Voliči-pacienti si priplácajú za zdravotné služby aj produkty, legálne aj nelegálne. Ani solidárnosť nie je bezproblémová.
Zdravotný systém na Slovensku trpí dlhodobo nedostatkom finančných zdrojov a neprehľadnosťou. Keď je peňazí málo, mali by sa zohnať ďalšie zdroje. Vytiahnuť ich z vreciek pacientov si sociálna vláda nemôže dovoliť. Preto zrušila poplatky za návštevu lekára a znížila doplatky za lieky. Napriek tomu pacienti stále platia nemalé peniaze - u zubára, za lieky, za prepravu sanitkou či za tzv. nadštandardné služby, ako je objednávanie sa na určitý čas. Lekári už vedia, ako sa k chýbajúcim zdrojom dostať.
Podľa údajov ministerstva financií sa priame platby obyvateľov v zdravotníctve zvýšili za posledné štyri roky (2005 - 2009) o 72 percent. Pre bežného pacienta to znamená, že dopláca už nie 123 eur, ale až 215 eur ročne. Prirodzene, najviac doplácajú za lieky chronicky chorí ľudia a starší občania, ktorí zdravotníctvo využívajú najintenzívnejšie. Mladí a dobre zarábajúci pacienti platia menej, prípadne si priplácajú služby v súkromnom sektore. Kde je tu hlásaná solidarita?
.poplatkový strop
Zvýšiť mieru solidarity v zdravotníctve sa pokúšajú novelou zákona dvaja opoziční poslanci Viliam Novotný a Peter Markovič (SDKÚ-DS). Chcú obmedziť výšku finančnej spoluúčasti pacientov v zdravotníctve na 120 eur ročne. Ako by to reálne fungovalo? Pacient by počas celého roka platil za lieky či iné poplatky u lekárov a odkladal by si bločky. Na konci roka by si spočítal, koľko celkovo zaplatil a ak by to bolo viac ako spomínaná hranica, jeho zdravotná poisťovňa by mu na základe žiadosti vrátila navyše zaplatené peniaze. Hoci by to znamenalo nepríjemnosti so skladovaním bločkov, pacientom s vyššími výdavkami a nižšími príjmami by tento výdavkový strop pomohol. O jeho výške sa dá polemizovať.
Tomáš Szalay, analytik Health policy inštitútu tvrdí, že strop by mohol byť aj vyšší. Na druhej strane Gabriel Šípoš, riaditeľ Transparency International Slovensko, si myslí, že maximálna spoluúčasť by zvýšila solidaritu iba vtedy, ak nebude hranica nastavená príliš vysoko. Upozorňuje však, že tento návrh môže ísť aj na úkor kvality zdravotného systému, pretože zníži množstvo peňazí v ňom.
"Dôležitejšie je skôr presne definovať solidárny balík, minimalizovať dotácie štátu na bežné a relatívne ľahko predvídateľné a liečiteľné choroby (chrípka), a naopak, viac dotovať ťažké a nákladné choroby, ako sú rakovina," myslí si Šípoš.
Problémom zdravotníctva je totiž falošná solidarita, keď sa míňajú peniaze na množstvo menej náročných chorôb a následne chýbajú na skutočne vážne prípady. Lenže politici radšej podporia menšou sumou širokú skupinu ľudí než jednotlivcov s vážnejšími chorobami.
Pri výške spoluúčasti sa medzi odborníkmi na zdravotníctvo hovorí aj o tom, že by mohla byť odstupňovaná. Martin Filko, poradca ministra financií, považuje návrh poslancov za technicky nedomyslený a nevykonateľný. Myslí si, že ak chceme v zdravotníctve ponechať relatívne vysoké hotovostné platby, a zároveň zaviesť limit na spoluúčasť, tá by mala byť vyjadrená ako nejaký podiel z čistého príjmu. Pacienti s vyšším príjmom by mali strop vyšší ako tí chudobnejší. Solidarita by sa tým posilnila. Takú možnosť nevylučuje ani Szalay, len pripomína, že administrácia zisťovania, z akého príjmu by sa mala spoluúčasť počítať, by bola náročná. Spoluúčasť by sa mohla počítať napríklad zo 40 percent z príjmu po odpočítaní nákladov na živobytie. Lenže tie sú rôzne u každého poistenca. Podľa Filka by sa náklady na živobytie mohli odvíjať od životného minima.
Pred parlamentnými voľbami sú podobné návrhy veľmi dobrým marketingom pre rôzne strany. Vyvolajú pozornosť verejnosti a diskusiu medzi odborníkmi. Priechodné v parlamente však nie sú, pretože koaličné strany zo zásady nepodporujú návrhy opozície.
.sprehľadnenie
Priame platby v zdravotníctve sa nielen zvyšujú, ale sú aj veľmi neprehľadné. U jedného lekára doplácate za časenky, u iného za ospravedlnenku do práce. Navyše do systému tečú peniaze v podobe korupcie, dobrovoľnej aj vynútenej. Hoci prieskumy korupcie na Slovensku ukazujú, že tá v posledných rokoch v zdravotníctve mierne klesá (v roku 2005 priznalo dávanie úplatku 13 percent opýtaných občanov, v roku 2007 to bolo 12 percent a v minulom roku už len deväť percent), nie je dôvod na radosť. Gabriel Šípoš vysvetľuje, že pokles korupcie nastáva preto, že čoraz viac ľudí si štandardnú prácu lekárov jednoducho kupuje ako trhovú službu. Bohatší pacienti už nechodia do verejných zdravotníckych zariadení, kde musia tajne uplácať, ale radšej si zaplatia legálne poplatky v súkromnom sektore. To spôsobuje ďalší odliv peňazí z podvyživeného verejného zdravotníctva.
Korupcia na úrovni lekár a pacient je však iba drobnou omrvinkou v porovnaní s korupčným koláčom na úrovni nemocníc a dodávateľov liekov či zariadení. Ako by sa dal tento chorý systém sprehľadniť? V transparentnosti poplatkov by podľa Šípoša pomohlo vybudovanie užívateľského portálu pre pacientov, kde by si vedeli vybrať lekárov podľa cenníkov, otváracích hodín či počtu sťažností na ich prácu. To by tlačilo na kvalitu aj konkurenciu a znížilo informačný chaos, ktorý v zdravotníctve funguje.
Korupciu pri nákupoch služieb u poskytovateľov by mohlo eliminovať zverejňovanie zmlúv medzi poisťovňami a nemocnicami a medzi nemocnicami a ich dodávateľmi. K prehľadnosti by prispelo aj zverejnenie žiadostí farmaceutických firiem na uvedenie liekov na trh a kritériá ich hodnotenia.
.pohotovosť
Jedným z poplatkov, ktorý zostal v platnosti aj po nástupe tejto vlády, je platba za využívanie lekárskej služby prvej pomoci (LSPP). Tá však nerieši dlhodobé problémy s pohotovostnými službami. Sužuje ich nedostatok financií, cenová regulácia a široká sieť. Lekári v nich odmietajú slúžiť, pretože sú za ne nedostatočne odmeňovaní. Namiesto riešenia parlament v roku 2007 prijal zákon, kde zaviedol pre lekárov povinnosť slúžiť na pohotovosti. Minulý rok sa protestujúcich lekárov snažil upokojiť minister zdravotníctva nápadom obmedziť pohotovosť iba do polnoci. V parlamente tento návrh neprešiel, ale situáciu okolo pohotovosti to neupokojilo. Pikantné je aj to, že rozpisy služieb lekárov má na starosti samosprávny kraj a cena za službu je regulovaná priamo vládou.
V praxi to funguje tak, že peniaze za pohotovosť tečú firmám blízkym samosprávam, ktoré LSPP prevádzkujú. Lekár dostane iba regulované minimum. Ako sa dá zabezpečiť to, aby pohotovosť bola pre lekárov finančne atraktívna a zároveň, aby nebola časovo obmedzovaná? V januári prišli s riešením opäť spomínaní opoziční poslanci. V novele zákona o poskytovateľoch LSPP chcú zrušiť povinnosť lekárov slúžiť na pohotovosti, zrušiť moc samosprávnych krajov vydávať rozpisy a zrušiť reguláciu platieb za pohotovosť. Poslanci predpokladajú, že lekári si dokážu sami cenu za svoje služby vyjednať so zdravotnými poisťovňami, ktoré musia LSPP zabezpečovať. Navyše by sa mala optimalizovať sieť pohotovostí, ktorá je nerovnomerná v rámci Slovenska. V Bratislave je napríklad pohotovostí priveľa a suplujú ich nepretržité príjmy v nemocniciach. V malých mestách zase pohotovosť chýba. Lekárom sa toto riešenie páči a tvrdia, že nemajú problém s nočnými službami, ak by boli adekvátne zaplatené. Páčiť sa tento návrh však nebude samosprávam a vláde, ktoré by mali prísť o časť svojich kompetencií. Ak už niečo získate, neradi sa toho vzdávate, navyše ak zo súčasného stavu profitujete.
Zdravotný systém na Slovensku trpí dlhodobo nedostatkom finančných zdrojov a neprehľadnosťou. Keď je peňazí málo, mali by sa zohnať ďalšie zdroje. Vytiahnuť ich z vreciek pacientov si sociálna vláda nemôže dovoliť. Preto zrušila poplatky za návštevu lekára a znížila doplatky za lieky. Napriek tomu pacienti stále platia nemalé peniaze - u zubára, za lieky, za prepravu sanitkou či za tzv. nadštandardné služby, ako je objednávanie sa na určitý čas. Lekári už vedia, ako sa k chýbajúcim zdrojom dostať.
Podľa údajov ministerstva financií sa priame platby obyvateľov v zdravotníctve zvýšili za posledné štyri roky (2005 - 2009) o 72 percent. Pre bežného pacienta to znamená, že dopláca už nie 123 eur, ale až 215 eur ročne. Prirodzene, najviac doplácajú za lieky chronicky chorí ľudia a starší občania, ktorí zdravotníctvo využívajú najintenzívnejšie. Mladí a dobre zarábajúci pacienti platia menej, prípadne si priplácajú služby v súkromnom sektore. Kde je tu hlásaná solidarita?
.poplatkový strop
Zvýšiť mieru solidarity v zdravotníctve sa pokúšajú novelou zákona dvaja opoziční poslanci Viliam Novotný a Peter Markovič (SDKÚ-DS). Chcú obmedziť výšku finančnej spoluúčasti pacientov v zdravotníctve na 120 eur ročne. Ako by to reálne fungovalo? Pacient by počas celého roka platil za lieky či iné poplatky u lekárov a odkladal by si bločky. Na konci roka by si spočítal, koľko celkovo zaplatil a ak by to bolo viac ako spomínaná hranica, jeho zdravotná poisťovňa by mu na základe žiadosti vrátila navyše zaplatené peniaze. Hoci by to znamenalo nepríjemnosti so skladovaním bločkov, pacientom s vyššími výdavkami a nižšími príjmami by tento výdavkový strop pomohol. O jeho výške sa dá polemizovať.
Tomáš Szalay, analytik Health policy inštitútu tvrdí, že strop by mohol byť aj vyšší. Na druhej strane Gabriel Šípoš, riaditeľ Transparency International Slovensko, si myslí, že maximálna spoluúčasť by zvýšila solidaritu iba vtedy, ak nebude hranica nastavená príliš vysoko. Upozorňuje však, že tento návrh môže ísť aj na úkor kvality zdravotného systému, pretože zníži množstvo peňazí v ňom.
"Dôležitejšie je skôr presne definovať solidárny balík, minimalizovať dotácie štátu na bežné a relatívne ľahko predvídateľné a liečiteľné choroby (chrípka), a naopak, viac dotovať ťažké a nákladné choroby, ako sú rakovina," myslí si Šípoš.
Problémom zdravotníctva je totiž falošná solidarita, keď sa míňajú peniaze na množstvo menej náročných chorôb a následne chýbajú na skutočne vážne prípady. Lenže politici radšej podporia menšou sumou širokú skupinu ľudí než jednotlivcov s vážnejšími chorobami.
Pri výške spoluúčasti sa medzi odborníkmi na zdravotníctvo hovorí aj o tom, že by mohla byť odstupňovaná. Martin Filko, poradca ministra financií, považuje návrh poslancov za technicky nedomyslený a nevykonateľný. Myslí si, že ak chceme v zdravotníctve ponechať relatívne vysoké hotovostné platby, a zároveň zaviesť limit na spoluúčasť, tá by mala byť vyjadrená ako nejaký podiel z čistého príjmu. Pacienti s vyšším príjmom by mali strop vyšší ako tí chudobnejší. Solidarita by sa tým posilnila. Takú možnosť nevylučuje ani Szalay, len pripomína, že administrácia zisťovania, z akého príjmu by sa mala spoluúčasť počítať, by bola náročná. Spoluúčasť by sa mohla počítať napríklad zo 40 percent z príjmu po odpočítaní nákladov na živobytie. Lenže tie sú rôzne u každého poistenca. Podľa Filka by sa náklady na živobytie mohli odvíjať od životného minima.
Pred parlamentnými voľbami sú podobné návrhy veľmi dobrým marketingom pre rôzne strany. Vyvolajú pozornosť verejnosti a diskusiu medzi odborníkmi. Priechodné v parlamente však nie sú, pretože koaličné strany zo zásady nepodporujú návrhy opozície.
.sprehľadnenie
Priame platby v zdravotníctve sa nielen zvyšujú, ale sú aj veľmi neprehľadné. U jedného lekára doplácate za časenky, u iného za ospravedlnenku do práce. Navyše do systému tečú peniaze v podobe korupcie, dobrovoľnej aj vynútenej. Hoci prieskumy korupcie na Slovensku ukazujú, že tá v posledných rokoch v zdravotníctve mierne klesá (v roku 2005 priznalo dávanie úplatku 13 percent opýtaných občanov, v roku 2007 to bolo 12 percent a v minulom roku už len deväť percent), nie je dôvod na radosť. Gabriel Šípoš vysvetľuje, že pokles korupcie nastáva preto, že čoraz viac ľudí si štandardnú prácu lekárov jednoducho kupuje ako trhovú službu. Bohatší pacienti už nechodia do verejných zdravotníckych zariadení, kde musia tajne uplácať, ale radšej si zaplatia legálne poplatky v súkromnom sektore. To spôsobuje ďalší odliv peňazí z podvyživeného verejného zdravotníctva.
Korupcia na úrovni lekár a pacient je však iba drobnou omrvinkou v porovnaní s korupčným koláčom na úrovni nemocníc a dodávateľov liekov či zariadení. Ako by sa dal tento chorý systém sprehľadniť? V transparentnosti poplatkov by podľa Šípoša pomohlo vybudovanie užívateľského portálu pre pacientov, kde by si vedeli vybrať lekárov podľa cenníkov, otváracích hodín či počtu sťažností na ich prácu. To by tlačilo na kvalitu aj konkurenciu a znížilo informačný chaos, ktorý v zdravotníctve funguje.
Korupciu pri nákupoch služieb u poskytovateľov by mohlo eliminovať zverejňovanie zmlúv medzi poisťovňami a nemocnicami a medzi nemocnicami a ich dodávateľmi. K prehľadnosti by prispelo aj zverejnenie žiadostí farmaceutických firiem na uvedenie liekov na trh a kritériá ich hodnotenia.
.pohotovosť
Jedným z poplatkov, ktorý zostal v platnosti aj po nástupe tejto vlády, je platba za využívanie lekárskej služby prvej pomoci (LSPP). Tá však nerieši dlhodobé problémy s pohotovostnými službami. Sužuje ich nedostatok financií, cenová regulácia a široká sieť. Lekári v nich odmietajú slúžiť, pretože sú za ne nedostatočne odmeňovaní. Namiesto riešenia parlament v roku 2007 prijal zákon, kde zaviedol pre lekárov povinnosť slúžiť na pohotovosti. Minulý rok sa protestujúcich lekárov snažil upokojiť minister zdravotníctva nápadom obmedziť pohotovosť iba do polnoci. V parlamente tento návrh neprešiel, ale situáciu okolo pohotovosti to neupokojilo. Pikantné je aj to, že rozpisy služieb lekárov má na starosti samosprávny kraj a cena za službu je regulovaná priamo vládou.
V praxi to funguje tak, že peniaze za pohotovosť tečú firmám blízkym samosprávam, ktoré LSPP prevádzkujú. Lekár dostane iba regulované minimum. Ako sa dá zabezpečiť to, aby pohotovosť bola pre lekárov finančne atraktívna a zároveň, aby nebola časovo obmedzovaná? V januári prišli s riešením opäť spomínaní opoziční poslanci. V novele zákona o poskytovateľoch LSPP chcú zrušiť povinnosť lekárov slúžiť na pohotovosti, zrušiť moc samosprávnych krajov vydávať rozpisy a zrušiť reguláciu platieb za pohotovosť. Poslanci predpokladajú, že lekári si dokážu sami cenu za svoje služby vyjednať so zdravotnými poisťovňami, ktoré musia LSPP zabezpečovať. Navyše by sa mala optimalizovať sieť pohotovostí, ktorá je nerovnomerná v rámci Slovenska. V Bratislave je napríklad pohotovostí priveľa a suplujú ich nepretržité príjmy v nemocniciach. V malých mestách zase pohotovosť chýba. Lekárom sa toto riešenie páči a tvrdia, že nemajú problém s nočnými službami, ak by boli adekvátne zaplatené. Páčiť sa tento návrh však nebude samosprávam a vláde, ktoré by mali prísť o časť svojich kompetencií. Ak už niečo získate, neradi sa toho vzdávate, navyše ak zo súčasného stavu profitujete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.