Situácia sa pritom neustále zhoršuje. Korupcia existovala aj pred desiatimi rokmi, ale nehrala pred očami užasnutých davov konské pólo na snehu. Politické korumpovanie nebolo ako dnes doslova straníckou normou a javiskom verejného pretŕčania.
Prečo sa Robert Fico tak obsedantne pokúša dostihnúť nedostihnuteľnú minulosť a zatvára oči pred korupciou v dostihnuteľnej súčasnosti? Odpoveď je zrejme jednoduchá – práve preto, že korupčná minulosť, ktorá je „vecou tých druhých“, je dobrou dymovou clonou nad korupčnou prítomnosťou „jeho vlastných“.
Už dvadsať rokov počúvam s veľkým potešením ústavnoprávne spanilé jazdy Ernesta Valka, ale čo sa týka zákona o preukazovaní pôvodu majetku, začína to byť otupné. Posledný návrh vládneho zákona, spojený so zmenou Ústavy, je rovnako protiústavný ako všetky predchádzajúce a v čomsi ešte horší. Začína sa to už navrhovanou zmenou Ústavy. Ak hovorí, že „majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva“, opakuje sa v nej ako placebo len to, čo vyplýva z povahy právneho štátu a platí aj podľa doterajších zákonov. Rovnako možno podľa platných zákonov odobrať majetok nadobudnutý nepoctivým spôsobom. Zmena Ústavy má len vytvoriť zdanie, že existuje akýsi nový, nevídaný priestor na protiústavný zákon. Neexistuje.
V dôvodovej správe sa návrh odvoláva na to, že v civilnom práve možno obísť princíp retroaktivity a prenesenia dôkazového bremena zo žalujúceho na obžalovaného. Je to prelud. Aj v civilnom práve, rovnako ako v trestnom, platia základné princípy právneho štátu. Toľko vie aj náš Ústavný súd. Je už len nechceným paradoxom, že Robert Fico bil na poplach a veštil koniec právneho štátu v čase, keď bol v najlepšej kondícii. Dnes nemusíme byť nijakými veľkými veštcami, aby sme videli jeho rozklad.
Len na zopakovanie: návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku odporuje princípom demokratického právneho štátu, lebo je retroaktívny a napriek opačným tvrdeniam v konečnom dôsledku prenáša bremeno na obžalovaného. A zopakujme si aj to, že zákony, ktoré nerešpektujú elementárnu právnu istotu občanov, môžu beztrestne existovať len v autokratických a totalitných režimoch.
Zámer zákona je pritom zreteľný najmä z neuveriteľnej konštrukcie, ktorá nie je ničím iným ako legitimizovaním celonárodného udávania. Na základe písomného oznámenia fyzických, právnických osôb a orgánov verejnej moci je finančná polícia oprávnená preskúmať príjmy, hodnotu majetku a spôsob nadobudnutia majetku. Pripomína to starý vtip z bývalého režimu: „Udať ťa neudám, ale oznámiť to musím“. Ďalej je finančná polícia oprávnená vstupovať do každej prevádzkovej budovy, miestnosti alebo miesta slúžiaceho na podnikanie (v mnohých prípadoch je to vlastný byt)alebo inú hospodársku činnosť (napríklad pestovanie kaktusov).
To, že ide o hlboký a v slobodnej spoločnosti nepredstaviteľný zásah do súkromia, je vcelku jasné. Menej jasná je odpoveď na otázku, prečo si to neuvedomujú demokraticky zmýšľajúci politici, ktorí sa – hoci neochotne - k zákonu hlásia naprieč celým politickým spektrom. Niektorí si hádam ešte stále myslia, že poslanci môžu všetko, hoci aj prelomiť princípy právneho štátu. Viem si predstaviť, že niektorí konajú v dobrej viere, že zákon je nástrojom na potrestanie starých nepoctivcov, aj keď im noví prekĺzavajú pomedzi prsty. Chápem aj to, že niektorí majú tak trochu strach, aby im niekto nevykričal, že zákon nechcú podporiť, lebo sami vlastnia nepoctivo nadobudnutý majetok. Ale to, že sú ochotní hlasovať za zákon, ktorý podomieľa základy právneho štátu, napriek všetkému nechápem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.