Tá myšlienka, premena Európskej únie na konštitučné cisárstvo, nebola vyzretá. Svojvoľne som zosobášil dva atraktívne výhonky európskych kráľovských rodín, ryšavoplavého syna princeznej Diany Williama s tmavookou švédskou princeznou Viktóriou a mojim poslucháčkam som opísal elegantný železničný vagón, v ktorom Prince of Wales cestuje sýtozelenou anglickou krajinou. V takomto salónnom vozni, pokračoval som, by náš cisársky pár ustavične brázdil po Európe.
Moja vízia vychádzala z ducha časopisov ležiacich v čakárňach zubných ordinácií. Rakúšanky pri stole neboli vôbec žiadne monarchistky, jedna z nich sa práve dala dokopy s francúzskym trockistom, no v ten večer ich oči žiarili. Dostali sme sa do skutočne cisárskeho opojenia. Mám schopnosti eurovizionára, myslel som si vtedy.
Do Bruselu som isto nešiel preto, aby som ešte raz v živote videl ľudí snívať o inšitúciach Európskej únie. Ak sa však niekde vyskytlo "vízia", šiel som ta. Napríklad na jednu sériu rozhovorov popredného think-tanku "European Policy Centre", kde mladí aktivisti z eurobubliny mohli predniesť svoje európske vízie. V ten večer, keď som im načúval, si všetci účastníci pripravili vízie, ako prekonať hospodársku krízu. Cez polčas som celý konsternovaný vybehol von. Štyria či piati účastníci ukázali jeden za druhým to isté východisko z krízy - dlhšie a lepšie zaplatené stáže v Európskej komisii.
Celý jeden rok som chodil po našom pôvabnom hlavnom meste, každý týždeň som pre .týždeň vyrozprával jeden príbeh. Po návrate na Slovensko bilancujem. Napríklad počítam, koľkokrát som v údolí eurokratov zažil debaty o európskych inštitúciách. Na um mi prichádza zopár rozhovorov. Potom ešte raz počítam a pretieram si oči. Zisťujem, že som síce niekoľkokrát diskutoval o inštitucionálnych štruktúrach Európy, no vždy som to bol ja, kto s tou témou prišiel. Je to totiž takto - a teraz podávam hlavné poznanie z mojich expedícií po hlavnom meste: O Európe už niet čo povedať. Stačí pár týždňov v blízkosti európskych inštitúcií, aby sa z eurovizionára stal eurodisident. Avšak tým je už Václav Klaus. Český prezident, ktorý sám seba nazýva disidentom EÚ. Ku koncu vymenil svoj podpis pod Lisabonskou zmluvou za cementáciu Benešových dekrétov. Tomuto politickému obchodu netlieskam. Inšpirovala ma však jeho esej "Co je to evropeismus?". Klaus v nej opísal "europeizmus" ako "metaideológiu" "rôznych postdemokratických -izmov".
To, čo Klaus uvádza ako prvky europeizmu, však môže byť iba malý začiatok. Na konci môjho roku v Bruseli si robím vlastný zoznam. Europeizmus, ako ho pozorujem ja, pozostáva z nasledujúcich prvkov: korporativizmus, konsenzualizmus, multilateralizmus, evaluizmus, genderizmus, NGO-izmus, advisory-group-izmus, stakeholderizmus, gremializmus, miesto-loby-civil-society-hovor-izmus, konzultantizmus, elitarizmus, hygienizmus, mastné-nejedz-izmus, už-nefajči-izmus, ekologizmus, jednu-miesto-dvoch-servítok-si-vezmizmus, klimatizmus, kontrolizmus, CV-fanatizmus, racionalizmus, liberalizmus, homosexualizmus, sekularizmus, antikristianizmus, brífingizmus, harmonizmus, bezpečnostný fetišizmus, dlažbo-nivelizmus, internetizmus, facebookizmus, assessmentizmus, awareness-rise-izmus, korektizmus, andragogiko-rigidizmus, lifestyle-dirigizmus, výsmech-voliča-izmus.
Po mojom návrate špekulujem nad otvorenými otázkami: Kam to všetko speje? Kto to tak chcel? Ako to mohlo zájsť tak ďaleko? S trasúcimi sa rukami by som čítal, - ak by existovala - analýzu toho, ako sa vytvorila bruselská centrálna kultúra, ktorá spätne, presakujúc a zakrádajúc sa, pôsobí na zvyšok Európy. Eurokrati sú síce dobrí, no nie sú najlepší. Ak by boli eurokrati najlepší, privádzali by štadióny do varu, riadili by svetové koncerny alebo by dokonca kandidovali v slobodných voľbách. Ich najsilnejšou zbraňou je nuda, ktorú okolo seba šíria.
Až príliš rád by som chcel vedieť, odkiaľ prišli tieto ingrediencie reálne existujúceho europeizmu. Kultúra krátkeho koncentrovaného brífingu mi pripomína Ameriku, o ktorej sovietskí cestovatelia Iľf a Petrov už v roku 1936 fascinovane napísali: "Človek nemusí čakať pred dverami, pretože appointment (schôdzka) je dohodnutá abolútne presne a rozhovor netrvá ani o minútu dlhšie ako bolo plánované." Francúzsko mi prichádza na um, keď pozorujem status bruselských úradníkov, status vysokováženej a privilegovanej úradníckej šľachty s dobre temperovanou racionalitou, ktorý je pre veľa členských štátov nepochopiteľný.
A potom ešte Nemecko. Podľa všeobecne rozšíreného názoru až trvalé uskromnenie sa najsilnejšieho národa umožnilo napredovanie európskej integrácie. Na tom niečo bude, Nemecko sa zrieklo svojej marky, hlasovacích práv, vedúcich postov. No cena, ktorú platíme za nemeckú veľkorysosť, sa mi vidí privysoká. Platíme totiž tým, že nemecký korporativizmus sa preniesol na zjednotenú Európu. Len si to predstavte - za šesťdesiat rokov európskej integrácie sa v najväčšom národe Európskej únie nikto na Európu nepýtal. Čo i len vágny náznak referenda vyvoláva v nemeckej elite rozhorčený odpor: Ako by sme mohli niečo také dôležité, ako je Európa, prenechať náladám voličov?
Široký bezalternatívny mainstream nemeckej európskej politiky, všetko strhávajúci prúd toho, čo si kresťanskí demokrati, sociálni demokrati, liberáli a zelení nikdy nedovolia spochybniť, sa rozmáha v Bruseli ešte meandrovitejšie. V tisícprstých spolurozhodovacích štruktúrach bruselského údolia eurokratov sa pojmy vláda a opozícia definitívne strácajú. Vždy sú zodpovední všetci alebo nikto. Súperenie, v ktorom môžu voliči istú politiku zvoliť alebo odvolať, sa ruší. Európska politika je zánik politiky. Samotný obsah politiky, stanovený gremiálne, je postavený mimo konfrontácie. Keď je po všetkom, občana informujú, obsah mu odkomunikujú, niečo mu vysvetlia.
No čo to tu rozprávam, veď hovorenie o podobe Európy sa zastavilo. Roku 1984 Európsky parlament schválil prvý návrh Európskej ústavy, roku 2001 bol zvolaný Ústavný konvent, nedávno napokon vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva. Podľa preambuly je cieľom zmluvy, "dokončiť proces [...] s cieľom posilniť efektívnosť a demokratickú legitimitu Únie [...]."
Dvadsaťpäťročné hrdlačenie bolo potrebné na to, aby sa dokončila Európa, ktorú spravuje také množstvo nezvolených vedúcich predstaviteľov sprostredkovateľských úradov ako nikdy. Európa, ktorá menuje také množstvo prezidentov ako ešte nikdy predtým. Menuje prezidenta Európskej komisie, prezidenta Európskeho parlamentu, stáleho prezidenta Európskej rady, vysokú predstaviteľku a viceprezidentku Komisie, ktorá občas predsedá ministrom zahraničných vecí a občas zase nie, naďalej menuje polročne rotujúcich predsedov Rady Európskej únie. Šéf vlády predsedajúcej krajiny, ktorý je vlastne podľa Lisabonskej zmluvy bez funkcie, sa aj ďalej hrá na prezidenta.
Bruselský korporativizmus, z ktorého v prípade Nemecka vychádza 84% všetkých predlôh zákonov, sa naďalej rozpína. Európsky parlament sa dostal do viacerých oblastí politiky. Zo zákonodárnych postupov CNS, SYN, AVC, COD - o "comitology" s a bez "scrutiny" radšej pomlčím - sa vykľul "spolurozhodovací postup". Parlament teraz smie spolurozhodovať o organizovaní agrárnych trhov, nie však o poľnohopodárskych cenách, dotáciách, kvótach. Smie rokovať o "opatreniach na rozšírenie spolupráce v oblasti colníctva", nie však o výške colných taríf. Ani nie tri mesiace nato, čo Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, nepovie nikto, že Lisabon zefektívnil EÚ bez toho, aby sa nezačervenal.
Po tomto lopotení nadlho nebude nikto chcieť hovoriť o inej podobe Európy. S trochou smoly nás bude tento stroj europeistov sprevádzať až po koniec našich dní. Mal by som byť eurorealista, uvažujem racionálne, najlepšie vo veci európskych inšitúcii, robených na večné veky. To ani za svet, nie.
Už nie som celkom mladý a už vôbec nie depresívny. Je príjemné byť opäť doma, doma v Devínskej Novej Vsi. Moje putovanie po Európe ma robí nesmierne šťastným. Občas som sám seba preklínal, že som za cieľ mojich výprav vybral práve údolie eurokratov. Očividne mám nejaký defekt, nejakú muchu, odpudivú črtu. O Európe viac niet čo povedať, no ja chcem rozprávať ďalej. Chcem rozprávať ďalej, pri stole a v posteli, rozjarene aj triezvo, dňom i nocou. Nikto sa so mnou nebude chcieť rozprávať, rozprávanie o Európe je zastavené. Ako veľmi EÚ deprimuje, nedokáže vyjadriť nikto lepšie, ako to vyjadril náš predseda Európskej rady Herman van Rompuy 28. januára.
Zem sa chveje.
A bez milosti pochováva.
Žiadna matka Zem.
Vidím svoj dych.
Opar v zimnom vzduchu.
Teplo v chlade.
Moja vízia vychádzala z ducha časopisov ležiacich v čakárňach zubných ordinácií. Rakúšanky pri stole neboli vôbec žiadne monarchistky, jedna z nich sa práve dala dokopy s francúzskym trockistom, no v ten večer ich oči žiarili. Dostali sme sa do skutočne cisárskeho opojenia. Mám schopnosti eurovizionára, myslel som si vtedy.
Do Bruselu som isto nešiel preto, aby som ešte raz v živote videl ľudí snívať o inšitúciach Európskej únie. Ak sa však niekde vyskytlo "vízia", šiel som ta. Napríklad na jednu sériu rozhovorov popredného think-tanku "European Policy Centre", kde mladí aktivisti z eurobubliny mohli predniesť svoje európske vízie. V ten večer, keď som im načúval, si všetci účastníci pripravili vízie, ako prekonať hospodársku krízu. Cez polčas som celý konsternovaný vybehol von. Štyria či piati účastníci ukázali jeden za druhým to isté východisko z krízy - dlhšie a lepšie zaplatené stáže v Európskej komisii.
Celý jeden rok som chodil po našom pôvabnom hlavnom meste, každý týždeň som pre .týždeň vyrozprával jeden príbeh. Po návrate na Slovensko bilancujem. Napríklad počítam, koľkokrát som v údolí eurokratov zažil debaty o európskych inštitúciách. Na um mi prichádza zopár rozhovorov. Potom ešte raz počítam a pretieram si oči. Zisťujem, že som síce niekoľkokrát diskutoval o inštitucionálnych štruktúrach Európy, no vždy som to bol ja, kto s tou témou prišiel. Je to totiž takto - a teraz podávam hlavné poznanie z mojich expedícií po hlavnom meste: O Európe už niet čo povedať. Stačí pár týždňov v blízkosti európskych inštitúcií, aby sa z eurovizionára stal eurodisident. Avšak tým je už Václav Klaus. Český prezident, ktorý sám seba nazýva disidentom EÚ. Ku koncu vymenil svoj podpis pod Lisabonskou zmluvou za cementáciu Benešových dekrétov. Tomuto politickému obchodu netlieskam. Inšpirovala ma však jeho esej "Co je to evropeismus?". Klaus v nej opísal "europeizmus" ako "metaideológiu" "rôznych postdemokratických -izmov".
To, čo Klaus uvádza ako prvky europeizmu, však môže byť iba malý začiatok. Na konci môjho roku v Bruseli si robím vlastný zoznam. Europeizmus, ako ho pozorujem ja, pozostáva z nasledujúcich prvkov: korporativizmus, konsenzualizmus, multilateralizmus, evaluizmus, genderizmus, NGO-izmus, advisory-group-izmus, stakeholderizmus, gremializmus, miesto-loby-civil-society-hovor-izmus, konzultantizmus, elitarizmus, hygienizmus, mastné-nejedz-izmus, už-nefajči-izmus, ekologizmus, jednu-miesto-dvoch-servítok-si-vezmizmus, klimatizmus, kontrolizmus, CV-fanatizmus, racionalizmus, liberalizmus, homosexualizmus, sekularizmus, antikristianizmus, brífingizmus, harmonizmus, bezpečnostný fetišizmus, dlažbo-nivelizmus, internetizmus, facebookizmus, assessmentizmus, awareness-rise-izmus, korektizmus, andragogiko-rigidizmus, lifestyle-dirigizmus, výsmech-voliča-izmus.
Po mojom návrate špekulujem nad otvorenými otázkami: Kam to všetko speje? Kto to tak chcel? Ako to mohlo zájsť tak ďaleko? S trasúcimi sa rukami by som čítal, - ak by existovala - analýzu toho, ako sa vytvorila bruselská centrálna kultúra, ktorá spätne, presakujúc a zakrádajúc sa, pôsobí na zvyšok Európy. Eurokrati sú síce dobrí, no nie sú najlepší. Ak by boli eurokrati najlepší, privádzali by štadióny do varu, riadili by svetové koncerny alebo by dokonca kandidovali v slobodných voľbách. Ich najsilnejšou zbraňou je nuda, ktorú okolo seba šíria.
Až príliš rád by som chcel vedieť, odkiaľ prišli tieto ingrediencie reálne existujúceho europeizmu. Kultúra krátkeho koncentrovaného brífingu mi pripomína Ameriku, o ktorej sovietskí cestovatelia Iľf a Petrov už v roku 1936 fascinovane napísali: "Človek nemusí čakať pred dverami, pretože appointment (schôdzka) je dohodnutá abolútne presne a rozhovor netrvá ani o minútu dlhšie ako bolo plánované." Francúzsko mi prichádza na um, keď pozorujem status bruselských úradníkov, status vysokováženej a privilegovanej úradníckej šľachty s dobre temperovanou racionalitou, ktorý je pre veľa členských štátov nepochopiteľný.
A potom ešte Nemecko. Podľa všeobecne rozšíreného názoru až trvalé uskromnenie sa najsilnejšieho národa umožnilo napredovanie európskej integrácie. Na tom niečo bude, Nemecko sa zrieklo svojej marky, hlasovacích práv, vedúcich postov. No cena, ktorú platíme za nemeckú veľkorysosť, sa mi vidí privysoká. Platíme totiž tým, že nemecký korporativizmus sa preniesol na zjednotenú Európu. Len si to predstavte - za šesťdesiat rokov európskej integrácie sa v najväčšom národe Európskej únie nikto na Európu nepýtal. Čo i len vágny náznak referenda vyvoláva v nemeckej elite rozhorčený odpor: Ako by sme mohli niečo také dôležité, ako je Európa, prenechať náladám voličov?
Široký bezalternatívny mainstream nemeckej európskej politiky, všetko strhávajúci prúd toho, čo si kresťanskí demokrati, sociálni demokrati, liberáli a zelení nikdy nedovolia spochybniť, sa rozmáha v Bruseli ešte meandrovitejšie. V tisícprstých spolurozhodovacích štruktúrach bruselského údolia eurokratov sa pojmy vláda a opozícia definitívne strácajú. Vždy sú zodpovední všetci alebo nikto. Súperenie, v ktorom môžu voliči istú politiku zvoliť alebo odvolať, sa ruší. Európska politika je zánik politiky. Samotný obsah politiky, stanovený gremiálne, je postavený mimo konfrontácie. Keď je po všetkom, občana informujú, obsah mu odkomunikujú, niečo mu vysvetlia.
No čo to tu rozprávam, veď hovorenie o podobe Európy sa zastavilo. Roku 1984 Európsky parlament schválil prvý návrh Európskej ústavy, roku 2001 bol zvolaný Ústavný konvent, nedávno napokon vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva. Podľa preambuly je cieľom zmluvy, "dokončiť proces [...] s cieľom posilniť efektívnosť a demokratickú legitimitu Únie [...]."
Dvadsaťpäťročné hrdlačenie bolo potrebné na to, aby sa dokončila Európa, ktorú spravuje také množstvo nezvolených vedúcich predstaviteľov sprostredkovateľských úradov ako nikdy. Európa, ktorá menuje také množstvo prezidentov ako ešte nikdy predtým. Menuje prezidenta Európskej komisie, prezidenta Európskeho parlamentu, stáleho prezidenta Európskej rady, vysokú predstaviteľku a viceprezidentku Komisie, ktorá občas predsedá ministrom zahraničných vecí a občas zase nie, naďalej menuje polročne rotujúcich predsedov Rady Európskej únie. Šéf vlády predsedajúcej krajiny, ktorý je vlastne podľa Lisabonskej zmluvy bez funkcie, sa aj ďalej hrá na prezidenta.
Bruselský korporativizmus, z ktorého v prípade Nemecka vychádza 84% všetkých predlôh zákonov, sa naďalej rozpína. Európsky parlament sa dostal do viacerých oblastí politiky. Zo zákonodárnych postupov CNS, SYN, AVC, COD - o "comitology" s a bez "scrutiny" radšej pomlčím - sa vykľul "spolurozhodovací postup". Parlament teraz smie spolurozhodovať o organizovaní agrárnych trhov, nie však o poľnohopodárskych cenách, dotáciách, kvótach. Smie rokovať o "opatreniach na rozšírenie spolupráce v oblasti colníctva", nie však o výške colných taríf. Ani nie tri mesiace nato, čo Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, nepovie nikto, že Lisabon zefektívnil EÚ bez toho, aby sa nezačervenal.
Po tomto lopotení nadlho nebude nikto chcieť hovoriť o inej podobe Európy. S trochou smoly nás bude tento stroj europeistov sprevádzať až po koniec našich dní. Mal by som byť eurorealista, uvažujem racionálne, najlepšie vo veci európskych inšitúcii, robených na večné veky. To ani za svet, nie.
Už nie som celkom mladý a už vôbec nie depresívny. Je príjemné byť opäť doma, doma v Devínskej Novej Vsi. Moje putovanie po Európe ma robí nesmierne šťastným. Občas som sám seba preklínal, že som za cieľ mojich výprav vybral práve údolie eurokratov. Očividne mám nejaký defekt, nejakú muchu, odpudivú črtu. O Európe viac niet čo povedať, no ja chcem rozprávať ďalej. Chcem rozprávať ďalej, pri stole a v posteli, rozjarene aj triezvo, dňom i nocou. Nikto sa so mnou nebude chcieť rozprávať, rozprávanie o Európe je zastavené. Ako veľmi EÚ deprimuje, nedokáže vyjadriť nikto lepšie, ako to vyjadril náš predseda Európskej rady Herman van Rompuy 28. januára.
Zem sa chveje.
A bez milosti pochováva.
Žiadna matka Zem.
Vidím svoj dych.
Opar v zimnom vzduchu.
Teplo v chlade.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.