V dlhovej pasci

S tým rozdielom, že ohnisko sa presunulo zo stredu na juh a v plameňoch nie sú malé národné meny, ale samotné euro. „Ochranný štít, čo sme prijali v najvhodnejšom momente“ (Fico), začína práve ukazovať  svoju odvrátenú stranu.

Katastrofálne zadlžené Grécko  totiž nastolilo v súvislosti so spoločnou menou otázky, ktoré sa doteraz zľahčovali či platili za úplné tabu. Vrátane takých,  či by nebolo najrozumnejšie, keby jeden štát  euro opustil, alebo či nie je menová únia odsúdená na zánik v situácii, keď kríza dramaticky vyrysovala rozdiely, ktoré vždy existovali. Rovnica je taká, že ak Grécko prestane byť schopné splácať záväzky, kríza dôvery strhne do insolventnosti i ďalšie krajiny s ťažkými deficitmi. 

Mimoriadny summit v Bruseli, zvolaný pôvodne „prezidentom“ van Rompuyom ako typicky byrokraticky zbytočný, mal takto postarané o program. Nešlo však o riešenie, ale najmä o signál, ktorý nemohol byť zrejme ani iný: Pomôžeme priateľom od Akropoly, ale musia sa viac snažiť v krotení deficitu. Ako sa dalo od stádovito reaktívnych trhov očakávať, tlak na euro, ktorého pevnosť testovali na burzách v New Yorku, Chicagu a Londýne sumou 8 miliárd dolárov, naozaj poľavil. Zásadný problém ale je, že hoci by ministri financií mali v utorok ohlásiť akúsi „cestovnú mapu“ podmienok pre Grékov, strednodobo sa nič nemení. Pokiaľ totiž socialistická vláda v Aténach nepristúpi k ozaj dramatickým škrtom (aj) v sociálnej oblasti, o pár mesiacov sa problém vráti. 

Absurdný paradox, že v eurozóne sú iba dve krajiny, ktoré plnia kritériá Paktu stability (Fínsko, Luxembursko) a jej priemerný dlh k HDP je vyšší než prístupové podmienky pre nováčikov (60%), hovorí jasnou rečou: V dlhovej pasci je celá menová únia.  Grécko nie je výnimka, len extrém extrémov, ktorý je akútnou hrozbou pre euro práve ako spúšťač dominového efektu. Zľahčovanie obrazu, že v EÚ je predsa dosť peňazí na grécky „bailout“, je nepochopenie základnej veci - tie peniaze predsa vždy niekomu patria. Pričom skutočnosť, že národní lídri sú volení národnými voličmi, robí „čistú“ solidaritu na federálny (USA) spôsob politicky nereálnou.  

Nemci, ktorí sú alfou a omegou každého riešenia, si môžu teraz už len svedomie spytovať, že k budovaniu atmosféry morálneho hazardu v únii sami zásadne prispeli, keď si pri vlastnom porušení Paktu stability v roku 2003 vylobovali beztrestnosť. Keby šli vtedy sebe (a Francúzom) príkladom, tak mohli dávno pohroziť  Aténam napríklad krátením eurofondov (to je možné), čo by azda aj zabralo. 

Treba veci vidieť jasne. Zásadné reformy, ktoré by dôveru investorov vrátili, v Grécku nebudú.  Pôžička z Únie, akoukoľvek technikou (napr. výkup dlhopisov), je v lepšom prípade odklad a v horšom prehĺbenie problému. Pod dlhovou gilotínou je celé južné krídlo (PIGS) eurozóny a neexistuje argument, pod ktorým by napríklad Zapaterovi zdôvodnili, že ty už nedostaneš, Papandreu bol prvý a posledný. V limbe medzi morálnym hazardom a spontánnymi bankrotmi sa nedá vyhnúť tomu, aby Angela Merkelová nastolila otázku centralizácie či kontroly fiškálnych rozhodnutí v eurozóne ako akejsi garancie. Máme teda nakročené k tomu, že už budúci slovenský premiér môže byť konfrontovaný s dilemou, či je ochotný predkladať rozpočty na kontrolu (schválenie) do Bruselu, alebo sa radšej rozlúči s eurom.