.no prvý dojem, ktorý v nás olympijský Vancouver vyvolal, bol mylný. Keď sme sa po prílete išli prejsť do mesta, mali sme pocit neprimeraného pokoja, aký by človek očakával v utorok podvečer v malom mestečku, a nie vo veľkomeste, v ktorom práve prebieha svetová olympiáda. Ulice v okolí štadióna neboli síce úplne prázdne, ale celkom určite prekvapili. Olympiádu pripomínalo len niekoľko mužov a žien, ktorí kupovali a predávali vstupenky. Ale neboli to polokriminálni priekupníci, všetko to malo oficiálny punc a dialo sa to rovno pred očami policajtov. Takto si človek čierny trh s lístkami nepredstavuje.
Až neskôr sa ukázalo, čo sa vlastne deje. Hokejisti Kanady práve hrali svoj prvý zápas s Nórmi, a mnohí z tých, ktorí by inak boli v uliciach, sedeli buď na štadióne, alebo boli prilepení k televízorom. Kanada hokej miluje. A skutočných priekupníkov s lístkami sme tiež postupne postretali. Tvrdia síce o sebe (formou ústnou, no často aj písomnou v podobe tabuliek na hrudi), že lístky kupujú aj predávajú, ale údajne je v prípade priekupníkov kupovanie lístka - na rozdiel od oficiálnych brigádnikov pracujúcich pre usporiadateľov - len zástierka. Ak by lístky len predávali, bolo by to proti zákonu, ak aj kupujú, je to v poriadku. Tak teda tvrdia, že aj kupujú.
Aj pocit príjemne ospalého mesta počas ďalších dní celkom ustúpil. Zmenil sa na pocit príjemného mraveniska, s ľuďmi po celom downtowne. Dôležité však je jedno - slovo "príjemný", ktoré najlepšie vyjadruje atmosféru olympijského Vancouveru, ostalo. Príjemne pôsobia najmä ľudia, ale aj mesto ako také, a ani počasie sa nedalo zahanbiť - ľudia jedia všelijaké pochúťky a popíjajú kávu na terasách kaviarní a reštaurácií, zaliatych slnkom. To všetko na zimnej olympiáde, v polovici februára.
.slovenský dom
Pred návštevou Slovenského domu sme vlastne ani poriadne nevedeli, čo to vlastne je. Žeby informačné centrum pre Slovákov? Omyl. Slovenský dom, podobne ako iné olympijské reprezentačné domy, je určený predovšetkým športovcom danej krajiny a potom ešte športovej diplomacii. Verejnosti sú prístupné len v obmedzenej miere, ak vôbec. Ich zmyslom nie je reprezentovať krajinu pred verejnosťou (nie je to pavilón na Svetovej výstave), sú reprezentačné skôr v tom zmysle, že slúžia reprezentantom a tiež poskytujú priestor pre rôzne diplomatické rokovania (napríklad jednotlivých slovenských športových zväzov s príslušnými medzinárodnými olympijskými zväzmi).
Akreditovaní novinári majú do reprezentačných domov prístup, našťastie pre nás vysvitne, že novinársky vstup sa dá vybaviť aj na mieste. Po vstupe čakajú novinára už iba príjemné prekvapenia: personál sa k médiám správa doslova dokonalým spôsobom. V každom prípade sa touto skúsenosťou nevedomky ocitáme na jednej strane barikády v spore, ktorý má v najbližších dňoch zaujať celé e-mailové Slovensko. Ale o tom neskôr.
.peter Šťastný
Tri hodiny pred naším prvým zápasom máme dohodnutú kávu s Petrom Šťastným, ktorého syn Paul tu hrá za USA. Peter je k slovenskému hokeju pod súčasným vedením už dlho (oprávnene) veľmi kritický. Tento jeho postoj sa premieta aj do jeho predturnajového hodnotenia nášho mužstva. Považuje ho za neoptimálne zložené a prestarnuté, najmä v útoku.
Asi hodinu sa vedie diskusia o všetkom možnom, nakoniec sa dohodneme, že s ním spravíme po olympiáde veľký rozhovor. Potom sa spolu vyberieme na štadión. Ide aj Petrov dobrý kamarát, agent niekoľkých hráčov NHL (medzi inými Paula Stastneho, Michala Handzuša a Zdena Cháru). Neďaleko štadióna stojí veľký stan svetovej hokejovej federácie, kde majú hráči NHL a ich rodiny plus hostia priestor na strávenie času pred zápasom a po ňom. Peter nás tam berie. Vysvitne, že pre Asociáciu hráčov NHL je tam vyradený pomerne malý priestor - zvyšok je určený z časti pre ľudí z IIHF a z časti (ak tomu dobre rozumieme) pre reprezentáciu Kanady. Do týchto priestorov sa ani Peter nedostane (niektoré priestory sú vo Vancouveri vyhradené len pre niektorých ľudí a tak to má a musí byť - na toto si neskôr spomenieme pri diskusii o Slovenskom dome). Napriek tomu však okamžite cítiť, za akú hviezdu je tu Peter Šťastný stále považovaný. Neprejde ani päť minút a už za ním prichádzajú usporiadatelia, nadšení jeho prítomnosťou. Žiadajú ho o živý vstup počas prvej prestávky zápasu s Českom.
Aj počas tohto rozhovoru, ktorý pozorne sleduje celá megahala, je z reakcií publika cítiť, že v Kanade si hokejistov takéhoto formátu vážia inak, než je to na Slovensku. Na záver dostáva Peter otázku, komu vlastne na tejto olympiáde drží. Odpoveď je šalamúnska a emotívna zároveň. Ak turnaj vyhrá ľubovoľné z troch mužstiev - Kanady, USA a Slovenska - on sa bude tešiť. Moderátor sa lúči, hovorí o jednom z najlepších hokejistov histórie. Hala súhlasne tlieska.
.slovensko - Česko
Počas zápasu s Čechmi prichádzajú tri celkom nové pocity. Po prvé, je to dojem zo štadióna, ktorý nepôsobí nijako zvlášť luxusným dojmom, ale zdá sa byť ako stvorený na hokej. Vyzerá to tak, že zo všetkých takmer 20 000 miest je na ľad výborný výhľad, že tam v podstate nie sú zlé miesta.
Druhý je pocit z klziska a z hry, ku ktorej jeho užšie rozmery vedú. Samozrejme, každý to pozná z prenosov NHL, ale takto naživo je pohľad ešte uchvacujúcejší. Je to iný hokej, než poznáme doma.
Asi najsilnejší zážitok je však z premiešania slovenských a českých fanúšikov. Neexistujú tu nijaké sektory, takže všade sú jedni aj druhí spolu, všade vejú obidve zástavy, odvšadiaľ sa ozýva jedno aj druhé povzbudzovanie (to slovenské je, žiaľ, o poznanie vulgárnejšie). Toto premiešanie je oveľa príjemnejšie ako oddelení fanúšikovia.
Obdivovať sa dal aj samotný hokej. Jágr nestarne, Eliáš predviedol niekoľko vecí, pri ktorých bol ťažké veriť vlastným očiam, Havlát bol všade. Ale ani naši nezaostávali. Výborne zahral Michal Handzuš a celý jeho útok so Zedníkom a Bartečkom, Zdeno Chára a Marián Gáborík boli viditeľní v rovnakej miere ako Havlát, Ľubo Višňovský hral veľmi spoľahlivo.
Prehrali sme, ale bol to vyrovnaný zápas. Zlomil sa v momente, keď sme po žŕdke Mariána Hossu poľavili v koncentrácii a Jágr sa z protiútoku nepomýlil. Hra, ktorú Slovensko predviedlo, nedávala nijaké dôvody na pesimizmus. Napriek prehre nie zlý vstup do turnaja.
.nedorozumenie
Zápas skončil krátko pred polnocou. My ešte ideme do Slovenského domu prediskutovať ho s ľuďmi, ktorých tam očakávame. V dome panuje živá atmosféra, plný bol tak akurát, okrem debaty o hokeji si návštevníci mohli užiť aj skvelý gastronomický zážitok.
Základnou stratégiou tohto domu je práve gastronómia. Jedlá sú tradičné, jednoduché a vynikajúce.
Dojem zo Slovenského domu je naozaj dobrý a preto nás prekvapí e-mail, ktorý si obidvaja nájdeme ráno v pošte, a to hneď z niekoľkých rôznych zdrojov. Mail, ktorý si našlo vo svojich schránkach veľa Slovákov, ostro kritizuje Slovenský dom a tvrdí o ňom, že nám robí veľkú hanbu. Jadrom kritiky je fakt, že dom je len pre vybraných hostí a od ostatných požaduje privysoké vstupné.
Iste, sme medzi tými "privilegovanými", a náš pohľad na vec nie je celkom objektívny. Lenže kritika mieri trochu vedľa. Funkciou reprezentačného domu naozaj nie je prezentácia krajiny smerom k verejnosti. Naopak, prílišné otvorenie sa pre verejnosť by jeho pôvodnú funkciu značne ohrozilo. Vysoké vstupné (ktoré, mimochodom, na tunajšie pomery nie je závratne vysoké) je asi jediným spôsobom, ako tento priestor len čiastočne, ale nie príliš, otvoriť verejnosti. Ukazuje sa však, že aj to bola možno chyba, pretože vyvolala neoprávnené, aj keď asi prirodzené očakávania. Úplné uzavretie by však pravdepodobne vyvolalo podobnú kritiku.
Kompetentní ľudia zo Slovenského domu nám priblížili financovanie celého projektu, ktoré nedostáva nijaké peniaze zo štátneho rozpočtu a je kompletne pokryté zo sponzorských zdrojov.
.slovensko - Rusko
Pred naším druhým zápasom hovoríme s pánom Šatanom - Mirovým otcom. Mira Šatana vraj poranená dlaň stále bolí, s Rusmi hrať nebude, ale do rozhodujúcich zápasov by mal nastúpiť. To by bola pre mužstvo dvojnásobná posila. Jednak samotný Miro by znamenal veľa a jednak by to zrejme umožnilo presunúť Mariána Gáboríka do prvého útoku k Mariánovi Hossovi a Pavlovi Demitrovi, čo si podľa pána Šatana želajú predovšetkým samotní "Trenčania".
Proti Rusom Miro nehral, ale tí, čo hrali, hrali neuveriteľne. Nedovolili Malkinovi, Ovečkinovi, Datsiukovi a ďalším nič výnimočné a po väčšinu zápasu im boli úplne vyrovnaným súperom. Mužom zápasu bol okrem Haláka najmä Pavol Demitra, ktorého dôslednosť, bojovnosť, prehľad v hre a dokonalá nahrávka Mariánovi Hossovi na vyrovnávajúci gól znamenali takmer neprekonateľný zážitok. Ale naozaj len takmer, lebo samotný Paľo ho ešte prekonal trestným strieľaním, ktorým v siedmej sérii rozhodol zápas pre nás.
Počas samostatných nájazdov celý štadión stojí, po nich si my dvaja sadneme a sedíme, až kým štadión nie je prázdny. Pozeráme dolu na ľad a stále celkom nechápeme, čo sme práve videli. Porazili sme Rusov v ich plnej sile, urobili sme niečo, čo Peter Šťastný aj pán Šatan považovali za takmer nemožné. Títo hokejisti starnú, ale stále dokazujú, že Slovensko v nich má poklad. A vôbec nejde o hokej. Skôr o príklad toho, čo môže človek z malej krajiny dosiahnuť, ak spojí talent a vôľu presadiť sa.
Nevieme, čo bude ďalej, ale teraz je už úplne jasné, že to môže byť čokoľvek. Tešíme sa na to.
Až neskôr sa ukázalo, čo sa vlastne deje. Hokejisti Kanady práve hrali svoj prvý zápas s Nórmi, a mnohí z tých, ktorí by inak boli v uliciach, sedeli buď na štadióne, alebo boli prilepení k televízorom. Kanada hokej miluje. A skutočných priekupníkov s lístkami sme tiež postupne postretali. Tvrdia síce o sebe (formou ústnou, no často aj písomnou v podobe tabuliek na hrudi), že lístky kupujú aj predávajú, ale údajne je v prípade priekupníkov kupovanie lístka - na rozdiel od oficiálnych brigádnikov pracujúcich pre usporiadateľov - len zástierka. Ak by lístky len predávali, bolo by to proti zákonu, ak aj kupujú, je to v poriadku. Tak teda tvrdia, že aj kupujú.
Aj pocit príjemne ospalého mesta počas ďalších dní celkom ustúpil. Zmenil sa na pocit príjemného mraveniska, s ľuďmi po celom downtowne. Dôležité však je jedno - slovo "príjemný", ktoré najlepšie vyjadruje atmosféru olympijského Vancouveru, ostalo. Príjemne pôsobia najmä ľudia, ale aj mesto ako také, a ani počasie sa nedalo zahanbiť - ľudia jedia všelijaké pochúťky a popíjajú kávu na terasách kaviarní a reštaurácií, zaliatych slnkom. To všetko na zimnej olympiáde, v polovici februára.
.slovenský dom
Pred návštevou Slovenského domu sme vlastne ani poriadne nevedeli, čo to vlastne je. Žeby informačné centrum pre Slovákov? Omyl. Slovenský dom, podobne ako iné olympijské reprezentačné domy, je určený predovšetkým športovcom danej krajiny a potom ešte športovej diplomacii. Verejnosti sú prístupné len v obmedzenej miere, ak vôbec. Ich zmyslom nie je reprezentovať krajinu pred verejnosťou (nie je to pavilón na Svetovej výstave), sú reprezentačné skôr v tom zmysle, že slúžia reprezentantom a tiež poskytujú priestor pre rôzne diplomatické rokovania (napríklad jednotlivých slovenských športových zväzov s príslušnými medzinárodnými olympijskými zväzmi).
Akreditovaní novinári majú do reprezentačných domov prístup, našťastie pre nás vysvitne, že novinársky vstup sa dá vybaviť aj na mieste. Po vstupe čakajú novinára už iba príjemné prekvapenia: personál sa k médiám správa doslova dokonalým spôsobom. V každom prípade sa touto skúsenosťou nevedomky ocitáme na jednej strane barikády v spore, ktorý má v najbližších dňoch zaujať celé e-mailové Slovensko. Ale o tom neskôr.
.peter Šťastný
Tri hodiny pred naším prvým zápasom máme dohodnutú kávu s Petrom Šťastným, ktorého syn Paul tu hrá za USA. Peter je k slovenskému hokeju pod súčasným vedením už dlho (oprávnene) veľmi kritický. Tento jeho postoj sa premieta aj do jeho predturnajového hodnotenia nášho mužstva. Považuje ho za neoptimálne zložené a prestarnuté, najmä v útoku.
Asi hodinu sa vedie diskusia o všetkom možnom, nakoniec sa dohodneme, že s ním spravíme po olympiáde veľký rozhovor. Potom sa spolu vyberieme na štadión. Ide aj Petrov dobrý kamarát, agent niekoľkých hráčov NHL (medzi inými Paula Stastneho, Michala Handzuša a Zdena Cháru). Neďaleko štadióna stojí veľký stan svetovej hokejovej federácie, kde majú hráči NHL a ich rodiny plus hostia priestor na strávenie času pred zápasom a po ňom. Peter nás tam berie. Vysvitne, že pre Asociáciu hráčov NHL je tam vyradený pomerne malý priestor - zvyšok je určený z časti pre ľudí z IIHF a z časti (ak tomu dobre rozumieme) pre reprezentáciu Kanady. Do týchto priestorov sa ani Peter nedostane (niektoré priestory sú vo Vancouveri vyhradené len pre niektorých ľudí a tak to má a musí byť - na toto si neskôr spomenieme pri diskusii o Slovenskom dome). Napriek tomu však okamžite cítiť, za akú hviezdu je tu Peter Šťastný stále považovaný. Neprejde ani päť minút a už za ním prichádzajú usporiadatelia, nadšení jeho prítomnosťou. Žiadajú ho o živý vstup počas prvej prestávky zápasu s Českom.
Aj počas tohto rozhovoru, ktorý pozorne sleduje celá megahala, je z reakcií publika cítiť, že v Kanade si hokejistov takéhoto formátu vážia inak, než je to na Slovensku. Na záver dostáva Peter otázku, komu vlastne na tejto olympiáde drží. Odpoveď je šalamúnska a emotívna zároveň. Ak turnaj vyhrá ľubovoľné z troch mužstiev - Kanady, USA a Slovenska - on sa bude tešiť. Moderátor sa lúči, hovorí o jednom z najlepších hokejistov histórie. Hala súhlasne tlieska.
.slovensko - Česko
Počas zápasu s Čechmi prichádzajú tri celkom nové pocity. Po prvé, je to dojem zo štadióna, ktorý nepôsobí nijako zvlášť luxusným dojmom, ale zdá sa byť ako stvorený na hokej. Vyzerá to tak, že zo všetkých takmer 20 000 miest je na ľad výborný výhľad, že tam v podstate nie sú zlé miesta.
Druhý je pocit z klziska a z hry, ku ktorej jeho užšie rozmery vedú. Samozrejme, každý to pozná z prenosov NHL, ale takto naživo je pohľad ešte uchvacujúcejší. Je to iný hokej, než poznáme doma.
Asi najsilnejší zážitok je však z premiešania slovenských a českých fanúšikov. Neexistujú tu nijaké sektory, takže všade sú jedni aj druhí spolu, všade vejú obidve zástavy, odvšadiaľ sa ozýva jedno aj druhé povzbudzovanie (to slovenské je, žiaľ, o poznanie vulgárnejšie). Toto premiešanie je oveľa príjemnejšie ako oddelení fanúšikovia.
Obdivovať sa dal aj samotný hokej. Jágr nestarne, Eliáš predviedol niekoľko vecí, pri ktorých bol ťažké veriť vlastným očiam, Havlát bol všade. Ale ani naši nezaostávali. Výborne zahral Michal Handzuš a celý jeho útok so Zedníkom a Bartečkom, Zdeno Chára a Marián Gáborík boli viditeľní v rovnakej miere ako Havlát, Ľubo Višňovský hral veľmi spoľahlivo.
Prehrali sme, ale bol to vyrovnaný zápas. Zlomil sa v momente, keď sme po žŕdke Mariána Hossu poľavili v koncentrácii a Jágr sa z protiútoku nepomýlil. Hra, ktorú Slovensko predviedlo, nedávala nijaké dôvody na pesimizmus. Napriek prehre nie zlý vstup do turnaja.
.nedorozumenie
Zápas skončil krátko pred polnocou. My ešte ideme do Slovenského domu prediskutovať ho s ľuďmi, ktorých tam očakávame. V dome panuje živá atmosféra, plný bol tak akurát, okrem debaty o hokeji si návštevníci mohli užiť aj skvelý gastronomický zážitok.
Základnou stratégiou tohto domu je práve gastronómia. Jedlá sú tradičné, jednoduché a vynikajúce.
Dojem zo Slovenského domu je naozaj dobrý a preto nás prekvapí e-mail, ktorý si obidvaja nájdeme ráno v pošte, a to hneď z niekoľkých rôznych zdrojov. Mail, ktorý si našlo vo svojich schránkach veľa Slovákov, ostro kritizuje Slovenský dom a tvrdí o ňom, že nám robí veľkú hanbu. Jadrom kritiky je fakt, že dom je len pre vybraných hostí a od ostatných požaduje privysoké vstupné.
Iste, sme medzi tými "privilegovanými", a náš pohľad na vec nie je celkom objektívny. Lenže kritika mieri trochu vedľa. Funkciou reprezentačného domu naozaj nie je prezentácia krajiny smerom k verejnosti. Naopak, prílišné otvorenie sa pre verejnosť by jeho pôvodnú funkciu značne ohrozilo. Vysoké vstupné (ktoré, mimochodom, na tunajšie pomery nie je závratne vysoké) je asi jediným spôsobom, ako tento priestor len čiastočne, ale nie príliš, otvoriť verejnosti. Ukazuje sa však, že aj to bola možno chyba, pretože vyvolala neoprávnené, aj keď asi prirodzené očakávania. Úplné uzavretie by však pravdepodobne vyvolalo podobnú kritiku.
Kompetentní ľudia zo Slovenského domu nám priblížili financovanie celého projektu, ktoré nedostáva nijaké peniaze zo štátneho rozpočtu a je kompletne pokryté zo sponzorských zdrojov.
.slovensko - Rusko
Pred naším druhým zápasom hovoríme s pánom Šatanom - Mirovým otcom. Mira Šatana vraj poranená dlaň stále bolí, s Rusmi hrať nebude, ale do rozhodujúcich zápasov by mal nastúpiť. To by bola pre mužstvo dvojnásobná posila. Jednak samotný Miro by znamenal veľa a jednak by to zrejme umožnilo presunúť Mariána Gáboríka do prvého útoku k Mariánovi Hossovi a Pavlovi Demitrovi, čo si podľa pána Šatana želajú predovšetkým samotní "Trenčania".
Proti Rusom Miro nehral, ale tí, čo hrali, hrali neuveriteľne. Nedovolili Malkinovi, Ovečkinovi, Datsiukovi a ďalším nič výnimočné a po väčšinu zápasu im boli úplne vyrovnaným súperom. Mužom zápasu bol okrem Haláka najmä Pavol Demitra, ktorého dôslednosť, bojovnosť, prehľad v hre a dokonalá nahrávka Mariánovi Hossovi na vyrovnávajúci gól znamenali takmer neprekonateľný zážitok. Ale naozaj len takmer, lebo samotný Paľo ho ešte prekonal trestným strieľaním, ktorým v siedmej sérii rozhodol zápas pre nás.
Počas samostatných nájazdov celý štadión stojí, po nich si my dvaja sadneme a sedíme, až kým štadión nie je prázdny. Pozeráme dolu na ľad a stále celkom nechápeme, čo sme práve videli. Porazili sme Rusov v ich plnej sile, urobili sme niečo, čo Peter Šťastný aj pán Šatan považovali za takmer nemožné. Títo hokejisti starnú, ale stále dokazujú, že Slovensko v nich má poklad. A vôbec nejde o hokej. Skôr o príklad toho, čo môže človek z malej krajiny dosiahnuť, ak spojí talent a vôľu presadiť sa.
Nevieme, čo bude ďalej, ale teraz je už úplne jasné, že to môže byť čokoľvek. Tešíme sa na to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.