Prípad Záborský

Spravodlivo však musím uviesť, že nie všetko, čo tento potentný autor napísal, hodno vydať z iných dôvodov, ako sú dokumentárne. A že svoju neobľúbenosť si nielenže často zapríčinil sám, ale si ju aj pestoval. Akoby neuznanie bolo matériou, ktoré spolu so sebaľútosťou a pocitom ukrivdenosti a nedocenenosti vytváralo plodnú klímu ovzdušia vhodného na jeho tvorenie.

Podľa opisu súčasníka bol „nízkeho vzrastu, tučný, územčistý, plných červených líc, vlasy mal už celkom biele.“ Jonáš Záborský sa narodil roku 1812 v zemianskej rodine v čase, keď malo zemianstvo ešte stále svoju vážnosť a keď bolo kvantitatívne na vzostupe, hoci ekonomickou silou sa nelíšilo od nižších vrstiev spoločnosti. On si, ako jeden z mála slovenských inteligentov, nemusel dávať roduverný pseudonym podľa rodiska ako Podjavorinská, Tajovský, Timrava, Laskomerský, pretože prišiel na svete v dedine nosiacej jeho priezvisko – Záborí. Zemianstvo ako nižší stupeň šľachty stálo v tom čase na rázcestí – jedni ho pokladali za „suchú ratolesť“ národa, ktorá by mala opustiť scénu histórie, iní v ňom ešte stále videli zdroj intelektuálneho a ekonomického potenciálu novorodiaceho sa národa. Záborský bol predstaviteľom tohto druhého postoja. Proti Štúrovi, ktorého nazýva „demagógom“, bol tej mienky, že „musíme po troške získať i duchovenstvo, i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošľachtiť surovú masu, ktorá vždy len za zemianstvom a duchovenstvom pôjde.“ Žiaci v školách dostávajú literatúru rozparcelovanú na ostro oddelené obdobia, ale práve u Záborského tá školometská predstava neplatí. Nebol ani klasicistom, ani realistom, ani humanistom, ani osvietencom, ani preromantikom, ani predmodernistom, ani racionalistom, a pritom bol z každého trochu a zároveň celistvo. 

Zo všetkého sa mi najpresnejšie zdá označenie Záborského ako moralistu, ak to pomenovanie zahŕňa nielen estetické stránky diela, ale aj životné postoje. Možno práve pre tieto sklony sa mladý Záborský rozhodol študovať teológiu, a nie právo. Keď si pozrieme jeho bibliografiu v komplexnosti, teda aj nevydané diela, vidíme v nich mnoho moralistických spisov, kázní, prejavov, reflexií, rozpráv, listov, satír, historických prác... Záborský bol moralistom toho druhu, ako ním bol Epiktetos, Montaigne, Rochefoucauld či Jonathan Swift. Preto mu bolo takmer jedno, v akom žánri, štýle, jazyku píše. Debutoval ako 28-ročný Bájkami, žánrom, ktorý mu bol svojím spôsobom najbližší: umožňoval spojiť bizarný, niekedy fantazmagorický dej s britkými postrehmi z reality okolo neho a nad všetko postaviť moralizujúcu strechu. Navyše mohol prejaviť svoju formálnu virtuozitu, dať svojim víziám tvar. Zjednodušene by sme mohli povedať, že veľa Záborského diel, a to aj tých najambicióznejších, majú vlastne základ bájky či exempla. 

Tridsaťročný Záborský prestúpil na katolícku vieru, čo vo svojom živote nadpísal slovom „katolizovanie“. Rok predtým mu akoby symbolicky zhorela fara aj so školou. Bol si vedomý, že na konfesionálne rozdelenom Slovensku jeho krok vzbudí pohoršenie i podozrievanie z oboch strán. To, že takmer vzápätí prejavil nespokojnosť s týmto svojím krokom, neznamená, že by ho ľutoval. On by bol nespokojný aj vtedy, keby to bolo naopak a zakotvil by medzi evanjelikov. Ten krok bol výsledkom jeho pragmatizmu v mene – dovolím si to pomenovať – písania. Keď sa mu nedostávalo odozvy, akú si predstavoval od Slovákov (ignorujúcich kritikov nazýval „k riti kusy“), bez škrupúľ uvažoval o samopreložení svojich diel do maďarčiny. Keď sa nepohodol s Maticou slovenskou, poslal svoje financie Matici českej. Nezabúdajme, že to nebol nijaký rojko. Desaťročia viedol svoje fary ako osvetové a zároveň hospodárske jednotky. Gazdoval, podnikal, robil obchodné transakcie. Pri vydaní zbierky Žehry si takto žehral: „Uznalost aneb thersistická úškleba mi buď otevře bránu dalších zásluh, buď ji zatvoří přede mnau navěky.“ Mal vtedy pred štyridsiatkou a po odsúdení zbierky ako anachronizmu celé roky nepísal. Ale písanie si – opäť pragmaticky – zvolil ako intelektuálnu sebahygienu: „Čo robiť? V karty hrať? Niet s kým. Opiť sa? To je hovädstvo. Zostáva len zabaviť sa myslením a písaním.“ Po päťdesiatke nastala uňho tvorivá erupcia, písal dielo za dielom. Ak z tohto pohľadu čítame čítankové Dva dni v Chujave, nemôžeme prijať obecný názor, že prvá časť, Deň škaredý, je umelecky skvelá, pretože realistická, a Deň pekný je tézovitá utópia. Dva dni v Chujave je utópia skĺbená s antiutópiou, literárne brilantne vystavaný konštrukt, v ktorom obe časti do seba zapadajú ako zips. 

Dnes sa vyzdvihuje najmä Záborského irónia a karikatúra, ale ak pozorne zmapujeme celú jeho aktivitu a budeme brať do úvahy aj doteraz nevydané diela, obraz Záborského ako autora rozpolteného medzi regresom a nezastaviteľným pokrokom, celkom neobstojí. Opäť sa budeme musieť vrátiť k nemu ako k básnikovi, berúc do úvahy aj doteraz nevydanú, 4 000-veršovú  skladbu Vstúpenie Krista do Raja, ktorou sa – mimoriadne úspešne – pokúšal stvoriť univerzálny európsky epos. Európsku dimenziu majú aj monumentálne Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do čias Žigmundových v rozsahu 1 621 strán. Divadelné hry, ktoré sa nikdy nehrali, sú naozaj „dramatickými básňami“ určenými na čítanie a ich scénická inštrumentácia je len pokusom o vymanenie písaného slova do trojrozmerného priestoru. O ambíciách Záborského byť kazateľom, mravokárcom, a teda moralistom, svedčí aj traktát Promtuarium Theologicum, ktorý ostal v rozsahu 664 strán tiež v rukopise. 

Jonáš Záborský zdanlivo ťahal svoju dobu za chvost, ale vo svojich najpresvedčivejších výkonoch bol o niekoľko krokov pred ňou. Odmietal byť Uhrom, polemicky a kriticky prijímal slovenské etablovanie, intuitívne cítil rozlohu európanstva. Pokúšal sa vytvoriť celistvý koncept kultúry, umenia a písomníctva a diagnosticky presne vedel pomenovať jeho tragické polohy. Z vypätého subjektivizmu sa pokúšal vzopäť k univerzálnemu pocitu, pre ktorý jeho národ i jeho doba v tom čase ešte len začali pomaly dozrievať. 

Milton dostal za svoj Stratený raj aspoň tridsať hrdzavých pištolí, aby sa mal čím zastreliť, keby ho chuť k tomu nadišla; ja som za svoju Faustiádu ani jednej vybehať nemohol. – U nás, keď vydáš knižku, treba priateľom literatúry slovenskej poslať po jednom výtlačku darom, a potom vždy neisté je, či ostatné nepriatelia rozkúpia. Slovenské spisovateľstvo je jeden druh márnotratnosti.  – Moje spisy len jednu chybu majú, tú, že pochádzajú odo mňa. – Ja cítim nevyrovnanú klasičnosť Múzy svojej a musím sa sám pochváliť, keď Slováci ako prirodzení nepriatelia klasicizmu, nečinia svoju povinnosť. Musím mať strašne mnoho rozumu, keď som ešte neprišiel oň vcele. – Kto túto knižku prečíta, iných čítať nepotrebuje. Lebo tu je všetka múdrosť práve tak, ako v Koráne. Čo zaslúži, aby dakto čítal, to tu je, čoho tu niet, to nezaslúži, aby si pritom človek hubil oči. Po zjavení sa tejto knižky môžu bezpečne všetky ostatné knihy na svete byť spálené. – Naše slovenské knižky vychádzajú už z tlačiarne ako antikvárna zriedkavosť, majúc v tom nápadnú podobnosť so somárom, ktorý sa rodí šedivý. – Prosíme ale pánov recenzentov, nech ráčia nakuknúť i do diela, keď už recenzie budú mať hotové.