Nechcel vedieť všetko

Nám dievčatám často radieval: "Nehľadajte si chlapca, čo má všetkých päť pé." Sám seba skromne považoval za toho, čo ich nemá, a predsa ho Boh spojil s ňou. "Sedela v prvom rade, prvá," začal vždy, keď si spomenul na onen 22. november 1963. Večer predtým počúval v rádiu - ("som úžasný milovník rádia") - o smrti Johna Fitzgeralda Kennedyho a rozmýšľal, čo povie svojim študentom slovenčiny na prvej hodine. "Na človeku všetko má byť krásne," začal som, "tvár, oči, duša, oblečenie..." Vtedy si študentka v prvom rade ľavou rukou ľavosklonným písmom na celú stranu napísala "duša". Desaťkrát podčiarkla. "Tam sa to začalo..." Pýtala si od neho knihy na zimné prázdniny, domov na Oravu. "... a viete, aké som jej nachystal," šibla huncútska iskra. V marci začali spolu chodievať. Na cintorín. To miesto obaja milovali. V máji zásnuby. V júli svadba.
Na akademickej dráhe to nedotiahol tam, kam mohol. Doba, závisť, ústrky... Najmä po šesťdesiatom ôsmom. Imrich Vaško sa sám považoval skôr za esejistu než bádateľa. Vo vede radšej podporoval iných. "Mladí!" dalo by sa zhrnúť jeho heslo v boji za každý talent, ktorý objavil svojím otcovským okom. Hovorieval, že Boh ho poslal na Katolícku univerzitu, keď uprázdnil miesto po jeho boku. "Všetko obetujem za univerzitu," povedal vedúcemu univerzitných kaplánov pátrovi Jozefovi Žvandovi v jasnejšej chvíľke medzi bolesťami. Počas jeho sedemročného dekanátu na filozofickej fakulte zdobila dvere pracovne, kam by iní zavesili prísny nápis "Neklopať!", ceduľka so slovami Písma "Klopte a otvoria vám". Podriadené a študentky uvádzal do rozpakov, keď im na schodoch ťahal tašky z rúk. "To musím ja!" A vždy dodal, že pre Zuzanu bol nosič, vozič, kosič, fotič...
Chlapec z dediny. Hovoril jej "moje miniatúrne Ondrašovce". Sám maličký. Takým sú zjavené veci skryté pred múdrymi a rozumnými. Vedia, že nič nevedia. Jedna tohtoročná absolventka dala do svojho promočného oznámenia jeho citát "Nechcite vedieť všetko, život je veľké tajomstvo".