národ? Veď sa zaň väčšinovo považujeme, aspoň to o sebe ustavične vykrikujeme. Či láska má zmysel bez slobody?, pýtal sa nás pápež Ján Pavol II. Veď len slobodný človek môže naozaj milovať blížneho svojho, dodal. Podstatou kresťanstva je viera v absolútnu slobodu každého jednotlivého človeka. Človek ako „obraz Boží“ (imago Dei) je nadaný slobodou a slobodnou vôľou. Každý sa rozhoduje, či sa prikloní na stranu dobra alebo zla. Môže si zvoliť. Ale človek je slobodný nielen preto, že má možnosť slobodného výberu, ale aj tým, že sa sám vyvíja prostredníctvom svojej voľby, teda tej, o ktorej sám rozhoduje. Pre veriacich ľudí je najdôležitejší proces, ktorý sa pritom odohráva v ich srdciach, nie v mozgoch. Len v tom procese pochopí každý sám seba a svoje určenie. Sloboda ako dar od Boha vyžaduje zodpovednosť aj preto, lebo životy veriacich sú darované a vyžadujú zodpovedné správanie sa. Voči sebe i ľuďom všeobecne. V tom je podľa bývalého pápeža ovocie kresťansky chápanej slobody.
Zdá sa mi, že musíme medzi sebou nájsť tých, ktorí nás zbavia pochybností o sebe. Tak ako Ralf Dahrendorf a Jürgen Habermas pomohli Nemcom zbaviť sa ilúzií a slabostí, môžeme to urobiť aj my. Musíme sa zamilovať do slobody a opustiť antizápadnú politickú kultúru. Naučiť sa zvládať konflikty v demokratickom prostredí a vyvarovať sa pokusov použiť nedemokratické praktiky v mene čohokoľvek, aj v mene národa.
Nebrániť vytváraniu slobodného priestoru na to, aby sa práca stala atraktívna, aby všetci, ktorí chcú, dostali šancu na vzdelanie, aby násilie štátu a skupín neohrozovalo občana, aby sa mohol starať slobodne o svoju rodinu a svoje deti. Demokracia a právny štát sú tu pre jednotlivca, a nie pre kolektívy. Pre spoločnosť podnikateľov, a nie boháčov, nedotknuteľného súkromného vlastníctva, a nie vyvezených statkov, individuálnej zodpovednosti, a nie mocensky podporených klamárov. Spoločnosť, ktorá nie je postavená na zákazoch, ale na dôvere a sebavedomí v prostredí slobody, ktorá vytvára pre každého šance a otvára nové horizonty. To by mal byť predsa náš nový ďalší cieľ.
.nelietať ako orol, neplávať ako veľryba neznamená, že nie sme slobodní (Helvetius)
Moderná Kantova morálka, v ktorej „rozum a sloboda jedno sú“, upozorňuje, že slobodnými ľuďmi sme len vtedy, keď si plníme svoje záväzky a povinnosti. Takéto previazanie slobody a zodpovednosti predpokladá u každého človeka existenciu slobodnej vôle, jasné vedomie osobnej slobody a schopnosti rozhodovať o sebe. Ak by sme totiž nemali slobodnú vôľu, kde by sa vytvárali výčitky svedomia? Tie sa nedajú naoktrojovať. A bez uznávania slobody vôle by ani nemalo zmysel trestať človeka za činy proti druhým ľuďom. O čo by sa opieralo naše odsudzovanie, ak tí, ktorí prestúpili zákon, len poslúchali? Ako mankurti s vymytými mozgami. Alebo poslušní Eichmanni.
Náš slobodný priestor dnes najviac ohrozuje chybné pochopenie súčasnosti. Sme svedkami, že ohýbaním jazyka sa dá za pár dní vyrobiť verejná mienka. Započúvajme sa do vravy okolo nás. Tiež počujete tie frázy a vyprázdnené slová? Opakujú sa pravidelne v médiách. Ako prijímame to deformovanie verejného priestoru, v ktorom sa počíta mediálny „metakapitál“, a nie analýza skutočnosti? Sledujeme jednu pseudoakciu za druhou v novovytváranej pseudoskutočnosti plnej falošných emócií, falošných autorít i falošných horizontov. Médiá nám vytvárajú priestor, kde sa uskutočňujú naše zlovestné predpovede napĺňajúce samy seba. A čo robíme my? Postávame za oknom, za bezpečným sklom, hútame a zaoberáme sa novinárskymi kecami? Akosi nenachádzame recept na oslabovanie ich deformujúceho vplyvu na správu vecí verejných. Nepostavili sme sa ako spoločnosť proti tlačovému zákonu tejto vlády, ktorý zavádzaním autocenzúry bezprostredne ohrozuje slobodu slova. Nepostavili sme sa spoločne ani proti jazykovému zákonu, ktorý umožňuje jednému človeku kontrolovať vyjadrovacie prostriedky, ktorými sa dorozumievame. Ak ide o ovládnutie jazyka, ide nielen o symbolickú moc, ale o právo definovania národnej pospolitosti, o úroveň uvedomenia, ktorú tvorca jazykových kľúčov definuje. Nacionalizmus sa predsa znovu a znovu obrodzuje cez jazyk nenávisti a starých predsudkov. Nový zákon o „vlastenectve“ z dielne SNS je priam ukážkovým príkladom. Ako sa k nemu postavili spisovateľské spolky, PEN klub, neexistujúci ombudsman a iné autority z povinnosti?
Ako v takejto atmosfére budeme čeliť všeobecnej svetovej kríze médií, keď sa vo viditeľnej kríze zmieta naša verejnoprávna STV? Ako chceme dosiahnuť, aby sa novinári stali rešpektovanou časťou spoločnosti, ako sú bankári alebo právnici, teda odborníkmi, ktorým by sme dôverovali a ich novinárčina by bola službou občanom, a nie kľúčom k bulvárnej kariére pre „šantiace deti“, ako nazval našich novinárov Ernest Stredňanský v oprávnene kritickej úvahe v OSi. Čo urobiť, aby sa pre žurnalistov nestal vrcholom ambícií post hovorcu politika, teda služobníka a hlásateľa čohokoľvek, akokoľvek lživého. Potom máme namiesto slobodných sebavedomých novinárov iba hlásne trúby úradujúcich politikov. Pritom správna a časovo presná publicistika je životne pre modernú spoločnosť dôležitá. Zároveň by sme mali vyžadovať, aby novinári a komentátori boli dve rozdielne profesie. Komentátori si musia byť vedomí, že sú politikmi, ktorí sa nepodrobujú voľbám, ale robia politiku, a preto musia preberať za svoje názory aj zodpovednosť. Aj po rokoch. A musia dokázať vysvetliť príčiny svojich chybných odhadov v minulosti presne tak, ako to oni vyžadujú od volených zástupcov občanov.
Ako spojíme našu európsku kariéru, ešte nedávno nepredstaviteľnú, a náš úžasný, dnes už len minulý hospodársky pokrok s naším obmedzeným chápaním slobody? Pri porovnávaní sa so západnými spojencami vidíme, že našou pretrvávajúcou chybou je zastupovanie politických koncepcií patetickými (časom smiešnymi) vyhláseniami. Je to aj preto, lebo dodnes len v obmedzenej miere chápeme liberalizmus ako zásadu Európana? Liberalizmus nie ako antitotalizmus, ale atotalizmus. Nie vytváranie „lepšej“ viery, ale postavenie racionalizmu a relativizmu proti fanatizmu a dogmatizmu. Emancipáciu indivídua, ochranu nescudziteľných ľudských práv a prijatie atmosféry tolerancie.
Občianska spoločnosť vznikala ako výsledok troch revolúcií a my sme pritom neboli. Anglickej hospodárskej revolúcie, ktorá zmodernizovala materiálny svet, francúzskej, ktorá priniesla heslá o slobode, rovnosti a bratstve a americkej, ktorá nás obdarovala konštitucionalizmom – vládou práva. Štát prestal byť všemohúci a ľuďom prestali vládnuť ľudia, ale sami si vytvorili právny systém a vyžadujú jeho dodržiavanie. A tak sa spojila rovnosť so slobodou, čo nastavilo priaznivé pomery pre demokratický systém vládnutia. Ale ak má aj dnes túžba po slobode, po výkrikoch antidemokratov, panslávov i bývalých komunistov, ktorí sa v nadávkach na liberalizmus spojili ponad našimi hlavami, myšlienka slobody a práva znovu nadobudnúť silu a príťažlivosť pre mladšie generácie, musí liberálno-demokraticky zmýšľajúca časť občanov Slovenska znovu zabojovať a zatraktívniť ju. Spojenie etatizmu a romantizmu, ktoré si dnes znovu pestujeme, je vysoko nepriaznivé pre vytvorenie atmosféry ľudského pochopenia.
.sloboda pre šťuky znamená smrť pre ryby?
Kto teda dnes zvedie súboj o slobodu? V polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia sme mali ľavicu, lepšie povedané postkomunistov, ktorí sa učili demokracii tak ako my ostatní. Dnes nemáme ľavicu, ale keby sme ju aj mali, aký by bol jej postoj k slobode? Utápala by sa stále v antikapitalistickom a antiliberálnom jazyku? Volala by po antagonizmoch, ktoré majú roztrhnúť tú strašnú, na kompromisoch a dialógu postavenú liberálnu demokraciu, keď už nemôže hlásať permanentnú revolúciu ako svoj cieľ? Kam by si strčili svoju obľúbenú myšlienku permanentnej vojny všetkých so všetkými? Vieme, kde sa také idey končia, overili sme si to už niekoľkokrát. Ľudia, unavení stálymi konfliktmi, si zaprajú silného suveréna, ktorý im dá svojou jedinečnou mocou pokoj od rozhodovania sa. Nechajú ho aj rozkrádať, len aby bolo ticho. Ani tej našej vytúženej spravodlivosti, nieto slobody, sa však v takom recepte nedočkáme. Alebo deklarovaná slovenská ľavica rozmýšľa o multiplikovaní konfliktov v demokracii s cieľom ľavicového naprávania demokracie? Konfliktov, ktoré na Slovensku naberajú nacionalistický a antisemitský smer?
Akú hodnotu má pre nás ako spoločnosť podieľanie sa na vytváraní zákonov prostredníctvom volených zástupcov alebo na správe kolektívneho života, prostredníctvom kontroly nezávislými inštitúciami? Zdá sa mi, že nízku. Na vyššiu by musela byť miera občianskej angažovanosti a volebnej účasti iná. Zase nám suverenita ľudu ničí suverenitu jednotlivca? Aké hlboké je naše poddanstvo, napríklad poddanstvo našich sudcov? Musíme prispieť k atmosfére v spoločnosti, uznávajúcej hranice slobody, ktoré nesmie nikto nikdy prekročiť v mene žiadneho ideálu alebo doktríny. Pravidiel, ktoré by sme bez hnusu nemali porušovať. Ide teda o budovanie mravnej bariéry a o jej odolnosť, ktorá sa nebude dať zboriť ani úplatkami v podobe vianočných príspevkov, ani poskytovaním podielu na lupe. Teda niečo, čo sama spoločnosť musí trestať vylúčením, prirodzenými sankciami a najmä nebude obdivovať takéto správanie sa.
Dáme prednosť uchovávaniu si omylov našich dejín, tejto krajiny i našich skúseností napriek tomu, že sme poznali pravdu?
.dante Alighieri Peklo diel 31:
„kde sa vôľa zlá a sila divá
s nástrojom umu dohromady dajú,
pred záhubou sa človek márne skrýva.....“
Akú úlohu bude hrať sloboda v dnešnej rozprávke pre dospelých o súčasnosti?
Hovorí sa, že všetko chce svoj čas, ale my o slobodu, ktorú sme si síce nevybojovali, ale máme ju, predsa nechceme prísť. Alebo chceme?
Čo nám hovoria nie slová, ale realita politickej, občianskej i sociálnej slobody? Sloboda nie ako rovnosť, bezpečnosť, spravodlivosť ani kultivovanosť alebo ľudské šťastie, ani pokojné svedomie. Aj to sú hodnoty, ale iné. V demokratickom štáte si dokonca môžu protirečiť. Ale sloboda je len sloboda!
Som presvedčená, že dnešným kľúčovým slovom na Slovensku nie je teplý vzduch či nástenka, to budú o chvíľu len zlé spomienky. Naším kľúčovým slovom dneška je sloboda. Sloboda dialógu medzi nami, kultivovaného riešenia sporov, aby sme v konštruktívnej atmosfére definovali naše základné záujmy a dohodli sa na ich uskutočňovaní. Inak sa budeme stretávať s takými „úkazmi“, ako je neustále rozdeľovanie občanov na tých pravých a nepravých, alebo dokonca vykresľovanie máp, na ktorých juh Slovenska spolu s Bratislavou a Košicami nie je „náš“. Pripomenulo mi to inú mapu iného štátu, a to by nás malo postaviť prinajhoršom do pozoru. Aby sme nesnívali len o bezpečí a stabilite, ne-zmene, lebo také sú dnes priority občanov Slovenska v serióznych výskumoch verejnej mienky. Tam je základ citeľnej nostalgie za nehybnosťou a izolovanosťou, v ktorej sme vyrastali.
Moderný patriotizmus v krajinách EÚ sa neprejavuje ani tak ochotou riskovať život, ako schopnosťou zachovať si jasnú hlavu. Nesmieme dopustiť, aby nám nedemokratické ideológie ohraničovali náš horizont, aby sme pre ne nedovideli ďalej. Aby nespracovaná minulosť zostala v našich mdlých mysliach len akýmsi rajom. A stačí ešte chvíľu vydržať. Modernizácia pomaly ale isto objíma už aj tých, ktorí sa cítili vylúčení z pokroku reforiem. Začíname predsa rozmýšľať o úlohe Slovenska v Európe, debatujeme o účinkoch globalizácie, zmenách obyčajov, o tom, ako ruská intervencia v Gruzínsku, inšpirovaná Kosovom, zmení nielen globálnu geopolitiku, ale pozmení aj tú wilsonovskú snahu, pre nás takú drahú, aby každý národ mal právo na sebaurčenie – tú krásnu liberálnu hodnotu, ktorá predpokladala slobodu pre každého. Zaujímame sa o to, prečo v Číne nechcú pripustiť možnosť slobody slova, médií a zhromažďovania sa, ale chcú presadzovať sociálnu a skupinovú harmóniu s cieľom spoločného dobra. Ten princíp predsa už poznáme, len mier nahradil lepšie znejúci slogan – harmónia.
O chvíľu sa skončí sen o opatrovateľskom štáte na Slovensku, lebo súčasná vláda vytunelovala v jeho mene verejné financie a nebude už z čoho rozdávať milodary. Veď za peniaze a vianočné príspevky sa dajú získať len sluhovia, nie ambiciózni občania. Angažovanosťou, samozrejme, nevyriešime všetko, ale ak urobíme každý deň aspoň niečo, posunieme alebo otvoríme diskusiu o problémoch, možno ich o pár rokov niekto vyrieši. Hovorí sa, že skutočná sloboda sa meria stupňom pripravenosti služby i darovania seba samého. Sme na to pripravení a ochotní darovať seba pre tretie desaťročie slobody u nás?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.