Yes, Mr. Commissioner

Hoci parlamentné voľby boli len pred pár mesiacmi, väčšina nemeckých politikov má jasno v jednom: sociálne dávky sa môžu jedine zvyšovať. Novú debatu rozprúdil verdikt Ústavného súdu, podľa ktorého štát vyrubuje výšku sociálnej podpory v nezamestnanosti nesystémovo (Nemci milujúci neosobné skratky tejto podpore nepovedia inak než Hartz IV). Sudcovia nariadili politikom, aby si výšku dávok nevymýšľali z brucha, ale stanovili transparentnú metódu, na základe ktorej možno vymerať, koľko rodiny závislé od sociálnej pomoci potrebujú na dôstojné existenčné minimum. Samozrejme, politická trieda si verdikt sudcov vyložila po svojom: naprieč pravo-ľavým spektrom sa zhodli, že treba dať na sociálnu podporu viac peňazí. Hlas rozumu sa ozval len u liberálov z FDP, ktorí chcú súdne rozhodnutie využiť na reformu celého sociálneho systému. Lebo ten má aj svoje perverzné stránky. Stratili ste prácu a živíte dve deti pod 15 rokov? Štát vám každý mesiac poukáže vyše 1 600 eur. Mnohí občania si preto v takej situácii ani nehľadajú prácu, v ktorej dostanú len o pár eur navyše. V prostredí poberateľov sociálnych dávok tak žije čoraz viac nemeckých detí. V roku 1965, keď bolo Nemecko podstatne chudobnejšie, vyrastalo v takýchto rodinách 120-tisíc detí, dnes je to okolo dvoch miliónov. Denník Die Welt navrhol spôsob, akým zastaviť štátom motivovaný nárast počtu ľudí, ktorí upadli do nižšej triedy. Recept denníka sa dá zhrnúť jednoducho: liečba Clintonom. Bývalý americký prezident totiž v polovici 90. rokov znížil sociálne dávky, od ktorých boli závislé státisíce rodín. Hoci Clintonovi kritici zľava namietali, že jeho opatrenie je rasistické (keďže tie dávky v značnej miere poberali černosi) a zvýši v USA chudobu, stal sa pravý opak. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov sa počet Američanov žijúcich v chudobe prudko znížil, lebo ich štát prestal uplácať a nakopol ich do aktivity. Die Welt zato Clintona velebí: vraj aj vďaka jeho sociálnym reformám sa v amerických veľkomestách znížila kriminalita.    

Po írskych katolíkoch prežíva obdobie škandálov aj cirkev v Nemecku. Na začiatku bol list, ktorý napísal jezuita Klaus Mertes, rektor prestížneho berlínskeho katolíckeho gymnázia Canisius-Kolleg, bývalým žiakom. Ospravedlnil sa im v ňom za sexuálne zneužívanie, ku ktorému dochádzalo na škole v 70. a 80. rokoch. Hoci sa o dvoch jezuitoch, ktorí systematicky zneužívali svoje maloleté obete, vedelo, ich opakované poklesky sa prechádzali mlčaním a prehliadaním. Rektor napísal, že toto zistenie ním nesmierne otriaslo a cíti hlbokú hanbu. Celý prípad sa následne dostal do médií a z listu sa stala národná kauza. Novinári ustavične informujú o ďalších dlho zamlčiavaných prípadoch zneužívania, špekulujú, koľko je v cirkvi kňazov pedofilov a či za to všetko náhodou nemôže celibát, ktorý v mužoch potláča realizáciu sexuality. Pritom je zjavné, že príčinou škandálu nie je celibát (jeho zrušenie by asi pedofilné sklony zopár jedincov neodstránilo...), ale práve kultúra zatajovania a tutlania. Médiá už však nuansy príliš nezaujímajú. Týždenník Der Spiegel na svojej titulnej obálke zobrazil kňaza, ktorý v ľavej ruke drží Bibliu a pravou si siaha do rozkroku. Otvárací titulok znel: Svätuškári, katolícka cirkev a sex. Šéfredaktora denníka Die Welt Thomasa Schmida to poriadne znechutilo: „Opäť sledujeme prihlúple antipápežstvo, ktoré sa neprávom pokladá za osvietenecké. Na celej tejto kampani je nepríjemné, že nesmierne preháňa. Väčšina sexuálnych zločinov na deťoch a mladých sa nedeje v rámci katolíckej cirkvi, ale v rodine.“ 

Cirkev (nielen nemecká) by si však z tejto mediálnej hystérie mala vziať nasledovné ponaučenie: riešiť problémy vtedy, keď vznikajú...

... and Oettinger is dead. Keď kancelárka Angela Merkel vysielala významného politika CDU Günthera Oettingera do Bruselu za komisára, šuškalo sa, že je to len jej rafinovaný ťah, ktorým sa zbavuje ďalšieho z možných straníckych rivalov. Ak je to tak, kancelárka je nielen rafinovaná, ale aj dosť škodoradostná. Nový komisár pre energetiku sa stal čoskoro terčom posmechu pre svoju angličtinu, ktorá je hitom v najsledovanejších zábavných programoch ako aj na Youtube (niektoré vtipné videá však už boli stiahnuté). Na porozumenie Oettingerovej anglickej výslovnosti nielenže nestačí dobrá znalosť angličtiny, ale ani nemčiny, pretože bruselská „english“ v podaní komisára sa najviac podobá na nezrozumiteľný dialekt v jeho rodnom Bádensku-Württembersku. Nešťastník Oettinger si miestami až nevyberavý posmech spôsobil aj sebavedomými jazykovými lekciami, ktoré Nemcom kedysi udeľoval. Pred pár rokmi vyvolal pohoršenie týmito slovami: „Angličtina sa stane pracovným jazykom. Nemčina ostane jazykom rodiny a voľného času, jazykom, v ktorom budeme čítať súkromné veci“. Podľa Oettingera musí aktívne ovládať angličtinu každý, aj odborník obsluhujúci stroj. Keď bol nominovaný na komisára, uisťoval: „V angličtine som si v rámci rozhovorov veľmi istý“. To je možno pravda, len škoda, že hlavnému európskemu energetikovi nebude nikto rozumieť. Ale jedna výhoda tu je: nedokonalý úradník Oettinger bruselské inštitúcie aspoň trochu poľudští...