Som trošku nervózny

.artforum má 20 rokov. Pocit jeho majiteľa?
Najradšej by som sa tomu výročiu vyhol. Je taká zvláštna doba a možno aj moje nastavenie je také. K nemu sa teraz nehodí oslavovať. Ale teší ma, že je to príležitosť urobiť nejaké stretnutie ľudí, ktorí mali niečo spoločné s Artforom. Na to sa teším, že sa s tými ľuďmi po rokoch uvidím.

.vy ste Bratislavčan?
Nie, som zo Žiliny.

.čo je to za mesto?
Zaspaté, ktoré navyše trpí takými divnými neduhmi. Ja som napríklad prvýkrát videl občana maďarskej národnosti až na vysokej škole v Bratislave. V Žiline žiadny občan maďarskej národnosti nebol a možno ani dodnes nie je, preto je Žilina bašta SNS a stále je tam veľa xenofóbie. Stačilo byť rok v Bratislave a celú tú moju generáciu, čo ostala v Žiline, sme prekonali vďaka tým kontaktom, ktoré sme nadviazali tu.

.čo ste vyštudovali?
Som elektrotechnický inžinier. Moja špecializácia boli elektronické počítače. V zásade som vďačný, že som to vyštudoval. Ale najväčšie plus mojej vysokej školy bol študentský život v Bratislave.

.koľko rokov ste mali v osemdesiatom deviatom?
28.

.čím ste sa živili do Novembra?
Pracoval som napríklad vo Výskumnom ústave výpočtovej techniky a po tom, ako sme sa v máji 1989 presťahovali s manželkou do Bratislavy, som robil vo výpočtovom stredisku Gymnázia Juraja Hronca. Staral som sa tam o počítače.

.vyznať sa v tom čase v počítačoch bolo veľké plus, mohla vás čakať veľká kariéra počítačového experta.
Ale tá škola bola pre mňa len akási náhradka. Na niektorých skúškach mi rovno povedali: no dobre, dáme vám tú skúšku, lebo niekto musí robiť aj v administratíve. Bol som veľmi nepraktický, čo sa týka všelijakých odporov, kondenzátorov a takých záležitostí. Je tu zakopaná železná tyč, pojednajte o nej. Pre mňa nepredstaviteľné veci.

.čo ste si mysleli, keď ste mali takých dvadsať, a nezdalo sa, že sa socializmus rýchlo skončí, čo to bude za život?
Taký trampský život: na jednej strane zamestnanie, ktorým si človek musel zarábať na živobytie, na druhej strane súkromný život. Patril som k skupine ľudí, ktorá sa vážne zaujímala o kultúru. Hrávali sme divadlo, organizovali sme koncerty, Niekedy v roku 1984 alebo 1985 sme sa prihlásili do Jazzovej sekcie, to sa už vtedy dalo. Akurát tam boli nejaké limitované možnosti, takže nezobrali každého. Mali sme aj krúžok čitateľov samizdatovej literatúry.

.to ako fungovalo?
Vďaka našim priateľom z Prahy a Gottwaldova sme mali prístup k samizdatom, ale tie knižky boli pre obyčajného inžiniera veľmi drahé. Tak sme utvorili okruh ľudí, ktorí sa skladali a kupovali si tie knihy po jednom exemplári, ktorý medzi nami koloval, sami sme niečo na písacích strojoch rozmnožovali a šírili ďalej.

.november bol prekvapením?
V podstate áno. Otvorili sa nám možnosti na to, aby sme veci, ktoré sme dovtedy robili tajne, robili verejne. Teda aby sme konečne vyliezli z našich obývačiek a založili nejakú organizáciu. Najprv sme sa stali pobočkou českého Artfora, ktoré viedol Karel Srp ako pokračovanie Jazzovej sekcie. A on nám kedysi koncom roka 1989 vykladal, ako to máme viesť po stránke organizačnej a ekonomickej. Zbožne sme ho vtedy počúvali, ale rýchlo sa ukázalo, že z tejto stránky sú oni úplní anarchisti. (Úsmev.) Takže sme mali akurát ich názov Artforum, ale všetko sme si robili po svojom. Prvá akcia, ktorú sme zorganizovali, bol koncert v Dome lodníkov. Tam sme predávali párky, pivo a knihy. A ukázalo sa, že tie knihy boli najžiadanejšie.

.aké to boli knihy?
Väčšinou z exilového vydavateľstva Rozmluvy od nášho kamaráta z Gottwaldova, ktorý poznal vydavateľa Alexandra Tomského pôsobiaceho v Británii. Mali sme napríklad knižky od Ivana Klímu alebo od Kierkegaarda. Dohromady ich bolo asi päťdesiat a tie knihy boli drahé, najlacnejšia stála tuším 80 korún, a to bol len malý tenký zošitok. Mysleli sme si, to sú také drahé knihy, že si to nikto nemôže kúpiť, hoci sú to skvosty. Pamätám si, že tam prišiel Viliam Klimáček a kúpil si hneď dve či tri knihy. Skoro všetky knihy sa predali, a to bol pre nás šok.

.a to vám už napadlo, že by vás tie knižky možno aj uživili?
Nie, stále sme hľadali priestor, kde budú koncerty, výstavy, divadlá. A popritom tam bude nejaký obchodík s knihami a platňami. Chceli sme robiť všetko a popri svojom zamestnaní. Na realitu táto naša predstava narazila hneď, ako sme si prenajali prvý priestor a bolo zaň treba platiť.

.ako ste sa dostali k tej pavlači na Ulici Červenej armády 7?
Býval tam načierno jeden z našich kamarátov. To bol dom určený na demoláciu, lebo tam mala byť stanica metra.

.čiže keby dnes mala Bratislava metro, možno nemá Artforum?
Tak. Ten priestor, kde bolo prvé Artforum, bola dakedy kancelária Bratislavskej informačnej služby a jedného dňa sa oni odtiaľ vysťahovali a my sme si ten priestor od mesta prenajali. Najprv sme si mysleli, že sa na ten nájom poskladáme, ale nikomu sa to nepáčilo. A tie knihy sa ukazovali ako jediná reálna vec, na ktorej by sme mohli zarobiť na nájom.

.takže ste si na knihy stanovili riadnu obchodnú maržu.
Áno, a boli sme celkom prekvapení, že to tak funguje, teda, že my tie knihy kúpime lacnejšie, predáme ich drahšie a ten rozdiel ostane nám.

.cítili ste sa už ako kapitalisti?
No, bolo to zvláštne. A borili sme sa aj s takými vecami, ako dodací list, faktúra a s tým, že by sme mali mať v banke nejaký účet. Robili sme to všetko popri svojom zamestnaní. Preto sme aj otvorené mali len poobede. A keď sme išli s ruksakmi po knihy do Prahy, tak sme si museli brať dovolenku.

.aká bola ponuka od vydavateľov v tom čase?
Knižky z exilových vydavateľstiev sa rýchlo vypredali. V Česku boli už nejakí vydavatelia, ktorí začali vydávať knižky. Pomaly sa preberali aj kamenné vydavateľstvá. Po knižkách bol vtedy veľký hlad, takí Černí baróni vyšli v náklade neuveriteľných 300-tisíc kusov. My sme v Prahe hľadali vydavateľov a snažili sa v ruksakoch všetky tie knihy navláčiť, aby si ich ľudia v Bratislave mohli kúpiť. Ale nielen tie, čo vyšli po Novembri. Zistil som totiž, že my sme boli na Slovensku diskriminovaní.

.ako?
Do Žiliny prišli z nejakej dobrej knižky vydanej v Česku - napríklad Salinger alebo Svet podľa Garpa - tri kusy a v Prahe boli tých knižiek plné obchody. V tomto prípade bola Žilina diskriminovaná.

.možno preto sa tam uchytili nacionalisti, lebo za socializmu im z Prahy doviezli málo Salingera.
(Úsmev.) Ale aj Bratislava bola diskriminovaná, napríklad sme si prišli po knižku Franza Kafku: Povídky - a dali nám z nej len tridsať kusov, bodka, ani o kus viac. Tá kniha po dvoch rokoch skončila vo výpredaji.

.aký bol prechod z Ulice Červenej armády na Koziu?
Bol to prechod od amaterizmu k profesionalite.

.začali ste viesť účtovníctvo?
(Smiech.) To sme si viedli aj predtým, ale nie práve najlepším spôsobom. V tom prvom období sme všetci robili všetko a nepoužívali sme profesionálov na niektoré veci. V roku 1991 sme mali vážnu dopravnú nehodu, ktorá mohla stáť dvoch ľudí život, ale mali sme šťastie a odvtedy sme začali používať profesionálnych šoférov a namiesto osobných áut dodávky. V tom prvom období sme si mysleli, že robíme kultúrnu činnosť, ktorú by mal nejakým spôsobom podporovať aj štát, potom sme pochopili, že je to biznis.

.to ste si neuvedomovali, keď ste Artforum zakladali?
Nie, my sme sa snažili nejakému okruhu ľudí sprostredkovať nejaké kultúrne hodnoty: knihy, hudbu, filmy. Chceli sme im priniesť výber toho najlepšieho, čo sa tu dá zohnať - aby ľudia čítali, a potom sa o tom rozprávali. My vytvoríme ten priestor, aby sa bolo kde zísť a rozprávať o tom, čo sme čítali, čo nás zaujalo. Tak ako sme to predtým robili v našich obývačkách.

.kedy ste si uvedomili, že nie ste kultúrny pracovník, ale podnikateľ?
Keď už tých telefonátov, prečo ste nám nezaplatili faktúru, bolo toľko, že som musel začať rozmýšľať, ako to robiť inak. Pomohla nám vtedy Nadácia Integra, čo sú naši kamaráti. Oni ma naučili základné podnikateľské zručnosti, ale aj to, ako sa meria zdravie firmy.

.je Artforum zdravá firma?
Teraz áno, ale vtedy nebola. (Smiech.) Chýbal jej manažér, ktorý by to viedol z podnikateľského hľadiska, robil by rozpočty, analýzy. Vtedy sme si uvedomili, že niekto to bude musieť robiť ako svoje povolanie, teda, že sa tým bude musieť živiť. Tak som sa stal živnostníkom a majiteľom Artfora.

.ako dnes vyzerá vaše podnikanie?
Čím ďalej, tým viac je to o budovaní komunity a utužovaní vzťahov s ľuďmi, ktorí chcú prežívať dobrodružstvo myslenia a potrebujú servis od niekoho, kto im to donesie na tácke a ponúkne.

.kedy prežívalo Artforum zlaté obdobie?
Ja asi nie som dobrý podnikateľ, lebo vždy to zbadám neskoro. To, že v istej chvíli sme boli jediní, čo mali české knihy, to bola len neschopnosť tých druhých. Akurát, že sa knižný trh na Slovensku vyvíja trošku netradičným spôsobom. Tomuto typu obchodu s knihami, aký robí Artforum, sa teraz darí horšie a každý rok treba vynaložiť viac síl a prísť na nové veci, aby sme sa udržali. Aby to bol trvalo udržateľný život.

.šetria teraz ľudia viac na knihách?
V súčasnosti sa nás dotýkajú tri veci: hlavne v Bratislave je obchodov s knihami čoraz viac, čo sa týka štvorcových metrov, je tu neuveriteľná expanzia a o chvíľku to čaká Žilinu, potom Košice. Druhá vec je, že mnoho ľudí počuje na slovo kríza a zmenilo svoje správanie. A tretia vec je, že slovenský knižný trh je taký zvláštny.

.prečo?
Miestami akoby ani neexistoval. Minulý rok sa ten vývoj zrýchlil - a čím ďalej, tým viac je to tu už len taký stredný prúd a bestsellery. Dokonca tie bestselleroidné knižky niekedy vychádzajú skôr v slovenčine ako v češtine a sú to dobre spravené knihy.

.napríklad ktoré?
Dan Brown, Twilight Sága, Upírske denníky a rôzne návody na prežitie a na lepší život. Predaj týchto kníh je na Slovensku, ale aj vo svete v neuveriteľnom rozkvete, tam sa lámu rekordy. To je v poriadku, ale čím ďalej, tým viac je to už len o bestselleroch, z ktorých väčšinu v Artfore ani nemáme. Klesá aj stredný prúd.

.vy patríte kam?
My sme long tail, "dlhý ocas".

.čo ostáva dlhému chvostu?
Doplnky, veci pre fajnšmekrov alebo stále sa predávajúce kvalitné knihy, ako je Salinger. Ale tie okrajové záležitosti sú v našich vydavateľstvách veľmi okresávané alebo zanikajú. A my nemáme čo predávať.

.na Brownovi si nevylepšíte rozpočet?
My ho nepredáme tisícky, ale iba desiatky kusov a vlastne nás to teší, lebo to niečo vypovedá o ľuďoch, ktorí k nám chodia nakupovať. Z neho teda nevyžijeme a tých iných kníh na Slovensku vychádza čoraz menej.

.tak ich môžete doviezť z Česka.
České knihy u nás spočiatku prevládali, ale už je ich čoraz menej. Hlavne mimo Bratislavy ich už ľudia ani nekupujú.

.dôvod?
Napríklad aj jazykovo zdatní ľudia odmietajú kupovať detskú literatúru v češtine, aby ich deti nenachytali čechizmy. Tým pádom je táto generácia odrezaná od českého jazyka. A súčasná česká beletria tu začína byť naozaj takmer neznámy pojem. Zaujíma sa o ňu pár fajnšmekrov. Tento trend už trvá niekoľko rokov a aj my už predávame viac slovenských kníh ako českých. Lenže tie slovenské knižky sa posúvajú do stredného prúdu, a my nemáme čo predávať. To začína byť náš problém, a preto sme aj rozbehli svoje vydavateľstvo.

.chcete sa teda venovať vydávaniu kníh intenzívnejšie?
To je otázka. Stojíme teraz na križovatke, či si - ako doteraz - občas vydať niečo, čo nás teší a čo by nikto iný nevydal, alebo či by vydávanie kníh mala byť ďalšia noha, na ktorej Artforum stojí.

.niekoľko rokov ste sa usilovali o vydanie troch kľúčových Tatarkových kníh po tom, čo dediči jeho autorských práv nedovolili ich vydávanie. Ako sa dnes tie knihy predávajú?
Dnes vieme, že Tatarka je pre mnohých ľudí už zabudnutý, čo je škoda.

.najväčší úspech ste ako vydavatelia zaznamenali s ktorou knižkou?
Jean Giono: Muž, ktorý sadil stromy. Nenápadná knižka, ktorá sa stále predáva.

.číta sa podľa vás teraz menej?
Podľa toho kde. V Bratislave určite ľudia čítajú viac a zaujímajú sa o čítanie. Mimo Bratislavy je výrazný pokles.

.ohrozujú Artforum nákupné centrá s obrovskými kníhkupectvami?
To je kombinácia niekoľkých vecí. Jedna je konkurencia a druhá je mesto ako také. Napríklad naši kníhkupci v Banskej Bystrici hovoria, že centrum mesta tam akoby vymrelo, všetci nakupujú v Europa Center. Pomaličky ostane na námestí jediný obchod, ktorý ešte nie je kaviarňou ani reštauráciou. A to isté sa vraj deje teraz v Nitre. Samozrejme, závisí aj od našich ľudí v tých mestách, či sú schopní prispôsobiť sa situácii, koľko do toho dávajú, nakoľko sú aktívni.

.mimoriadne expanduje reťazec Panta Rhei. Je to váš najväčší konkurent?
Áno. Tie veľké firmy sú tri - Panta Rhei, Modul a Belimex. Keď sa niektorí ľudia z Česka pozerajú na to, čo sa u nás deje, tak ich vraj až mrazí, začína to pripomínať monopol.

.existujú nejaké čísla o tom, ako je rozdelený knižný trh?
Nie, to je tiež také špecifikum Slovenska, existujú len domnienky. Tieto tri reťazce už asi majú drvivú väčšinu trhu. A potom sú tu ešte internetové kníhkupectvá ako Martinus.

.neľutujete, že ste sa aj vy neprispôsobili požiadavkám tohto špecifického trhu a nestali sa jedným zo silných reťazcov?
Nie. My od začiatku chceme vytvárať priestor, kde sa budú stretávať ľudia, ktorí čítajú kvalitné knihy umožňujúce dobrodružstvo myslenia. To je vízia našej firmy, ktorú sme zverejnili pri otváraní kníhkupectva na Kozej ulici 9. septembra 1992, a ja som rád, že tá vec sa v Artfore nezmenila. Vízia je stále rovnaká. My sme od začiatku kútový hráč, nie sme v strednom prúde a programovo chceme byť niekde na okraji.

.nie je v tom elitárstvo?
(Ticho.) Nie, hoci to tak niekto môže chápať. Je to ponuka pre všetkých ľudí, ktorí chcú prežívať dobrodružstvo myslenia.

.riešite aj to, čo sa v Artfore nesmie objaviť?
Ja už neriešim, čo sa objaví v našich obchodoch, čo bude vyložené viac na očiach a čo tam nebude. V tom plne dôverujem našim kníhkupcom. Ale všimol som si, že keď sme začali predávať filmy, tak zákazníci oceňovali to, že sa nemusia prehŕňať v množstve filmov, aby si našli ten svoj. Tu sa prehŕňajú iba medzi dobrými filmami. S knihami je to tak v Artfore od začiatku.

.verejne ste odmietli predávať knihu Petra Bakalářa Tabu v sociálních vedách. Prečo?
To bola rasistická kniha. Naša rodina má adoptované rómske dieťa, tak sa ma tá kniha viac dotýkala a povedal som nie, nebudeme ju predávať.

.čo sa najlepšie predávalo za tých dvadsať rokov?
Marián Leško: Mečiar a mečiarizmus, na tú knihu nikto nemá. Predalo sa jej asi 35-tisíc. Už nikdy sme zo žiadnej knihy toľko kusov nepredali. Leškova knižka dominovala v prvej dekáde, v druhej dekáde to bola Kunderova Nesnesitelná lehkost bytí.

.ktorí sú vaši najlepší zákazníci?
Stále medzi sebou súťažia Peter Zajac a Alojz Rakús.

.je možné, že keď bude mať Artforum 25. výročie, bude to už len jeden obchod na Kozej v Bratislave.
Možné je všetko, ale ja to vidím tak, že keď bude mať Artforum 50 rokov, tak ja to už zabalím. (Úsmev.) To je dobrý plán, nie?

.čo ešte teší kníhkupca po 20 rokoch v biznise?
No ja síce všade hovorím, že som kníhkupec, ale ja som už, žiaľ, skôr manažér. A jedny z najkrajších chvíľ, ktoré prežívam, sú tie, keď sa len tak prechádzam po kníhkupectve a pozerám sa, čo je na jeho pultoch.

.môže ešte kníhkupec a vydavateľ čítať knihu s pôžitkom?
Dá sa to, hoci je tam trošku profesionálnej deformácie. Pozerám tiráž, kto knihu vytlačil, ako je spravená obálka. Ale čítam stále a veľmi rád, najmä beletriu.

.ako vyzerá domáca knižnica kníhkupca?
Hrozne. Keď naše deti potrebujú báseň z nejakej konkrétnej knihy na Hviezdoslavov Kubín, tak mi ju určite v knižnici nenájdeme, lebo je tam strašný bodrel, a jednak sme určite tú knihu niekomu požičali alebo darovali. Aj knihy, ktoré sme vydali v Artfore, nám doma chýbajú, vždy skončia u nejakých kamarátov.

.po tom všetkom, čo tu odznelo o knižnom trhu na Slovensku, o dlhom chvoste Artfora a o upadajúcich obchodoch v regiónoch, vráťme sa k prvej otázke. Váš pocit dnes, ako kníhkupca?
Som spokojný, ak sú spokojní tí, čo si u nás nakúpili knihy. Ale to celkom isto neviem. Čo však viem celkom isto -  cez Artforum prešlo niekoľko sto ľudí, ktorí tu robili, a niektorých to výrazne ovplyvnilo a nasmerovalo. A s tým som tiež spokojný.  

.ale pôsobíte trochu smutným dojmom.
Teraz je tu určitá neistota a u mňa možno aj nervozita. V tomto období svojho života by som si želal trošku viac pokoja.


Vladimír Michal sa narodil v roku 1961 v Banskej Štiavnici, vyrastal v Žiline. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT. Ešte koncom roka 1989 spoluzakladal pobočku českého Artfora v Bratislave, ktoré sa potom zmenilo na kníhkupectvo Artforum. Dodnes je jeho majiteľom a vedie ho ako manažér. Je ženatý, má štyri deti.