Rozhádaní a rozdelení

Voličom pravice a milovníkom zákulisnej politiky sa z toho všetkého mohla nachvíľu zatočiť hlava. Niekomu sa dokonca mohlo zdať, že pravicoví politici dokážu v priebehu troch týždňov dohnať tri stratené roky. Bol to však omyl. Pravica ide do volieb rozdelená a rozhádaná. A uplynulé týždne to podčiarkli a zvýraznili. Čo to bude znamenať pre slovenskú pravicu? Vonkoncom to nemusí znamenať katastrofu. Ale aj môže. Šance sú fifty-fifty. 

Na vec sa z dnešného pohľadu možno pozrieť dvoma spôsobmi. Prvá otázka je, či to celé mohlo dopadnúť inak. Veď keby aj Sulík s Bugárom získali Radičovú na kandidátku koalície SaS-Most, ako sa o to Richard Sulík usiloval, ako stabilne by sa asi podobný subjekt správal po voľbách? Pravdepodobne by sa rozpadol tak rýchlo, ako by bol vznikol. Keby sa, naopak, SDKÚ podarilo urobiť koalíciu so Sulíkom, akú stabilitu by mal blok s dvoma kohútmi? Dokázal by vyhranený Sulík kohabitovať s čoraz stredovejšou SDKÚ? Neskončila by sa ich spolupráca na spore o nejaký detail prípadnej novely sociálnych odvodov, ktorej by aj tak nikto nerozumel? Alebo by sa všetko neskončilo na neukojiteľnosti ambícií bilbordového „fešáka“ s holou hlavou? Ťažko povedať. Modrému štvorcu však nemožno uprieť jednu vec. Hoci sa politické scenáre a ohlasované rokovania posledné týždne zo dňa na deň menili, minimálne zo strany SDKÚ to nebola žiadna neorganizovaná spontánna hra. Dzurindova strana si v  predstihu vyskúšala opozičnú spoluprácu na komunálnej úrovni, v bežných aj hĺbkových prieskumoch preverila možné koalície a reakcie voličov na ne, a výsledkom bola snaha o spoluprácu so Sulíkom. Išlo teda o pomerne minimalistický scenár s dvoma bonusmi. Mikuláš Dzurinda by sa opäť mohol prezentovať ako muž, ktorý skôr spája, než rozdeľuje a celá koalícia by niesla punc kombinácie skúsenosti a nových nápadov. Nestalo sa. A dôvod? Sulík sa pozeral na Dzurindu presne tak, ako sa Dzurinda pred rokmi pozeral na Čarnogurského a Langoša: ako na prekážky, ktoré treba prekonať. Dzurinda sa tak dnes síce môže sťažovať na neférovosť Sulíka, až príliš to však pripomína jeho vlastné spôsoby spred pár rokov.
 

Prípadná koalícia SDKÚ a SaS by najviac ohrozila Bélu Bugára. Po jej vzniku by mal v podstate iba dve možnosti: zavolať Mikulášovi Dzurindovi alebo Viktorovi Orbánovi. Prežiť by totiž mohol len v koalícii so Slovákmi alebo s Maďarmi. A jedna aj druhá by záležala skôr od veľkorysosti iných, nie od Bélu Bugára. Ale ani po krachu rokovaní všetkých so všetkými si Bugár nemôže byť istý. Zvykne síce hovoriť, že jeho strana má šancu získať 7-8 percent, ale nesvedčia zatiaľ o tom ani výskumy verejnej mienky. Bugárov projekt tak ide do kampane júnových volieb s najväčším rizikom. Na lokálnej úrovni proti SMK v komunálnych voľbách neuspel. Keďže až dve tretiny (a teda väčšina) jeho sympatizantov sú Maďari, Bugár musí naďalej svoju stranu prezentovať najmä ako maďarskú. Lenže to mu na vstup do parlamentu stačiť nebude, preto potrebuje aj nejaké percentá od Slovákov. Keďže Slováci na čele s Ivanom Švejnom či Rudolfom Chmelom pôsobia skôr ako Slováci na maďarskej kandidátke, nie ako slovenská strana Mostu, Bugár potreboval svoju stranu posilniť. Postupne rokoval so Sulíkom, Palkom a Zajacom, uspel len s tým posledným. A hoci tie rokovania povedali veľa o iných, otvorili sa aj inak zavreté dvere Mostu. Sulík vystupoval na rokovaniach s Bugárom ako ten silnejší, a preto v podstate určoval hru. OKS si vyberalo medzi zaujímavejšou ponukou SDKÚ a nevýhodnejšou od Mostu. Hoci sa to nezdá, vybrali si realistickejšie. Jednak preto, že si ťažko predstaviť Zajaca na kandidátke, ktorú vedie Ivan Mikloš, teda muž, ktorý pred rokmi „bodol nôž do chrbta“ DS, čím spôsobil jej postupný pád. A tiež preto, že pre Ondreja Dostála a ďalších kandidátov OKS bude ľahšie pozbierať 5- ako 15-tisíc krúžkov, ktoré by potrebovali na kandidátke SDKÚ. Zaujímavé boli aj rokovania s KDS. Hoci Béla Bugár v rozhovore pre .týždeň ocenil Františka Mikloška ako politika, ktorý pre slovensko-maďarské vzťahy urobil najviac, ponúkol mu na kandidátke Mostu až nezvoliteľné 12. miesto. A hoci tá „ponuka“ bola všeobecne prezentovaná ako dôvod, pre ktorý Mikloško od spolupráce odstúpil, nebol to dôvod jediný. Azda ešte prekvapivejšie bolo, že Bugár požadoval, aby na kandidátke nebol nielen Vladimír Palko, ktorý sa sám rozhodol nekandidovať, ale ani Pavol Minárik či Rudolf Bauer, ktorí sú vraj neprijateľní pre bratislavský, respektíve košický Most. Tak či onak, ak Mikloško nechcel pôsobiť ako maďarón, sám ani nemohol kandidovať. Až prítomnosť ďalších kresťanských politikov dodávala jeho kandidatúre potrebné zázemie pred voličmi. 

Na uplynulé týždne rokovaní a nedohôd sa však možno pozrieť aj iným pohľadom, tým po 12. júni tohto roku. Až trom opozičným stranám – Sulíkovej SaS, Csákyho SMK a najmä Bugárovmu Mostu –  reálne hrozí, že sa nemusia dostať do parlamentu. Ak si teda hypoteticky predstavíme budúci slovenský parlament, kam by sa z dnešnej opozície dostalo iba KDH a SDKÚ, januárové a februárové nedohody sa budú hodnotiť úplne inak. O tom už nerozhodnú politici, ale voliči. 

Dnes je jasné, že hoci kandidátky sa odovzdávajú až v polovici marca, už vieme, ako budú pravicové strany kandidovať. Napokon prvé predvolebné bilbordy sa objavia už o pár dní a kampaň sa môže začať. Úvod roka a všetky koaličné rokovania možno zhrnúť do troch bodov.  Jediná dohoda, ku ktorej došlo, je účasť OKS na veľmi ťažko voliteľných miestach kandidátky Mostu. Za všetkými nedohodami sa objavovalo meno Richarda Sulíka. A najviac podobu pravicových kandidátok vo voľbách 2010 ovplyvnil Robert Fico, ktorý dosiahol odstúpenie Mikuláša Dzurindu. Ak by s takými kartami dokázala pravica získať väčšinu, bol by to zázrak.