Posledné voľby oranžovej Ukrajiny

Natálka, ktorá bude mať čoskoro dvadsaťpäť rokov a pred piatimi rokmi spolu s tisíckami svojich rovesníkov mrzla na Kresčatiku, má dnes dve zamestnania, aby sa v kríze uživila. Polovicu platu dáva za prenájom bytu štyridsať kilometrov od centra Kyjeva a je smutná z toho, že si jednoducho nemôže dovoliť mať dieťa so svojím rovnako starým priateľom. A z tej súčasnej ukrajinskej politiky je otrávená natoľko, že ani voliť nešla.

„V prvom kole som dala hlas Serhejovi Tihipkovi, ale vyberať si medzi Janukovyčom a Tymošenkovou, to sa jednoducho nedá,“ hovorí Natálka. O „oranžovom“ prezidentovi Viktorovi Juščenkovi, ktorý dostal v prvom kole len asi päť percent hlasov, hovorí so smútkom. „Iba sklamal, vôbec nič neurobil. A ľudia od neho toľko očakávali,“ hovorí a pomerne nevzrušene očakáva, ako tie voľby vlastne dopadnú. „Od Tymošenkovej ľudia ešte občas niečo čakajú. Od Janukovyča sa nečaká vôbec nič,“ dodáva.

Sú však ľudia, ktorí od Janukovyča, víťaza prvého kola prezidentských volieb, niečo očakávajú – a nie je toho málo. Na konci Sofijského námestia, ktoré je srdcom historického Kyjeva, ich v piatok 5. februára postáva dobrých 20- až 30-tisíc.  Oblečení sú prevažne do farby týchto volieb, ktorou je tmavomodrá – farba Strany regiónov. Títo ľudia majú pocit, že teraz, po vyše piatich rokoch, prichádza ich chvíľa, chvíľa odvety. Päť rokov museli znášať „oranžovú Ukrajinu“, ktorá sa teraz končí. Dôchodcovia, upracovaní päťdesiatnici, plecnatí tridsiatnici, rozjašené dievčatá aj sotva sa holiaci mladíci majú spoločné jedno. Hovoria po rusky a sú z východu. Z východu Ukrajiny, ktorý je dodnes ruský – a možno by sa malo skôr povedať, že sovietsky. Majú v sebe vzdor „utláčanej menšiny“ a tiež hrdosť kraja, kde je sústredný skoro všetok ukrajinský priemysel a ktorý do značnej miery zvyšok Ukrajiny živí.

Sneží a je tak 10 stupňov pod nulou, teplota stále klesá. Ten „ich“ Viktor Janukovyč, ktorý mal prísť na pódium o piatej, ich necháva čakať. Namiesto neho poskakujú na pódiu vymaľované popové speváčky, občas ich vystrieda nejaká rocková skupina alebo speváci sovietskych chorálov. Niekedy sa to dá počúvať, často však nie, no podupkávať si do rytmu, aby človek nezamrzol, sa dá v zásade pri všetkom. Na rozohriatie si tie tisícky modrých každú štvrťhodinu zakričia, že zvíťazia a prezidentom bude „náš Viktor Janukovyč, Ja-nu-ko-vyč“.

O siedmej večer odfarbená plavovlasá speváčka s výzorom lacnejšej prostitútky konečne oznamuje, že vodca prichádza. Mohutný Janukovyč, ktorý úspešne kombinuje úsmev medvedíka so strnulosťou Schwarzeneggerovho Terminátora, nehovorí dlho – minútu či dve. „Pondelok bude posledným dňom oranžovej Ukrajiny. Pošleme tie oranžové protinárodné sily do politického dôchodku,“ hrmí po rusky. Zároveň sľubuje prácu, peniaze a koniec krízy. To je v krajine, ktorej ekonomika vlani poklesla o pätinu, jej mena voči doláru o polovicu a mzdy ešte o viac, pre mnohých voličov najpodstatnejšie. „Za Janukovyča ako premiéra sme sa mali dobre, ekonomika rástla, mzdy stúpali, bola stabilita,“ vraví zle oblečený muž s pokazenými zubami, ktorý nadšene aplauduje. „Tymošenková sľubovala, sľubovala a nič nesplnila. Nech ide do čerta,“ dodáva.

Na druhej strane námestia, vo vzdialenosti necelého kilometra, sa odohráva celkom iné predstavenie. Pod zlatými kupolami Sofijského chrámu, ktorého základy si pamätajú ešte Kyjevskú Rus, sa odrieka modlitba – modlitba za Ukrajinu. Medzi patriarchami a kňazmi žiari biela postava premiérky Tymošenkovej, nad hlavami niekoľkých tisícok jej priaznivcov vejú modro-žlté ukrajinské vlajky v rukách ľudí, čo ešte veria v jej víťazstvo, svietia do zimnej noci plamene sviečok.

Namiesto popovej hudby chorály, namiesto futbalového skandovania pokorné modlitby, namiesto slov o odplate prosby o odpustenie za chyby, ktoré vláda Tymošenkovej urobila. „Bože, daj, nech sú mne a mojej vláde odpustené všetky nespravodlivosti, ktorých sme sa dopustili. Bože, daj, nech má Ukrajina múdreho vládcu. Bože, daj, nech sa stane silnou krajinou, ktorú čaká európska budúcnosť. Amen,“ hovorí Tymošenková hlasom ženy, ktorá sa po týždni u milenca kajúcne vrátila domov. Ľudia jej pohľadmi visia na perách, oči sa lesknú náznakom sĺz, je to dojemné, nádherné... keby to však už mnohí, len v trochu inom podaní v minulých rokoch už toľkokrát nevideli.

Mnohí – ako jedna novinárka z rádia Sloboda – však ešte stále veria. „Tymošenková aspoň hovorí, že sa chce polepšiť, že chce všetko robiť inak, že už bude potierať korupciu, že zatočí s oligarchami vo svojom okolí. Janukovyč to ani nehovorí,“ tvrdí. „U Tymošenkovej je istá, hoci maličká nádej. Janukovyč však žiadnu nádej nedáva,“ hovorí smutne.

Európska únia, Spojené štáty americké, jednoducho Západ, ktorý sa sklamal v „oranžových“ (napokon, dnes sa k tej farbe nehlási už ani Tymošenková, pred piatimi rokmi oranžová princezná), sa ticho pripravuje na spoluprácu s Janukovyčom. A nahovára si, že to s Janukovyčom, dvakrát väzneným násilníkom, primitívom, ktorý neovláda pravopis a základy jeho politického myslenia tkvejú pevne v sovietskej ideológii, to predsa len nejako pôjde. „Američania sú úplne pokojní. Hovoria nám, že je jedno, kto vyhrá. Máme svojich ľudí aj u Tymošenkovej, aj u Janukovyča,“ tvrdí mi jeden západný diplomat. Podľa neho proti sebe vo voľbách hlavne bojujú dve skupiny oligarchov – s tým rozdielom, že Tymošenková tej svojej skupine predsa len vládne. A dodáva, že svojím spôsobom je práve preto ona, s jej diktátorskými sklonmi, nebezpečnejšia než Janukovyč – ten aspoň vie o svojich slabostiach a je ochotný načúvať radám okolia, postupujúceho v záujme východoukrajinských oligarchov. „Posledné, čo tí ľudia chcú, je, aby sa Ukrajina pripojila k Rusku,“ dodáva.

Nedeľné voľby dopadli podľa odhadov. Tymošenková síce sťahuje desaťpercentný náskok Janukovyča na necelé tri percentá, no všetky povolebné prieskumy, ešte aj na televíznych kanáloch, ktoré sa dajú stále považovať za oranžové, hlásia víťazstvo modrých. Tymošenková ho však neuznáva – tvrdí, že podľa súčtu hlasov, ktorý robili jej ľudia, je víťazkou ona. Hlása, že došlo k podvodom, vyhráža sa súdmi a vyzýva svojich stúpencov, aby bojovali o každý hlas.

Modrí však postupujú podľa scenára. V luxusnom hoteli Intercontinental, ktorý patrí hlavnému Janukovyčovmu sponzorovi, najbohatšiemu Ukrajincovi Rinatovi Achmetovovi, prednáša Janukovyč už v nedeľu o desiatej večer víťazný prejav. Opäť demonštratívne v ruštine, zároveň však sľubuje, že bude prezidentom všetkých Ukrajincov – aj  tých, ktorí volili Tymošenkovú. „Modrí“ oligarchovia a ich pobočníci v hotelovom bare do ranných hodín dohadujú pri fľašiach vodky a whisky, čo si počnú s práve získanou mocou. Lebo ak Tymošenková prehrala, tak končí aj ako premiérka – tých posledných pár poslancov potrebných na zvrhnutie jej vlády sa už kúpi.

V pondelok dopoludnia je už jasné, že Tymošenková prehrala aj podľa spočítaných hlasov. Nepomohlo, že drvivo zvíťazila na západe Ukrajiny a v Kyjeve. Disciplinovanejší ruský východ a východ Ukrajiny zvyšok krajiny prevalcoval. Klincom do rakvy pre Tymošenkovej politickú budúcnosť je vyhlásenie pozorovateľov OBSE, Európskej únie i Rady Európy, že voľby prebehli v poriadku. Namiesto Tymošenkovej bielo-červených spojencov idú do ulíc Janukovyčovi modrí. „Nedáme si víťazstvo vziať. Ak chce Tymošenková vyhnať ľudí do ulíc, ak chce nejakú novú revolúciu, my jej ukážeme,“ hovorí žena, ktorá je medzi priaznivcami Janukovyča, čo obliehajú budovu Ústrednej volebnej komisie.

V rozhlasovom štúdiu sa v pondelok večer stretávam s Marynou Stavničjukovou, pravou rukou prezidenta Juščenka. Bavíme sa o voľbách a ona je svojím spôsobom hrdá na to, že sa na Ukrajine vôbec férové voľby konali a je trochu nahnevaná na Tymošenkovú, že nechce uznať porážku. „Ide o to, aby teraz po voľbách neboli zničené základy demokracie a občianskej spoločnosti, ktoré tu za minulých päť rokov vznikli,“ dodáva. Mám podobné obavy. Obavy, aby to neboli nadlho posledné slobodné voľby, ktoré sa na Ukrajine odohrali.