Bledozelené tváre, otrávené grimasy, plecia stiahnuté až pod uši v snahe zohriať sa. Potrebovali by sme trochu slnka, trochu lokálneho oteplenia.
Veľká časť "newyorského zážitku" je o chodení po meste - o víkendovom štrádovaní, aj o pracovnotýždňovom pokluse za povinnosťami. Ale v mrazivej šedi volia aj najzarytejší chodci metro alebo žltý taxík. Minulý týždeň sme mali snehovú búrku, ktorá ochromila mesto: ľudia nemuseli ísť do práce a deti do školy. Mária zo Sibíra (cez deň študentka, v noci čašníčka) sa smiala. "Toto je kalamita? U nás v Tomsku bola tento rok taká zima ako už dávno nie. Mínus 25 a menej, niekoľko mesiacov v kuse." Máriina šéfka, Eda, ďalšia Newyorčanka s dvoma identitami a dvoma plnohodnotnými zamestnaniami, sa síce snehu nebojí, ale tiež sa posťažovala na február. Od 8. do 18. pracuje vo finančnom sektore a od 18. do 1 v noci je majiteľkou reštaurácie, ktorá ešte potrebuje pár mesiacov na to, aby sa rozbehla. Zatiaľ ju živí zo svojho "denného" platu. Odporné počasie biznisu neprospieva, ľudia sa ukrývajú doma, jedlo si nechávajú doniesť a počas dlhých večerov sa venujú svojej srdcovej profesii: píšu básne, doktorandskú prácu alebo pripravujú choreografiu na nové tanečné vystúpenie. Eda, keď je v jej podniku poloprázdno, experimentuje s novými dezertmi.
Je február, mesto je pustejšie ako inokedy, ale nikdy nie pusté. Aj v najväčších mrazoch a najhoršej fujavici po zasnežených uliciach tíško svištia, šliapuc do pedálov svojich bicyklov mexickí delivery boys. Z reštaurácií roznášajú básnikom, choreografom, vrátnikom a učiteľom canelloni, curry a pad thai.
Central Park je vraj nádherne zasnežený. Deti sa tam sánkujú a psy behajú vo farebných svetríkoch a vestičkách - videla som to na obálke New Yorkera. Ale kto by sa tam v tej zime trepal!
Veľká časť "newyorského zážitku" je o chodení po meste - o víkendovom štrádovaní, aj o pracovnotýždňovom pokluse za povinnosťami. Ale v mrazivej šedi volia aj najzarytejší chodci metro alebo žltý taxík. Minulý týždeň sme mali snehovú búrku, ktorá ochromila mesto: ľudia nemuseli ísť do práce a deti do školy. Mária zo Sibíra (cez deň študentka, v noci čašníčka) sa smiala. "Toto je kalamita? U nás v Tomsku bola tento rok taká zima ako už dávno nie. Mínus 25 a menej, niekoľko mesiacov v kuse." Máriina šéfka, Eda, ďalšia Newyorčanka s dvoma identitami a dvoma plnohodnotnými zamestnaniami, sa síce snehu nebojí, ale tiež sa posťažovala na február. Od 8. do 18. pracuje vo finančnom sektore a od 18. do 1 v noci je majiteľkou reštaurácie, ktorá ešte potrebuje pár mesiacov na to, aby sa rozbehla. Zatiaľ ju živí zo svojho "denného" platu. Odporné počasie biznisu neprospieva, ľudia sa ukrývajú doma, jedlo si nechávajú doniesť a počas dlhých večerov sa venujú svojej srdcovej profesii: píšu básne, doktorandskú prácu alebo pripravujú choreografiu na nové tanečné vystúpenie. Eda, keď je v jej podniku poloprázdno, experimentuje s novými dezertmi.
Je február, mesto je pustejšie ako inokedy, ale nikdy nie pusté. Aj v najväčších mrazoch a najhoršej fujavici po zasnežených uliciach tíško svištia, šliapuc do pedálov svojich bicyklov mexickí delivery boys. Z reštaurácií roznášajú básnikom, choreografom, vrátnikom a učiteľom canelloni, curry a pad thai.
Central Park je vraj nádherne zasnežený. Deti sa tam sánkujú a psy behajú vo farebných svetríkoch a vestičkách - videla som to na obálke New Yorkera. Ale kto by sa tam v tej zime trepal!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.